Matka Cirkvi

Dvadsiata časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile s názvom Matka Cirkvi. Podľa knihy Johna O´Mellyho „Čo sa stalo na II. vatikánskom koncile“ ju pripravil Jaroslav Mudroň SJ:

„Veruže, ctihodní bratia, nemôžeme neobrátiť našu myseľ aj k Preblahoslavenej Panne Márii v úprimnom a vďačnom duchu, ako sa patrí na deti. K tej, ktorú ochotne pokladáme za ochrankyňu tohto koncilu, za svedkyňu našich námah, za najmilovanejšiu radkyňu... Po prvý krát sa totiž stalo – a ohlasujeme to chvejúc sa v duchu – žeby nejaký ekumenický koncil predstavil katolícke učenie čo i len v jednom diele takého rozsahu ohľadom miesta, ktoré Blahoslavená Panna Mária zastáva v tajomstve Krista a Cirkvi.“
Týmito pochvalnými slovami zhrnul pápež Pavol VI. výsledok koncilových rokovaní o poslednej kapitole dokumentu o Cirkvi Lumen Gentium. Pápežov prejav odznel 21. novembra 1964 na záver tretieho, predposledného obdobia Druhého vatikánskeho koncilu. Podľa jeho vlastných slov, „po prvýkrát sa stalo“, že koncil venoval Panne Márii takúto osobitnú pozornosť a že ocenil v celej šírke svojho učenia jej význam pre Cirkev.
Diskusia o Panne Márii sa začala ešte v októbri 1963. Vtedy sa uskutočnilo hlasovanie, či sa má o Márii hovoriť v novom osobitnom dokumente alebo len v jednej kapitole spomínaného dokumentu o Cirkvi. V tejto otázke sa konciloví otcovia delili na dva tábory, tzv. maximalistov a minimalistov. Maximalisti chceli, aby sa Márii venoval osobitný koncilový dokument a mnohí z nich dokonca žiadali, aby sa schválila nová mariánska dogma, podľa ktorej je Mária sprostredkovateľkou všetkých milostí. Pri hlasovaní nakoniec tesnú väčšinu získali tzv. minimalisti, ktorí šli v línií pápeža Jána XXIII., a tak ako on, pokladali tento koncil za pastoračný, dušpastiersky, bez potreby vyhlasovať nejaké nové pravdy viery.
„Titul ,sprostredkovateľka všetkých milostí‘ by mohol vytvoriť ťažkosti v rozhovore s oddelenými bratmi.“ Zdôraznil kardinál Bea v novej diskusii v septembri 1964 a pokračoval: „Preto je lepšie vynechať tento titul. Veď aj v evanjeliách Panna Mária mizne zo scény, keď jej Syn začína svoju verejnú činnosť a toto mlčanie evanjelií má svoj význam.“
Za pastoračný význam učenia o Panne Márii sa prihovoril počas tretej fázy koncilu aj Mons. Eduard Nécsey z Nitry. Pre činnosť dušpastierov je postava Márie zdrojom nových podnetov a to isté platí aj pre vnútornú obnovu Cirkvi. Dokument o Cirkvi by preto mal vyzdvihnúť túto podnetnú stránku mariánskeho učenia pri úsilí o zjednotenie kresťanov a pri dialógu Cirkvi so svetom.
V podobnom duchu, ale viac konkrétne, sa vyjadrili poľskí biskupi. Arcibiskup Jozef Gawlina, len týždeň pred svojou náhlou smrťou, vysvetlil koncilovým otcom, že podľa jeho skúseností úcta k Panne Márií nie je prekážkou pre ekumenické hnutie. Sám Luther vo svojom komentári ku chválospevu Velebí moja duša Pána tvrdí, že Mária nás nevedie k sebe samej, ale ku Kristovi, jej Synovi. Nehovoriac o Pravoslávnej cirkvi, ktorá oplýva pravdivou a bohato rozvinutou mariánskou úctou. Veď aj samotní nepriatelia Cirkvi – a poľský arcibiskup nimi určite myslel komunistov – vedia, že úcta k Márii posilňuje vieru v Krista.

V mene šesťdesiatich poľských biskupov vystúpil so svojim príhovorom kardinál Wyszyński 16. septembra 1964. Koncilovým otcom oznámil, že pápežovi odovzdal petíciu poľských biskupov, aby Panna Mária bola vyhlásená za Matku Cirkvi. Podľa kardinála by takáto definícia podporila bratstvo a pokoj a doplnila by dogmu o Nanebovzatí Panny Márie.
Tvorcovia koncilovej konštitúcie o Cirkvi Lumen Gentium sa však rozhodli nechať otvorené tieto otázky ohľadom nových mariánskych titulov. Záverečnej ôsmej kapitole dali názov: Blahoslavená Bohorodička Panna Mária v tajomstve Krista a Cirkvi. Mária je tu predstavená najmä ako Panna a Matka, čo je predobrazom a príkladom Cirkvi. Cirkev taktiež s materskou láskou opatruje svoje deti a v čistote „zachováva svoju vernosť sľúbenú“ Kristovi Ženíchovi. Koncil podľa dokumentu „nemá v úmysle predložiť úplné učenie o Márii ani riešiť otázky, ktoré práce teológov ešte nepostavili do plného svetla“. Kristus je „jediným Prostredníkom“ medzi nami a Bohom, hoci Mária „mimoriadnym spôsobom spolupracovala“ na Kristovom diele vykúpenia, a preto ju v modlitbe vzývame ako „Matku Božej milosti“.

V dokumente o Cirkvi sa napokon žiadne vyjadrenia ako „Sprostredkovateľka milostí“ či „Matka Cirkvi“ nenachádzajú. Čakalo sa ešte, ako odpovie pápež Pavol VI. na žiadosti a petíciu biskupov a či Božej Matke prizná niektorí zo spomenutých titulov. Pápež na stredajšej generálnej audiencii, tri dni pred ukončením tretieho obdobia zasadaní, odpovedal na tieto výzvy slovami: „Náuka o Cirkvi je povýšením ľudstva. A v ľudstve na najvyššom mieste je Panna Mária: ona je členkou Cirkvi, je vykúpená Kristom, je našou sestrou. Ale pretože bola vyvolená za matku Vykupiteľa a pretože dokonalým spôsobom predstavovala ľudské pokolenie, môžeme ju nazvať matkou všetkých ľudí a zvlášť nás, ktorí veríme... Je Matkou Cirkvi, matkou veriacich, a tento nový titul jej bude slávnostným spôsobom priznaný v sobotu.“
V sobotu, 21. novembra 1964, v druhej časti svojho vyše polhodinového prejavu udelil pápež Pavol VI. Márii titul Matka Cirkvi: „Na slávu Blahoslavenej Panny a na našu útechu vyhlasujeme Najsvätejšiu Máriu za Matku Cirkvi.“
Nešlo o nové učenie či tzv. dogmu viery, ale skôr o rozvinutie významu Máriinho materstva pre život Cirkvi. Dve predkoncilové vieroučné vyhlásenia o Nepoškvrnenom počatí a o Máriinom nanebovzatí hľadeli na Máriu ako na osobu osobitným spôsobom vyčlenenú pre Božie plány. Tento koncilový titul naopak obrátil pozornosť veriacich na Máriinu blízkosť a na naše úzke spoločenstvo s ňou v jedinej nebesko-pozemskej Cirkvi.