Spiritualita súčasného človeka: Zasvätený život každého kresťana

Rubriku Spiritualita súčasného človeka pripravil P. Peter Dufka SJ:

Včera, na sviatok Obetovania Pána, sme si pripomenuli Deň zasväteného života, ktorý sa v Cirkvi slávi od roku 1997. Nevzťahuje sa však len na osoby žijúce v kláštoroch a rehoľných domoch, ale každý kresťan je „zasvätený“, práve vďaka svojmu kresťanskému povolaniu. Spiritualita súčasného človeka sa môže vo viacerých aspektoch inšpirovať spiritualitou zasväteného života. Skúsme si preto všimnúť niektoré z nich.

Prvým z týchto aspektov je zmysel pre modlitbu. Potrebu obracať sa k Bohu v ťažkých situáciách života cíti každý, ale človek s rozvinutým kresťanským povolaním túto potrebu cíti častejšie a intenzívnejšie. A nielen to. Kresťanská spiritualita nás učí pamätať na druhých ľudí nielen prostredníctvom skutkov milosrdenstva, ale i v modlitbe. Táto vychádza zo Svätého písma a má stabilné miesto vo východnej liturgii, kde sa neraz opakuje prosba “za všetkých a za všetko“. Kto iný ako zasvätené osoby sú pozvané k tomu, aby rozšírili spektrum modlitieb i na ostatných? Pamätať nezištne na potreby iných sa vždy považovalo za prejav vyššieho stupňa duchovného života. Bola to duchovná - anjelská úloha práve zasvätených osôb. Panovalo presvedčenie, že oni majú lepšie možnosti než ktokoľvek iný vyprosiť potrebné milosti pre jednotlivcov i pre celý svet. Zasväteným osobám nechýbala predovšetkým citlivosť na dobrá duchovné, a preto prosili hlavne o ne. V tom im bola jasným usmernením veta z Matúšovho evanjelia: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6, 33). Preto Klement Alexandrijský i Origenes povzbudzovali: „Keď sa modlíš, pros za väčšie veci.“ Origenes bol dokonca natoľko presvedčený o potrebe žiadať vyššie veci, že i prosbu v modlitbe Otče náš – „chlieb náš každodenný daj nám dnes“ - chápal ako prosbu o poznanie, duchovný chlieb. Zasvätené osoby boli i učiteľmi modlitby. Predovšetkým svojím postojom k nej učili, že tu platí iná logika ako vo svete. Línia – mám nejaký nedostatok, poprosím, som vypočutý a poďakujem - tu často nevychádza.
Duchovné osoby boli presvedčené o tom, že jediným dôvodom je tu Božia pedagogika. Často sa opierali o text sv. Matúša: „Všetko, za čo budete s vierou prosiť, dostanete.“ (Mt 21, 22). Zdôrazňovali, že samotné slovíčko „viera“ je dôležitejšie ako samotná vec, za ktorú prosíme. Vnútorný stav človeka je podľa duchovných autorov dôležitejší než vonkajší. Upozorňovali i na to, ako sa naša myseľ i naše túžby menia, ak sme neustále v kontakte s Bohom prostredníctvom modlitby. Sv. Pavol to vyjadril takto: “Duch Svätý prichádza na pomoc nám slabým, pretože my nevieme ani to, za čo sa máme modliť.“ (Rim 8, 28). Čo môže byť viac, ako modlitbou privolať pomoc Ducha Svätého a rozhodovať sa i konať v jeho prítomnosti?
Tento aspekt zasväteného života môže teda naše kresťanské povolanie obohatiť o schopnosť pamätať v modlitbách nielen na našich najbližších, prosiť predovšetkým za duchovné, vyššie veci a byť vnímavý na vnútorné prehĺbenie viery, ktoré vytrvalá modlitba so sebou prináša.

Druhý aspekt spirituality zasväteného života, ktorý možno aplikovať i na spiritualitu dnešného človeka, je čítanie Biblie a textov duchovných otcov. V duchovnom povolaní najdôležitejšie momenty života sprevádzalo silencium – ticho. Bolo prítomné počas duchovného čítania, meditácie a počas rôznych modlitieb. Na vyjadrenie dôležitosti čítania Biblie alebo iných duchovných textov exegéti používali úryvok z knihy Genezis o Jakubových studniach. Tieto studne, ktoré vykopal Jakub (Gen 26, 15), boli zasypané Filištíncami. Bolo ich treba opäť prekopať a vyčistiť, aby sa v nich objavila čistá voda. Pre sv. Bazila a Origena bola duša človeka ako studňa živej vody, z ktorej hovorí Duch Svätý. Človek ho však nepočuje, pokiaľ je zasypaná hriechom, podobne ako Jakubove studne hlinou a špinou. Duchovné čítanie je podľa sv. Bazila liek, ktorý túto zranenú, zasypanú dušu lieči a očisťuje. Keď je duša vyliečená (studne sú vyčistené), človek opäť počuje Boží hlas vo vlastnom svedomí. V krajinách ovplyvnených gréckou kultúrou dobrá zvesť predstavovala víťazstvo nad pohanskou kultúrou a nechcela mať s ňou nič spoločné. Niektorí egyptskí mnísi boli napríklad hrdí na to, že nevedeli písať a čítať, pretože kultúra bola úzko spojená s pohanstvom. Avšak v slovanských krajinách bol príchod kresťanstva spojený s prinesením kultúry. Svet kultúry, ktorý kresťanstvo predstavovalo, bol rýchlo prijatý do rôznych národných jazykov. Knihy u Slovanov mali nesmiernu autoritu a úcta k nim je dodnes zjavná v mnohých dokumentoch. Pre Nila Sorského (1433-1508) napríklad duchovný život znamenal žiť podľa Svätého písma a nasledovať duchovných otcov. Staré trestné kánony na Východe dokonca odsudzovali tých, ktorí nečítali knihy, ktoré nám boli dané pre spásu našich duší.
Tento aspekt zasväteného života nás môže povzbudiť k úsiliu o čisté srdce, ktoré v nás obnovuje rezonanciu Božieho slova. Nemali by sme byť ľahostajní voči tejto rezonancii. Človek sa totiž mení na spôsob slova, ktorému nechá zaznieť vo svojom srdci.

Tretím z aspektov spirituality zasväteného života, ktorý možno aplikovať na spiritualitu dnešného človeka, je zmysel pre obetu a askézu. Podľa sv. Efréma Sýrskeho odpočinok v Bohu – anapausis – nie je v protiklade s každodennou námahou - kopos. Odpočinok sa v starej asketickej tradícii považoval za niečo, čo k životu zasvätených osôb patrí len obmedzene. Zdôrazňovala sa najmä námaha, ktorú tieto osoby dobrovoľne prijímali na seba. Jej prostredníctvom nastúpili na cestu, ktorá paradoxne viedla k odpočinku, k spočinutiu v Bohu, na rozdiel od dnešného človeka, ktorý v prílišnej práci pred Bohom uteká. Dominovalo totiž presvedčenie, že to, čo nás oberá o pokoj a odpočinok, sú cudzie prvky v nás samotných, ale nie fyzická činnosť, ktorú neraz predstavovala i namáhavá práca. Popri namáhavej práci bola predmetom askézy i amerimnia, čo znamená sloboda, nenaviazanosť na veci. Zasvätený život, tak ako ho praktizovali mnísi, charakterizovalo slovo monos – sám, čo zachytáva skutočnosť človeka, ktorý žije iba s Bohom. Táto samota s Bohom je pre zasvätenú osobu najdôležitejšou vecou a všetko ostatné je druhoradé. Avšak nie vždy bolo jednoduché ustrážiť si túto jednotu s Bohom, ba dokonca v niektorých prípadoch sa bez istej disciplíny a askézy nedala dosiahnuť. Bolo potrebné zbaviť sa prílišnej závislosti a nezdravej naviazanosti na materiálne veci, ktoré dotyčného vyrušovali pri napĺňaní obsahu zasväteného života. Na túto slobodu a neviazanosť od materiálnych dobier nadväzoval náročnejší stupeň askézy, a to bola sloboda od vzťahov. Naviazanosť na predošlé vzťahy alebo prílišné spomienky na ne prinášali obyčajne so sebou smútok. Smútok, ktorý vyplýval z opustenia materiálnych dobier alebo predošlých vzťahov, sa v gréčtine nazýval lype a patril medzi osem zlých myšlienok, ktoré pochádzajú od zlého ducha. Keď sa človek žijúci v kláštore nechal týmto smútkom viesť, bolo len otázkou času, kedy ho opustil. Preto duchovní autori navrhovali pestovať tichú radosť z povolania a vytvárania nových, duchovných vzťahov. Smútok bol prípustný len ako pentos, čo je smútok nad vlastnou hriešnosťou, ktorý bol čnosťou.
Tretí aspekt zasväteného života môže teda naše kresťanské povolanie viesť k ostražitosti voči všetkému, čo by nás chcelo obrať o vzťah k Bohu, čo by ho chcelo posunúť na vedľajšie miesto. Nikdy človek neoľutuje, ak vo svojom živote postaví Boha na prvé miesto a z tohto prvenstva odvodzuje všetky iné vzťahy.
Milí priatelia, skúsme si i my obnoviť naše kresťanské povolanie modlitbou, čítaním Sv. písma a textov duchovných otcov, ako i občasnou obetou a askézou. Tieto aspekty zasväteného života by totiž mali byť bohatstvom i každého kresťanského povolania.