Príhovor kardinála Jozefa Tomka: Sixtínska kaplnka

Dňa 31. októbra 2012, v predvečer sviatku Všetkých svätých, slávil pápež Benedikt XVI spoločné vešpery v slávnej Sixtovej alebo sixtínskej kaplnke vo Vatikáne. Päť sto rokov predtým pápež Július II. dal do úžitku freskové maľby v tejto hlavnej kaplnke vatikánskeho paláca. Pol tisíc ročné jubileum bolo vzácnou príležitosťou k tomu, aby aj televízne stanice vysielali túto liturgickú slávnosť, ktorá sa tak stala umelecko-historickou udalosťou.

Sixtínska kaplnka je však svetoznáma aj pre iné príležitosti. Začal ju stavať pápež Sixtus IV., ktorý jej dal meno. Z jeho poverenia vyzdobili jej bočné steny slávni renesanční maliari Perugino, Botticelli, Ghirlandaio a iní. Z jednej strany znázornili výjavy z Mojžišovho života, zo Starého zákona, z druhej strany zobrazili udalosti zo života nového Mojžiša, Ježiša Krista. Roku 1508 pápež Július II. poveril vtedy už známeho umelca Michelangela, aby vymaľoval veličizný prázdny priestor na klenbe a na čelnej stene mohutnú scénu Posledného súdu. Po štyroch rokoch bolo toto vrcholné dielo „biblickej mnohofarebnosti“ –ako ho nazval Ján Pavol II. - hotové. Odvtedy sa občas používa na liturgické slávnosti, tak napríklad na sviatok Pánovho krstu po Vianociach tam Svätý otec udeľuje základnú kresťanskú sviatosť krstu, tiež výnimočne ma tam dňa 15.septembra 1979 Ján Pavol II. vysvätil za biskupa. Za terajšej doby si kaplnku pozrie denne od pätnásť do dvadsať tisíc návštevníkov, ročne.

V Sixtíne sa odohráva aj voľba pápežov, konkláve. Z televíznej obrazovky poznáme moment, keď pápežský ceremoniár –„majster ceremónií“ zatvára ťažké dvere kaplnky, kde ostanú iba kardináli – voliči, a všetkým ostatným prikáže po latinsky: „Extra omnes!“ –„Všetci von!“ Blahoslavený Ján Pavol II. spomínal na dve voľby, ktoré zažil v jednom roku, ba dokonca v jednom štvrťroku 1978, keď bol zvolený Ján Pavol I. a krátko potom on sám. Ja som sa do konkláve nedostal, lebo v roku 1978, keď bol zvolený Ján Pavol II., som ešte nebol kardinálom a pri voľbe Benedikta XVI. roku 2005 som už prevyšoval hranicu osemdesiatich rokov. Postup pri voľbe pápeža viac-menej poznáme, a čierny alebo biely dym sme videli vystupovať z komína na trojuholníkovej streche Sixtínskej kaplnky buď na obrazovke, alebo na námestí sv. Petra (ako sa prihodilo aj mne).

Sixtínska kaplnka je spolu s Koloseom cieľom každého pútnika a návštevníka Ríma. Jej výzdoba je nielen umelecky vrcholná, ale aj obsahovo bohatá. Znázorňuje celú históriu spásy ľudstva počnúc, podľa rozprávania prvej biblickej Knihy Genezis, od stvorenia sveta a oddelenia svetla od tmy (na pokyn večného Tvorcu: „Nech je svetlo!“), cez stvorenie Adama a Evy, pád prvých rodičov a vyhnanie z raja, potopu sveta, príhody Noeho a jeho obety. Tie veľké obrazy zdobia klenbu kaplnky a veru nám unavia vystretú hlavu, kým cez ne prejdeme a môžeme narovnať postavu i zrak a v normálnej výške pozerať na výjavy zo Starého zákona, zo života Mojžiša na jednej strane a zo života Ježiša Krista, Pána Nového zákona, na druhej strane. Celá ľudská história vyvrcholí mohutným obrazom Posledného súdu na konci časov podľa knihy Zjavenia, čiže Apokalypsy, na celej prednej stene kaplnky. Tu sa návštevník musí zamyslieť na ľudskými i osobnými dejinami, do ktorých ho akoby uvádzal Ježiš Kristus a z jeho poverenia apoštol Peter s nástupcami, ktorému Ježiš odovzdáva kľúče na veľkom vstupnom obraze od Perugina. Celá kaplnka je teda jednotný, logický príbeh človeka a osud ľudského pokolenia, čosi ako jedna kniha katechizmu v obrazoch.

Ale aké sú to obrazy! Každý jeden by zaujal pozorovateľa na dlhú chvíľu, čo je však nemožné pre množstvo návštevníkov. Málokto však má šťastie, aké som mal ja, ostať v Sixtíne sám a zahľadieť sa takmer bez dychu aspoň na niektoré veľdiela. Stvorenie Adama uchvacuje. Mladý muž s urastlým ale ešte nevládnym telom je opretý o čiernu zem a prst s rukou má vystretý k majestátnemu Stvoriteľovi; ten sa svojím účinným ukazovákom tvorivej ruky dotýka Adamovho prsta. Tu priam cítiť, ako z prsta mocného Stvoriteľa prebeháva iskra života do tela prvého človeka. Maliar sa tak stal teológom: koľko intuície o Bohu a o človeku je v tom dotyku prstov! Aj scéna stvorenia Evy je veľmi účinná. Tiež ďalší, zložitý, ale pritom jednoliaty obraz vábenia pokušiteľa: „budete ako Boh“, prvého pádu a vyhnania sklamaných prarodičov z raja.

Postavme sa nakoniec pred čelnú stenu Posledného súdu. Uprostred obrazu tróni postava Ježiša Krista. Pravú ruku má pozdvihnutú, tvár obrátenú smerom k tým, ktorí sa svojimi hriechmi odsúdili na večné zatratenie, ktoré naznačuje zavrhujúca ruka. Večné odlúčenie od Božej lásky! Zúfalé pohľady odsúdených, jasné vedomie konca a vlastnej viny v oku toho, ktorý práve vyšiel z hrobu, trest za spáchanú uvedomelú ľudskú zlobu. Z pravej strany Spasiteľa učupená Božia Matka pod jeho rukou, ako keby ju chcela zdržiavať; obaja tvoria akoby dvojicu spravodlivosti a milosrdenstva. Vedľa je zástup vykúpených a blažených, na spodnej časti steny výjavy zo vzkriesenia mŕtvych a záchrannej pomoci, ktorú dostávajú modlitbou ruženca a inými prostriedkami. Celkový dojem z obrazu je mohutný, pôsobivý. Pripomína mi symfóniu posledného súdu, ktorú pre mnohými rokmi pod taktovkou autora Lorenza Perosiho spieval Beniamino Gigli: „Venite benedicti!- Poďte požehnaní!“ a „Discedite a me! -Odíďte odo mňa, zlorečení!“ Umenie vie zapôsobiť veľmi hlboko. Najmä v Sixtínskej kaplnke! Tu ani veľa obnažených ľudských tiel neruší. Preto Ján Pavol II. ju nazval „svätyňou teológie ľudského tela“.
Pri päťsto ročnom jubileu tohto veľdiela Benedikt XVI. vyjadril svoj obdiv slovami pápeža –teológa: „Nejde tu len o svetlo, ktoré vychádza z múdreho použitia farieb bohatých na kontrasty, alebo z pohybu, ktorý oživuje Michelangelovo veľdielo, ale z myšlienky, ktorá prebieha celou povalou. Je to svetlo Boha, ktoré osvetľuje tieto fresky a celú pápežskú kaplnku. To svetlo svojou silou premáha chaos a temnotu, aby darovalo život v stvorení a vo vykúpení. A Sixtínska kaplnka rozpráva o týchto dejinách svetla, oslobodenia a spásy; rozpráva o vzťahu Boha k ľudstvu...Veľký umelec znázorňuje s jedinečnou výrazovou intenzitou Boha Stvoriteľa, jeho činnosť a jeho moc, aby jasne vyjadril, že svet nie je výrobok temnoty, náhody, absurdnosti, ale vychádza z Rozumu, zo Slobody a z vrcholného skutku Lásky...Je to výzva chváliť so všetkými nebeskými svätými Boha stvoriteľa, vykupiteľa, sudcu živých i mŕtvych“.