Benedikt XVI. v katechéze: Aj neveriaci môžu vidieť Božiu tvár
Veľkou novinou o príchode Ježiša je, že Božia tvár, predtým skrytá, je viditeľná pre
všetkých, aj pre tých, ktorí neveria. Aj takto sa dnes prihovoril Benedikt XVI. veriacim,
ktorí sa dopoludnia zišli v Aule Pavla VI. na pravidelnej generálnej audiencii:
Drahí
bratia a sestry, Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o Božom Zjavení hovorí, že
najhlbšia pravda o celom Zjavení Boha sa odráža „v Kristovi, ktorý je prostredníkom
a zároveň plnosťou celého Zjavenia“ (č. 2). Starý Zákon nám rozpráva ako Boh po stvorení
- napriek hriechu, napriek arogancii človeka, ktorý sa chcel postaviť na miesto Stvoriteľa
- ponúka novú šancu svojho priateľstva, predovšetkým prostredníctvom zmluvy s Abrahámom
a prostredníctvom putovania malého národa, Izraela, ktorý si Boh vyvolil nie podľa
pozemských kritérií sily, ale jednoducho z lásky. Je to voľba, ktorá zostáva tajomstvom
a ukazuje nám „štýl“ Boha: on povoláva niektorých nie preto, aby iných vylúčil, ale
preto, aby vytvorili most, ktorý povedie k nemu. Vyberá si, no vždy vyberá pre dobro
druhých. V dejinách izraelského národa môžeme vidieť etapy dlhého putovania, počas
ktorého sa Boh dáva spoznať, ukazuje sa, vstupuje do histórie svojimi slovami a činmi.
Pre túto svoju činnosť používa prostredníkov – ako Mojžiša, prorokov, sudcov – ktorí
ľudu oznamujú jeho vôľu, pripomínajú nevyhnutnosť vernosti zmluve a udržiavajú živé
očakávanie úplného a konečného naplnenia Božích prisľúbení.
A práve uskutočnenie
týchto prísľubov sme kontemplovali na Vianoce: Božie Zjavenie prichádza k svojmu zavŕšeniu,
k svojej plnosti. V Ježišovi z Nazareta Boh skutočne navštevuje svoj ľud, a navštevuje
ľudstvo spôsobom, ktorým prekračuje každé očakávanie: posiela svojho jednorodeného
Syna – Boh sám sa stáva človekom. Ježiš nám len tak nehovorí niečo o Bohu, len nerozpráva
o Otcovi, ale je Zjavením Boha, pretože on sám je Boh – a tak nám ukazuje Božiu tvár.
Vo svojom Prológu k evanjeliu svätý Ján píše: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený
Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18).
Rád by som
sa zastavil pri tomto „zjavení Božej tváre“. Svätý Ján nám vo svojom evanjeliu hovorí
o jednej dôležitej veci – práve teraz sme to počuli. Keď sa blížia dni utrpenia, Ježiš
uisťuje svojich učeníkov a pozýva ich, aby sa nebáli, ale mali vieru; hovorí s nimi
o Bohu Otcovi (por. Jn 14, 2-9). V jednom okamihu apoštol Filip žiada Ježiša: „Pane,
ukáž nám Otca a to nám postačí“ (Jn 14, 8). Filip je veľmi praktický a konkrétny,
hovorí to, čo by sme aj my radi povedali - chceme vidieť Otca: žiada si „vidieť Otca“,
vidieť jeho tvár. Ježišova odpoveď - a je to odpoveď nielen Filipovi ale aj všetkým
nám - táto odpoveď vovádza priamo do srdca kristologickej viery. Pán hovorí: „Kto
vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). V tejto vete je systematicky zhrnutá celá zvesť Nového
Zákona, tá zvesť, ktorá sa zjavila v Betlehemskej jaskyni: Boha možno vidieť, Boh
ukázal svoju tvár, stal sa viditeľným v Ježišovi Kristovi.
V celom Starom
zákone je prítomná téma „hľadania Božej tváre“, túžba spoznať túto tvár, vidieť Boha
takého, aký je. Hebrejský termín „pānîm“, ktorý znamená „tvár“, sa v
Starom zákone nachádza viac než 400-krát a z toho 100-krát sa vzťahuje na Boha - stokrát
vyjadruje túžbu vidieť Božiu tvár. Avšak hebrejská viera zakazovala všetky zobrazovania
Boha, pretože Boha nemožno stvárniť - ako sa o to pokúšali ostatné národy, keď si
vyrábali a uctievali idoly, preto je tento zákaz zobrazovania v celom Starom zákone
- teda táto viera celkom vylučovala možnosť „videnia“ Boha - tak v kulte ako aj v
zbožnosti. Čo teda pre veriaceho Izraelitu znamená hľadať Božiu tvár, vo vedomí, že
neexistuje nijaký obraz, ktorý by ju mohol ukázať? Táto otázka je dôležitá: na jednej
strane sa chce povedať, že Boha nemožno zredukovať na nejaký objekt - na vec, ktorá
sa dá vziať do ruky, a takisto nie je možné postaviť na jeho miesto nejakú vec; na
druhej strane sa tým však hovorí, že Boh má tvár, teda Boh je „TY“, ktoré dokáže vstúpiť
do vzťahu, nie je zavretý kdesi vo svojom nebi, aby len z výšky pozeral na ľudí. Boh
je určite nad všetkými vecami, ale obracia sa na nás, počúva nás, vidí nás, hovorí,
uzatvára zmluvu, je schopný milovať. Dejiny spásy sú dejinami Boha s ľudstvom, dejinami
tohto vzťahu Boha, ktorý sa postupne ukazuje človeku, necháva sa spoznať, odhaľuje
svoju tvár.
Práve na začiatku roka, 1. januára, sme v liturgii počuli nádhernú
modlitbu požehnania ľudu: „Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni. Nech ti Pán ukáže jasnú
tvár a nech ti je milostivý. Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!“
(Nm 6,24-26). Jas Božej tváre je prameňom života, a to, čo jeho prostredníctvom vidíme,
je pravá skutočnosť; svetlo jeho tváre je sprievodcom života. V Starom zákone je jedna
postava, na ktorú sa zvláštnym spôsobom viaže téma „Božej tváre“; je to Mojžiš - ten,
ktorého si Boh vyvolil, aby oslobodil jeho ľud z egyptského otroctva, aby mu odovzdal
Zákon zmluvy a zaviedol ho do zasľúbenej zeme. V 33. kapitole knihy Exodus sa píše,
že Mojžiš mal blízky a dôverný vzťah s Bohom. Citujem: „Pán sa však rozprával s Mojžišom
z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojim priateľom“ (v. 11). V duchu
tejto blízkosti, Mojžiš žiada Boha: „Daj mi vidieť svoju slávu!“, a Božia odpoveď
je jasná: „Predvediem pred tebou všetku svoju nádheru a vyslovím pred tebou aj Pánovo
meno... ale moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal
by nažive... Hľa, neďaleko mňa je miesto... uvidíš ma odzadu. Ale moju tvár nesmie
nik vidieť!“ (v. 18-23). Na jednej strane je tu teda dialóg tvárou v tvár, ako medzi
priateľmi, ale na strane druhej je ukázaná nemožnosť - počas tohto života - vidieť
tvár Boha, ktorý ostáva skrytý; teda videnie je obmedzené. Otcovia hovoria takto:
uvidíš ma odzadu znamená, že môžeš nasledovať Krista a nasledujúc ho, vidíš odzadu
Božie tajomstvo. Boha možno nasledovať - pozerajúc naňho odzadu.
Čosi celkom
nové sa však potom deje vo Vtelení. Hľadanie Božej tváre tu vstupuje do celkom novej
etapy, pretože táto tvár sa zrazu stáva viditeľnou: je to tvár Ježiša, Syna Božieho,
ktorý sa stal človekom. V ňom sa napĺňa putovanie za poznaním Boha, ktoré sa začalo
povolaním Abraháma; On je plnosť tohto poznania a Zjavenia, pretože on je Božím Synom,
je „prostredníkom a zároveň plnosťou celého Zjavenia“ (Dogm. konštitúcia Dei Verbum,
2); v ňom sa stretávajú obsah Zjavenia a ten, ktorý sa zjavuje. Ježiš nám ukazuje
Božiu tvár a dáva nám spoznať Božie meno. V kňazskej modlitbe pri poslednej večeri
hovorí svojmu Otcovi: „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta...
Ohlásil som im tvoje meno“ (por. Jn 17,6.26). Výraz „Božie meno“ vyjadruje Boha ako
Toho, ktorý je prítomný medzi ľuďmi. Mojžišovi Boh odhalil svoje meno pri horiacom
kríku - dovolil mu, aby ho mohol volať po mene, teda dal mu konkrétny znak svojho
„bytia“ medzi ľuďmi. Toto všetko v Ježišovi nachádza vyvrcholenie a plnosť: on novým
spôsobom uvádza Božiu prítomnosť do dejín, pretože kto vidí jeho, vidí Otca, ako to
on sám hovorí Filipovi (por. Jn 14,9). Kresťanstvo, hovorí svätý Bernard, je „náboženstvo
Božieho Slova“; nie však „slova písaného a nemého, ale Slova vteleného a živého“ (Hom.
super missus est, IV, 11: PL 183, 86B). V patristickej a stredovekej tradícii sa používa
osobitná formula na vyjadrenie tejto skutočnosti. Hovorí sa: Ježiš je „Verbum abbreviatum“
(por. Rim 9,28 vo vzťahu s Iz 10,23), „skrátené Slovo“, hutné, zjednodušené, podstatné
vyjadrenie Otca, ktoré nám o ňom hovorí to najdôležitejšie. V Ježišovi je celé toto
slovo prítomné.
V Ježišovi nachádza svoju plnosť aj prostredníctvo medzi Bohom
a ľuďmi. V Starom zákone je viacero postáv, ktoré mali túto úlohu - predovšetkým Mojžiš,
osloboditeľ, vodca, „prostredník“ zmluvy, ako ho definuje aj Nový Zákon (por. Gal
3,19; Sk 7,35; Jn 1,17). Ježiš je ale pravý Boh a pravý človek, nie je len jeden z
prostredníkov medzi Bohom a človekom, ale je „Sprostredkovateľ“ (s veľkým S) novej
a večnej zmluvy (por. Hebr 8,6; 9,15; 12,24); „jeden je Boh a jeden prostredník medzi
Bohom a ľuďmi - človek Kristus Ježiš“ (1 Tim 2,5; por Gal 3,19-20). V ňom vidíme a
stretávame Otca, v ňom môžeme vzývať Boha menom „Abba, Otče“; v ňom je nám darovaná
spása. Túžba spoznať skutočne Boha, teda vidieť Božiu tvár, je hlboko v každom človeku,
aj v neveriacom. A túto túžbu, vidieť jednoducho kto je, aký je, aký je pre nás, máme
v sebe. Táto túžba sa uskutočňuje nasledovaním Krista - v jeho nasledovaní vidíme
Boha „odzadu“ a vnímame, že Boh je náš priateľ - a jeho tvár je tvárou Krista. Je
však dôležité, aby sme nasledovali Krista nielen vtedy, keď ho potrebujeme a keď dokážeme
nájsť kúsok priestoru uprostred každodenných starostí, ale aby sme ho nasledovali
celým naším životom ako takým.
Celá naša existencia musí byť orientovaná
na stretnutie s Ježišom Kristom, na lásku k nemu; a v nej, v tejto láske, musí mať
centrálne miesto aj láska k blížnemu, tá láska, ktorá nám vo svetle Ukrižovaného,
dáva spoznať Ježišovu tvár v chudobnom, slabom, trpiacom. To je možné len vtedy, ak
sa nám Ježišova tvár stala známou - v počúvaní jeho Slova, v duchovnom rozhovore,
vo vstupovaní do tohto slova tak, aby sme ho skutočne stretli v tajomstve Eucharistie.
V evanjeliu svätého Lukáša je veľmi dôležitý úsek, ktorý opisuje ako dvaja Emauzskí
učeníci spoznali Ježiša pri lámaní chleba. Boli však na tento moment pripravení spoločným
putovaním s Ježišom, pozvaním, aby s nimi zostal, vzájomným dialógom, ktorý roznietil
ich srdcia. A tak napokon Ježiša spoznali. Aj pre nás je Eucharistia - ak sme na ňu
pripravení životom v dialógu s Ježišom - veľkou školou, v ktorej sa učíme vidieť Božiu
tvár, vstupovať do intímneho vzťahu s ním. Zároveň nás učí dvíhať zrak k poslednému
okamihu dejín, keď nás Boh sám prežiari svetlom svojej tváre. Tu na zemi kráčame k
tejto plnosti, v radostnom očakávaní uskutočnenia Božieho Kráľovstva. Ďakujem.