Rozhovor týždňa s kardinálom Robertom Sarahom predsedom Pápežskej rady cor unum
Téme spojenej s práve
končiacim sa plenárnym zasadnutím Pápežskej rady cor unum sa budeme venovať
aj v dnešnom rozhovore týždňa s jej predsedom, guinejským kardinálom Robertom Sarahom.
Rozhovor uverejnil denník L´Osservatore Romano vo štvrtok 17. januára 2013. Toto vatikánske
dikastérium založil v roku 1971 pápež Pavol VI. Jeho hlavnými cieľmi sú katechéza
veriacich, aby vydávali svedectvo o evanjeliovej milosrdnej láske, podpora a koordinovanie
katolíckych charitatívnych organizácii so zámerom pomoci a napomáhaniu ľudskému rozvoju
najmä domorodého obyvateľstva a obyvateľstva chudobných krajín:
„Milosrdná
láska, nová etika a kresťanská antropológia“ je aktuálnou témou nasledujúceho
plenárneho zasadania cor unum. Čo bolo podnetom pre výber tejto témy?
Každé
dikastérium v pravidelných intervaloch pozýva svojich členov, aby sa zamýšľali nad
aktuálnymi otázkami. Pre mňa osobne to znamená príležitosť hlbšie sa zoznámiť s mnohými
charitatívnymi organizáciami, ako i možnosť oceniť ich záslužnú prácu. Pravdupovediac,
toto plenárne zasadanie sa uskutoční na podnet i iných organizácií, aby tak všetci
mali možnosť prehĺbiť niektoré myšlienky, podporujúce rozvoj ľudstva, uskutočňovaný
v mnohých a rozličných oblastiach. Takto sa nám dostane celosvetová spätná väzba na
tému, ktorej sa budeme venovať. Ide o skutočnosť, ktorú som ako Afričan zažil na vlastnej
koži a preto je mi osobitne blízka. Často sa stáva, že pomoc ľudskému rozvoju je poskytovaná
za pevne stanovených podmienok, mnohokrát závisiacich od vzniku alebo spoplatnenia
takzvaných nových zákonov. Takto sme chudobní ešte viac: či už kvôli ekonomickej situácii,
v ktorej sa nachádzame alebo pre kultúrne modely, ktoré sú nám nanucované a sú veľmi
vzdialené od našej mentality ako i od našich reálnych problémov. Toto má nepriaznivý
dopad predovšetkým na mladých, ktorí sú akoby rozdelení medzi spôsobom života zdedeným
v ich kultúrnom prostredí a tým, ktorý ponúka západný konzumizmus. V Afrike ešte vypuklejšie
vychádza na povrch problém človeka, stojaceho v pozadí týchto kultúrnych prúdov, ktoré
majú svoj pôvod i prvé obete v západnom svete.
Myslíte tým novú etiku?
Áno, myslím na istý proces, ktorý už dlhší čas úspešne prebieha. Skúma
koncepty, o ktorých sa dá zdieľať a diskutovať: reprodukčné zdravie, ľudské práva,
empowerment of women, gender equality, aby sa tak uľahčila cesta smerom
k antropológii, vďaka ktorej človek môže rozhodovať o sebe úplne autonómne. V modernom
technickom svete, ktorý nepozná ohraničenia a slobodu, dávajúc človeku falošné presvedčenie
o všemohúcnosti až do bodu, keď sa neobmedzuje iba na rozhodovanie medzi dobrom a
zlom, ale i nad samotnou prírodou. Tu je koreň problému, ktorý i dnes otriasa verejnou
mienkou napríklad vo Francúzsku, kde snaha rozvracajúca manželstvo a rodinu chce dôjsť
až k popieraniu prirodzenej rozdielnosti medzi mužom a ženou a postaviť na jednu úroveň
prirodzené manželstvo a homosexuálne spolužitie. Toto všetko privádza Západ k morálnemu
úpadku. Veľmi som sa potešil slovám pápeža Rímskej kúrii z 21. decembra minulého roka,
ktoré ma utvrdili v tejto mojej pozícii, keď Svätý Otec odsúdil ideológiu gender.
Nie je to problém, ktorý iba ohrozuje slobodu človeka, ale ešte viac: vyvoláva otázku,
„kto som“, som darovaný sám sebe, alebo som sám seba stvoril? Viac ako peniaze a modely
správania je v hre človek. Naše charitné inštitúcie úzko spolupracujú s medzinárodnými
agentúrami, ktoré podporujú túto víziu. Spoločne s nimi sa snažíme napomáhať rozvoju,
ktorý bude v skutočnej harmónii s dôstojnosťou ľudskej osoby.
Je táto stratégia
perspektívou do budúcnosti?
Nedovolím si to tvrdiť, ale myslím si, že
najdôležitejšie bude v prvom rade uznať záslužnú prácu v oblasti rozvoja, ktorá sa
práve uskutočňuje - napriek rôznym negatívnym ukazovateľom – ako i spoluprácu medzinárodných
agentúr. Je dobré uvedomiť si, aký osobitný vklad môžeme ponúknuť v podobe myšlienok
a návrhov. Kresťanstvo môže v tejto súvislosti veľmi pozitívne prispieť, ak vezmeme
do úvahy, že celá reflexia o ľudskej dôstojnosti je vo svojej podstate ovocím kresťanského
zjavenia. Aj dnes môžeme znova hovoriť o našej vízii človeka, ktorý je otvorený voči
Bohu i voči druhému, nie je zameraný iba na seba a svoje práva , ale otvorený pre
dar lásky, pretože toto všetko môže veľmi obohatiť naše ľudské spolunažívanie. Teda
nie vylúčenie, ale skôr vzájomné zdieľanie medzi národmi, nie konflikty medzi mužom
a ženou, ale komplementarita, nie rozdelenie medzi dušou a telom, ale integrácia,
nie súťaženie s Bohom, ale synovská oddanosť: to všetko sú potrebné apely pre dnešný
svet. Človek, vo svojej podstate, je vždy ten istý, i keď časy a miesta sa menia:
vo svojom najhlbšom vnútri si želá lásku. Naplnením tohto povolania je spoločenstvo
s Bohom lásky, ako nás to naučil Kristus. Som preto presvedčený, že naša práca v prospech
ľudského rozvoja sa nesmie vzdať tejto vízie, ktorá môže byť prospešná každému človeku
dobrej vôle. Napokon, takýto profil identity i v kontexte kultúrneho výberu ešte jasnejšie
vykresľuje motu proprio o službe lásky Intima Ecclesiae natura.
Ako
konkrétne vplývajú tieto otázky na činnosť katolíckych charitatívnych organizácií?
To, čo sa navonok zdá byť iba teóriou, sa v skutočnosti dotýka mnohých
oblastí konkrétneho života človeka a našej práce. Napríklad v urgentných prípadoch,
keď je potrebné zasahovať v utečeneckých táboroch, sme konfrontovaní agentúrami, ktorých
priorita spočíva v obmedzovaní rastu počtu obyvateľov za účelom údajného zjednodušenia
manažovania tejto oblasti, bez ohľadu na muža a ženu ako takých, na rodiny so všetkými
ich materiálnymi, psychologickými, vzťahovými a duchovnými potrebami. Dnes sú tieto
otázky, viac ako inokedy, rozšírené na všetkých kontinentoch, vzhľadom na počet a
povahu nešťastí, ktoré postihujú našu planétu. Ide o celkový postoj k problému zaostalosti,
kvôli ktorému sa, ako sa zdá, ekonomické ťažkosti zjednodušene redukujú na počet hladujúcich,
teda, na demografické skutočnosti. Z pozitívneho hľadiska môžeme vidieť dobro, ktoré
prináša spomínaný projekt ľudského rozvoja, teda formácia, ktorú chceme nasledovať.
Na záver by som rád zdôraznil, že pravá chudoba a naozajstný hlad, ktorým človek trpí,
ako i najväčšie utrpenie človeka, má svoj pôvod v absencii Boha. Na svete je veľký
hlad po Bohu. Nedostatok tohto pokrmu spôsobuje vo svete mnoho utrpenia. Cirkev má
za úlohu nasýtiť svet, ponúknuc mu Boha a jeho slovo života pre každého človeka. Toto
je cieľom novej evanjelizácie, ktorú toľko zdôrazňuje Svätý Otec. Preklad: sr.
Agnes Jenčíková CJ