Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Prvú nedeľu v cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Prvú nedeľu v cezročnom období s názvom Čo je krst?

V nedeľu, milí priatelia, máme sviatok Pánovho krstu. Ježiš bol, ako nám to hovorí Lukáš vo svojom evanjeliu, na začiatku svojho verejného účinkovania pokrstený v rieke Jordáne. Pokrstil ho Ján Krstiteľ. Sviatok Pánovho krstu by mohol byť dobrou príležitosťou pouvažovať o svojom vlastnom krste, o tom, čo je náš krst pre nás.
Zdá sa, že pre mnohých z nás je krst veľkou neznámou. Poväčšine ho pokladáme za akýsi magický obrad, no bez vážnejších záväzkov. Vidieť to na snahách mnohých rodičov nechať si pokrstiť svoje dieťa, hoci nie sú veriaci a v kostole ich takmer nevidno. S týmito rodičmi mávame my kňazi v snahe o preskúmanie skutočného motívu krstu ich dieťaťa dosť často i konflikty, čo potom vedie k veľkým nedorozumeniam, nepochopeniam a nevraživostiam. Pre mnohých z takýchto rodičov krst nie je začiatkom nového života (alebo výchova k nemu), ale iba obyčajný vonkajší obrad, ktorý sa patrí na začiatku života dieťaťa vykonať. Samozrejme, tento záujem o krst si v Cirkvi vážime, no nie sme ochotní vykonávať obrady, o ktorých už vopred takmer s istotou vieme, že to je a zostane obyčajná formalita.

Aké je teda správne chápanie krstu? Krst je podľa učenia Cirkvi sviatosť, pri ktorej je z človeka zmytý dedičný hriech a je začlenený do Cirkvi. Táto definícia je však pre mnohých z nás tajomná a veru aj zavádzajúca. Zmytie dedičného hriechu?! Po prvé, je to pekné mať zo seba zmytý hriech! Hriech je špina. Prečo by sme takéto obmytie od špiny neabsolvovali? Dieťa sa pri a po narodení nepretržite umýva. Prečo ho neumyť kompletne, aj duchovne? Dieťa teda odnesieme do kostola „špinavé“ a vráti sa čisté, zmyté. To je vcelku príťažlivé. No na druhej strane, aj keď sa podľa tejto formuly zariaďujeme, máme voči nej výhrady: Ako je možné, aby človek mal na sebe hriech, ktorý osobne nevykonal, teda nedal naň slobodný súhlas? Ako je možné dediť hriech? Evidentne tu ide o veľa nejasností, ktoré síce na jednej strane prijímame, no ktorým nerozumieme a preto sa podľa nich ani nesnažíme riadiť. Táto otázka, ktorá ostáva bez odpovede a vyjasnenia nás zrádza.
O čo teda naozaj ide? Definícia je naozaj správna. Ibaže to, čo dedíme, nie je hriech, ale skorej jeho dôsledky. Ktosi pred nami spáchal hriech a my nesieme jeho dôsledky. Predstavme si napríklad nášho otca, ktorý vlastní zámok. Keď zomrie, my ho, ako jeho deti, po ňom zdedíme. No je možné, že on ten zámok prehrá v kartách. Za noc sa z neho stane chudák. A s ním aj my, jeho deti. Keď zomrie, to čo sme mali zdediť, nezdedíme.

Ktosi pred nami dostal do vienka raj. A ten raj premrhal. Bol z neho vyhnaný. A my, jeho potomkovia sme sa narodili mimo raja. Ani raj, ani všetko, čo k nemu prináležalo, nevlastníme. Tento príbeh pekne – v podobe podobenstiev – popisuje Kniha Genezis. Samozrejme, raj je symbol. Je to slovo, ktoré vyjadruje stav, v ktorom sme boli stvorení, a v ktorom máme byť. My nie sme stvorení na to, aby sme žili mimo a bez raja. V raji sme mali nielen pohodu a dobré podmienky na živobytie, ale aj vnútorný pokoj, harmóniu a vyrovnanosť, a hlavne dobrý vzťah s Bohom, s inými, sami so sebou, s celým božím stvorením. Raj, to bol a je stav vnútornej i vonkajšej integrity. Keď sme raj stratili, zostala nám tzv. dezintegrita. Podľa mňa – aj keď je veľa námietok proti dedičnému hriechu – nič z náboženských právd nie je ľahšie vysvetliť, ako práve dedičný hriech. Integrita rovná sa celistvosť, kompletnosť, harmónia; dezintegrita rovná sa rozbitosť. Neviem ako vy, ale ja osobne sa cítim rozbitý skrz naskrz. Keď mi niekto napríklad ublíži, nastane vo mne peklo. Jedna časť mňa samého sa chce pomstiť, iná chce na všetko zabudnúť, a zasa iná chce odpustiť. Tieto sa medzi sebou bijú a majú napätia. Niekedy ma ide z toho roztrhnúť. Občas vyhrá jedna časť, inokedy iná. Toto je jedna forma rozbitosti. A myslím si, že nie som v takomto stave jediný. Iné formy vidíme, keď otvoríme TV a sledujeme správy: konflikty, zločiny, vojny, otroctva rozličného typu. Keď toto všetko vnímame, máme pocit, že je to o nás. Každý z nás máme sklony k tomu všetkému. No toto nemôže byť naším údelom. Naším údelom je raj. My sme stvorení pre raj. A každý z nás po raji túži.

Niektorí túto túžbu napĺňajú tak, že sa nechajú unášať prúdmi, ktoré v sebe i okolo seba cítia. No toto ich do raja neprivedie. Je predsa známe, že keď sa človek spustí dolu prúdom, výsledok je hrozný: už ste to kedysi skúsili? Načúvať svojím chúťkam, svojím túžbam bez ohľadu na ich kvalitu a plniť ich želania? A pamätáte, kam vás to priviedlo? Mnohí z nás máme v tomto smere mnoho biednych skúseností. Niektorí to máme za sebou, iní sme v tom, a ďalší s rozžiarenými očkami ešte len čakajú na to, kedy sa ich najtajnejšie túžby premenia na skutočnosť. Zlo je rafinované. Zlo je klamné. Zlo je príťažlivé.

Tí, ktorí zmúdreli, asi vedia kam mierim a o čom je teda krst. Krst je rozhodnutie pre integritu. Je to rozhodnutie dosiahnuť znova celistvosť na základe volania a programu Ježiša Krista. Krst je rozhodnutie sa pre raj. Ježiš nás volá za sebou a hovorí nám: „Poď, prijmi môj program, pridaj sa ku mne, nechaj sa mnou viesť, inšpirovať, posilňovať, učiť, očisťovať, uzdravovať, vyzývať, napomínať, povzbudzovať... Nechaj sa pokrstiť, a tak urob rozhodnutie kráčať proti prúdu a pridať sa ku mne...“ A presne toto je obsah aj krstných záväzkov.

Z tohto vidíme, že krst nie je magickým jednorazovým obradom zmytia hriechu, ale je to rozhodnutie vykročiť na cestu do raja. Je sviatosť, pri ktorej sa pridávame ku Kristovi, pri ktorej sa nám vracia schopnosť k integrite, a pri ktorej sa začleňujeme medzi tých, ktorí to už urobili pred nami, ktorí to robia spolu s nami alebo to urobia po nás. Krst je začiatok cesty. Uvedomujem si to? A čo s tými, ktorí sú pokrstení ako deti? Tí boli pokrstení vo viere rodičov a v ich ochote zobrať svoje dieťa so sebou na svoju cestu, ktorú sami začali, aby po nej kráčalo spolu s nimi, aby si spolu s nimi osvojovalo zásady Kristove a aby sa potom jedného dňa samo rozhodlo, či táto cesta je pre neho to, čo chce praktizovať aj ďalej alebo nie.

Nech je deň Pánovho krstu, milí priatelia, pre nás výzvou vrátiť sa naspäť k svojmu krstu.