Benedikt XVI. v katechéze o Bohu ako pôvodcovi ľudského života a stvorenstva
O Bohu ako o pôvodcovi ľudského života a stvorenstva a osobitnom vzťahu s človekom
hovoril dnes dopoludnia Benedikt XVI. vo svojej katechéze počas generálnej audiencie
v Aule Pavla VI. Pokračoval tak vo svojich úvahách nad prvými slovami Kréda. Ponúkame
vám plné znenie tejto katechézy:
Drahí bratia a sestry, Krédo, ktoré začína
definujúc Boha ako „Otca všemohúceho“, ako sme o tom uvažovali minulý týždeň, ďalej
pridáva, že je „Stvoriteľom neba i zeme“, prevezmúc tak vyjadrenie úvodných stránok
Biblie. V prvom verši Svätého písma čítame: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn
1,1): čo znamená, že Boh je počiatkom všetkého a v nádhere stvorenia sa prejavuje
všemohúcnosť Otca, ktorý nás miluje. Boh sa v diele stvorenia prejavuje ako Otec,
nakoľko je pôvodcom života a v tvorení ukazuje svoju všemohúcnosť. Obrazy, ktoré používa
Sväté písmo, sú v tejto súvislosti veľmi pôsobivé (porov. Iz 40,12; 45,18;
48,13; Ž 104,2.5; 135,7; Pris 8, 27-29; Job 38–39). On, dobrý
a mocný Otec, sa stará o to, čo stvoril s láskou a vernosťou, ako opakujú žalmy (porov.
Ž 57,11; 108,5; 36,6). Takto sa stvorenie stáva miestom poznania a uznania
Pánovej všemohúcnosti a dobroty a je výzvou pre nás veriacich, aby sme ho ohlasovali
ako Stvoriteľa. „Vierou“ – píše autor listu Hebrejom – „chápeme, že Božie slovo stvárnilo
svety tak, že z neviditeľného povstalo viditeľné“ (11,3). Viera v sebe zahŕňa schopnosť
uznať neviditeľné rozpoznaním jeho stôp vo viditeľnom svete. Veriaci človek môže čítať
vo veľkej knihe prírody a pochopiť jej reč (porov. Ž 19,2-5). Vesmír hovorí o Bohu
(porov. Rim 1,19-20), je však potrebné jeho slovo zjavenia, ktoré vzbudí vieru, aby
človek mohol dosiahnuť plné poznanie skutočnosti Boha ako Stvoriteľa a Otca. Ľudský
rozum sa môže oprieť o Sväté písmo, aby vo svetle viery našiel kľúč k interpretácii
pochopenia sveta. Osobitné miesto v tejto súvislosti zaujíma kniha Genezis, jej prvá
kapitola, so slávnostným predstavením stvoriteľského diela počas šiestich dní. Za
šesť dní Boh tvorí a napĺňa svoje dielo a v siedmy deň, v sobotu, zanecháva činnosť
a odpočíva. Deň slobody, deň spoločenstva s Bohom. Týmto obrazom nám kniha Genezis
naznačuje, že prvou Božou myšlienkou bolo nájsť lásku, ktorá bude odpovedať na jeho
lásku. Druhá myšlienka bola venovaná stvoreniu hmotného sveta, do ktorého túto lásku
umiestni, kde vloží stvorenia, čo mu v slobode odpovedia. Štruktúra textu je teda
prerušovaná niekoľkými významnými opakovaniami. Napríklad, šesťkrát sa opakuje fráza:
„Boh videl, že je to dobré“ (vv.4.10.12.18.21.25). Na záver, siedmy raz, po stvorení
človeka, dodáva: „Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (v.31).
Všetko, čo Boh tvorí je krásne a dobré, preniknuté múdrosťou a láskou. Úkonom stvorenia
Boh vnáša poriadok, prináša harmóniu a krásu. Z rozprávaní knihy Genezis sa ďalej
dozvedáme, že Boh tvorí svojím slovom: desaťkrát čítame v texte výraz „Boh povedal“
(vv. 3.6.9.11.14.20.24.26.28.29). Je to slovo, Boží Logos, pôvodca sveta. Výrazom
„Boh povedal“ sa tak stalo, aby sa zdôraznila účinná moc Božieho slova. Takto spieva
i žalmista: „Pánovým slovom povstali nebesia a dychom jeho úst všetky ich voje...
lebo on riekol a stalo sa, on rozkázal a všetko bolo stvorené (33,6.9). Život sa rodí,
svet povstáva, pretože všetko poslúcha Božie slovo.
Naša dnešná otázka znie:
má ešte význam hovoriť v našom čase vedy a techniky o stvorení? Ako máme rozumieť
rozprávaniu knihy Genezis? Úlohou Biblie nie je byť manuálom prírodných vied. Naopak,
umožňuje nám pochopiť autentickú a hlbokú pravdu o veciach. Základná pravda v rozprávaniach
knihy Genezis pozostáva v skutočnosti, že svet nie je akýmsi zhlukom navzájom pôsobiacich
síl, ale má svoj počiatok a stabilitu v Logose, vo večnej Božej mysli, ktorá neprestajne
udržiava vesmír. Z tejto mysle, od stvoriteľského Ducha, vychádza plán so svetom.
Je dôležité veriť, že je základom všetkého, osvecuje každý aspekt jestvovania a napĺňa
odvahou čeliť úskaliam života s dôverou a nádejou. Sväté písmo nám hovorí o pôvode
bytia, sveta, o našom pôvode, ktorý nie je iracionálny, ale vychádza z lásky a slobody.
Akoby jestvovali dve alternatívy: priorita iracionálneho a nevyhnutnosti alebo prvenstvo
rozumu, slobody a lásky. My sa prikláňame k tej druhej možnosti. Pár slovami
by som sa chcel zastaviť pri vrchole celého stvorenia: pri mužovi a žene, pri človeku,
jedinom „schopnom poznať a milovať svojho Stvoriteľa“ (past. Konšt. Gaudium et
spes, 12). Žalmista, hľadiac na nebesia, sa pýta: „Keď hľadím na nebesia, dielo
tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš,
a syn človeka, že sa ho ujímaš?” (8,4-5). Človek, stvorený z Božej lásky, je malý
v porovnaní s nekonečnom univerza. Mnohokrát, hľadiac uchvátení na nekonečnú oblohu,
si i my uvedomujeme našu ohraničenosť. V človeku prebýva tento paradox: naša malosť
a pominuteľnosť jestvujú spolu s veľkosťou, ktorú do nás vložila Božia láska.
Rozprávania
o stvorení v knihe Genezis nás uvádzajú do tohto tajomného prostredia a pomáhajú nám
pochopiť Boží plán s človekom. Predovšetkým potvrdzujú, že Boh vytvoril človeka
z prachu zeme (porov. Gn 2,7). To znamená, že nie sme Bohom, že sme sa nestvorili
sami, sme hlina. Znamená to však i skutočnosť, že Božím stvoriteľským dielom pochádzame
z dobrej zeme. K tomu sa pridáva ďalšie základné tvrdenie: všetci ľudia sú prachom,
a táto danosť ide ponad kultúrne a historické rozdiely, ponad každú spoločenskú odlišnosť.
Sme jediným ľudstvom vytvoreným z jedinej Božej zeme. Je tu i ďalší prvok: Boh dal
človeku počiatok vdýchnutím dychu života do tela vytvoreného zo zeme (porov. Gn 2,7).
Človek je stvorený na obraz a podobu Boha (porov. Gn 1,26-27). Všetci v sebe nosíme
Boží oživujúci dych a každý ľudský život, ako nám hovorí Biblia, je pod Božou zvláštnou
ochranou. Toto je najhlbším dôvodom nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti pred každým
pokušením hodnotiť človeka podľa utilitaristických kritérií a moci. Byť na Boží obraz
a podobu privádza človeka k tomu, aby sa neuzatváral sám do seba, ale bol v bytostnom
spojení s Bohom. V prvých kapitolách knihy Genezis nachádzame dva výrečné obrazy:
záhradu so stromom poznania dobra a zla a obraz hada (porov. 2,15-17; 3,1-5). Záhrada
predstavuje prostredie, do ktorého Boh človeka umiestnil. Nestvoril ho do divokého
lesa, ale na miesto, ktoré chráni, živí a ponúka útočisko. Preto má človek vnímať
svet nie ako majetok, ktorý treba vyplieniť a využiť, ale ako dar Stvoriteľa, znak
jeho spasiteľnej vôle, dobro, ktoré má zveľaďovať a chrániť, aby rástlo a rozvíjalo
sa v úcte, v harmónii, podľa rytmu a logiky, podľa Božieho plánu (Gn 2,8-15).
Had
je postavou vychádzajúcou z východných kultov plodnosti, ktoré priťahovali Izrael
a predstavovali neprestajné pokušenie opustiť tajomnú zmluvu s Bohom. V tomto svetle
Sväté písmo hovorí o pokušení, ktoré doľahlo na Adama a Evu a stalo sa jadrom hriechu.
Čo v skutočnosti had hovorí? Nepopiera Boha, ale podsúva ľstivú otázku: „Naozaj povedal
Boh: ‚Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu?’“ (Gn 3,1). Týmto spôsobom had vzbudzuje
zdanie, že zmluva s Bohom je akási reťaz, ktorá zväzuje, oberá o slobodu a o nádherné
a vzácne skutočnosti života. Vzniká pokušenie vytvoriť si vlastný svet, nerešpektovať
ohraničenia stvoreného bytia, hranice dobra, zla a morálky. Závislosť na láske Boha
stvoriteľa je v spektre tohto pokušenia vnímaná ako ťarcha, ktorej sa treba zbaviť.
Toto je vždy základom pokušenia. Ak sa vzťah s Bohom prekrúca nejakým klamstvom, zaujmúc
jeho miesto, všetky ostatné vzťahy sa menia. Ten druhý sa stáva rivalom, ohrozením.
Adam, po podľahnutí pokušeniu, ihneď obviňuje Evu (porov. Gn 3,12). Obaja sa schovávajú
pred pohľadom Boha, s ktorým sa predtým priateľsky zhovárali (porov. 3,8-10). Svet
už viac nie je záhradou, v ktorej majú žiť v harmónii, ale miestom, ktoré sa zneužíva
a v ktorom sa stroja úklady (porov. 3,14-19). Do srdca človeka vstupuje závisť a nenávisť
voči tomu druhému: príkladom je Kain, ktorý zabije svojho brata Ábela (porov. 4,3-9).
Človek, ktorý ide proti svojmu Stvoriteľovi, ide v skutočnosti sám proti sebe, odmieta
svoj pôvod a pravdu o sebe. Do sveta vstupuje zlo so svojou reťazou zla a smrti. To,
čo Boh stvoril bolo dobré, dokonca veľmi dobré. Po tomto slobodnom rozhodnutí človeka
pre klamstvo a proti pravde do sveta vstupuje zlo. Z rozprávaní o stvorení by som
rád vyzdvihol posledné poučenie: hriech plodí hriech a všetky hriechy dejín sú vzájomne
spojené. Tento aspekt nás pobáda, aby sme sa zastavili pri skutočnosti, ktorú voláme
„dedičným hriechom“. Aký je význam tejto reality, takej náročnej na pochopenie? Chcel
by som zdôrazniť niekoľko prvkov. Predovšetkým si musíme uvedomiť, že žiaden človek
nie je uzavretý sám v sebe, nik nemôže žiť iba v sebe a pre seba. Život dostávame
od iného a to nie iba vo chvíli narodenia, ale každý deň. Ľudské bytie je vzťah: som
sám sebou iba v tebe a skrze teba, vo vzťahu lásky s Božím Ty a s „ty“ tých druhých.
Hriech je teda narušením alebo zničením vzťahu s Bohom a jeho podstaty. Ide o zničenie
tohto základného vzťahu a postavenie sa na jeho miesto. Katechizmus Katolíckej cirkvi
potvrdzuje, že prvým hriechom človek „dáva prednosť sebe samému pred Bohom a tým pohŕda
Bohom: zvolil si seba proti Bohu, proti požiadavkám svojho stavu ako stvorenia, a
teda aj proti svojmu vlastnému dobru“ (b. 398). Narušením základného vzťahu sú poškodené
či dokonca zničené i iné póly vzťahu. Hriech ničí vzťahy, ničí všetko, pretože my
sme vzťahom. Ak je vzťahová štruktúra ľudstva už od začiatku zasiahnutá, každý človek
vstupuje do sveta poznačeného týmto narušením, prichádza na svet zasiahnutý hriechom,
ktorým je i sám poznačený. Prvý hriech nahlodáva a zraňuje ľudskú prirodzenosť (porov.
KKC, 404-406).
Človek sám od seba nie je schopný vyriešiť túto situáciu, nemôže
sa sám vykúpiť. Iba sám Stvoriteľ môže obnoviť správne vzťahy. Iba ak nám Ten, od
ktorého sme sa vzdialili, podá láskavú ruku, zdravé vzťahy môžu byť znovu nadviazané.
Toto sa uskutočňuje v Ježišovi Kristovi, ktorý kráča Adamovou cestou úplne opačným
spôsobom, ako to opisuje hymnus v druhej kapitole Listu sv. Pavla Filipanom (2,5-11).
Kým Adam nerozumie svojmu údelu stvorenia a chce sa postaviť na miesto Boha, Ježiš,
Boží Syn, v dokonalom synovskom vzťahu s Otcom, sa znižuje, stáva sa sluhom, kráča
cestou lásky, ponížiac sa až na smrť na kríži, aby vniesol poriadok do vzťahu s Bohom.
Kristov kríž sa stáva novým stromom života.
Drahí bratia a sestry, prežívať
vieru znamená uznať Božiu veľkosť a prijať našu malosť, naše postavenie stvorenia,
dovoliac Pánovi, aby nás naplnil svojou láskou, vďaka ktorej bude rásť naša skutočná
veľkosť. Zlo so svojím bremenom bolesti a utrpenia je tajomstvom, ktoré je však osvetľované
svetlom viery a napĺňa nás istotou, že môžeme byť slobodní: istotou, že je dobré byť
človekom. Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ