Reflexia nad Katechizmom Katolíckej cirkvi: Verím

Jedenásta reflexia P. Dariusza Kowalczyka SJ nad Katechizmom Katolíckej cirkvi: Verím

Hovoríme „verím“ alebo „neverím“. Ale ako chápeme slovo „veriť“? Katechizmus nás učí, že «„Veriť“ má teda dvojaký vzťah: k osobe a k pravde» (KKC 177). Primát ale vždy prináleží osobe. Jadro viery teda spočíva v osobnom priľnutí človeka k Bohu a nie v opakovaní fráz, aj keď pravdivých, o Bohu. Benedikt XVI. jasne píše: „Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie sa s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont, a tým aj zásadné smerovanie“ (Enc. Deus caritas est, 1). Vyznávame apoštolskú vieru, a to znamená, že naša viera je zakorenená v stretnutí apoštolov s Ježišom z Nazareta. Ich stretnutie tvorí základ pre naše osobné stretnutia s Bohom, ktoré môžeme zakúsiť prostredníctvom stvorenstva v každodenných udalostiach a v našich srdciach. Druhý odkaz spomenutý v Katechizme, teda pravda hovorí, že viera je „slobodným súhlasom s celou pravdou, ktorú Boh zjavil“ (KKC 150). Vyznávame teda vieru spolu so všetkými Bohom zjavenými pravdami, ktoré uchováva Cirkev. Tieto pravdy však nie sú filozofiou, ktorá by sa vzťahovala na Boha, ale rodia sa z konkrétnej skutočnosti, teda z osoby Ježiša Krista. Kresťanská viera je odpoveďou človeka na Ježišovu osobu, na jeho slová a skutky (porov. KKC 142). Táto odpoveď vyjadruje na jednej strane slobodu človeka, a
na strane druhej prejav poslušnosti (porov. Rim 1,5). V Katechizme čítame, že „poslúchať vo viere znamená slobodne sa podriadiť počutému slovu“ (KKC 144). Teda byť poslušný Bohu nie je v protiklade s našou slobodou. Skôr táto poslušnosť, zvolená slobodne, nám dovolí byť skutočne sebou samými. Tak, ako to môžeme vidieť v príklade života Panny Márie. – js –