Komentár sr. Agnes Jenčíkovej CJ: Ekumenizmus prijatia a vľúdnosti
Štvrtkový komentár
pripravila sr. Agnes Jenčíková z Congregatio Jesu
Milí poslucháči, už viackrát
som sa chcela dotknúť jednej veci, ale vždy som si myslela, že to iba ja tak vnímam,
a že by to bolo možno prehnané. Ale nie je. Predsa sa jej dotknem, lebo si myslím,
že je veľmi aktuálna. Keď sa pohybujem po Ríme, využívam rozmanité dopravné prostriedky
a veľakrát vidím, ako napríklad v autobuse či v metre mladší ľudia, prevažne chlapci
a muži sedia na sedadlách a starší ľudia a ženy v týchto dopravných prostriedkoch
stoja a s trpiteľským výrazom na tvári sa dívajú na sediacich spolupasažierov. Raz
som počula poznámku istého pána, ktorý svojej manželke, tiež v staršom veku, stojac
nad mladým chlapcom, polohlasne povedal: „Nech si posedia, kým sú mladí. Keď zostarnú,
nik im neuvoľní miesto.“ Vtipné. Výstižné. A priam neuveriteľné, ale skutočné. Akoby
bol svet naopak. Nechcem sa nikoho dotknúť, veď i mladší ľudia môžu mať zdravotné
či iné ťažkosti a potrebujú pri cestovaní sedieť. Ale ktovie ako sa cíti zdravý mladý
človek, ktorý sedí a nad ním stojí starenka? Chcem si všimnúť spolu s vami atmosféru,
ktorá zvyčajne v takom prípade vládne. Je zvláštna, akási zmrazená a smutná. Nájde
sa však i zopár gentlemanov i mladých dám, ktoré úctivo ponúknu miesto starším. Vtedy
počuť talianske „grazie, grazie“ teda, „vďaka“, a veľakrát sa obaja protagonisti s
úsmevom pustia do debaty, do ktorej sa nezriedka zapojí najmenej polovica autobusu
a všetci sú zrazu priatelia, ak nie rodina. Atmosféra, ktorá prinúti usmiať sa aj
vás. A je iná, radostná, šťastná a kreatívna. S takýmto naštartovaním sa z autobusu
veľmi dobre vystupuje. Deň je krajší; stačí málo. Spomínam si na slová Benedikta
XVI., ktoré nedávno povedal v príhovore pred poludňajšou modlitbou Anjel Pána, keď
výstižne pomenoval atmosféru, vyžarujúcu z evanjeliového príbehu Navštívenia Panny
Márie u Alžbety. Nazval ju atmosférou vľúdneho prijatia, ktorá je tam, kde je vzájomnosť,
počúvanie, miesto pre toho druhého, lebo tam je Boh i jeho radosť. Rím ešte žije
udalosťou, ktorá sa včera ukončila. Atmosféru európskeho modlitbového stretnutia Taizé
možno ešte stále vnímať v celom meste. Mnohé farnosti, rodiny a rehoľné komunity poskytli
asi 40 000 mladých prístrešie a prijatie. Mala som možnosť byť svedkom ich prítomnosti,
pretože i náš dom patril medzi centrá prijatia. Máte doma asi 150 mladých a ani sa
vám to nezdá. Ich celkový prejav je príjemný, tichý, modlitbový a usmievavý. Pristihnete
sa pritom, že to vnímate ako požehnanie. Spontánne, prirodzene, vôbec sa o takýto
pocit nemusíte namáhať. Naozaj platí, „hosť do domu, Boh do domu.“ Chcem sa však
pristaviť pri jednej skutočnosti, ktorá ma na týchto mladých ohromne oslovovala. Boli
medzi nimi Slovinci, Poliaci, Taliani, Španieli, Litovci, Nemci – väčšinou protestanti
a Rusi – tí boli zas pravoslávni. Mnohí z nich sa medzi sebou predtým nepoznali. Vytvárali
však istú jednotu prijatia, tolerancie, ale nie v zmysle akéhosi jednoduchého tolerovania
niekoho vedľa seba, skôr išlo o vzájomné počúvanie a dialóg. Vytvorili model zvútorneného
a duchovného ekumenizmu, podľa vzoru brata Rogera, ako ho nazval Benedikt XVI. Na
Námestí sv. Petra, počas stretnutia so Sv. Otcom, to až dýchalo týmto duchom a z reakcií
miestnych uznanlivých Rimanov bolo možné vnímať i hlbokú spokojnosť. Uvedomovala
som si vtedy, ako veľmi takýto „ekumenizmus“ potrebujeme v oblasti vierovyznania,
a ešte viac vo sfére každodenného života. Jeho efekt nie je niečím umelým, akousi
snahou o niečo, čo by malo dobre vyzerať. Skôr sa zakladá na ľudskosti, vľúdnosti
a láskavosti. Je uzdravujúci, dodáva chuť do života a odvahu pri úsilí čeliť ťažkostiam
i beznádeji. Jeho dominantou je snaha o zmierenie, i v zmysle otvorenia sa voči inakosti
druhého. Zmierenie kresťanov, a dodajme, zmierenie ľudí, ktorí sa vnímajú ako rovní
pred Bohom, posilňuje svedectvo pokoja a vzájomného prijatia, a robí z nich nositeľov
novej spolupatričnosti medzi všetkými ľuďmi. Hľadanie osobného vzťahu s Bohom je základom
tohto kroku. Myslím, že naši mladí vystihli túto podstatu a atmosféru prijatia i obdarovania,
ktoré vychádzali z ich spoločenstva, prenášali i na nás. V tomto zmysle sme sa všetci
spoločne mohli priam dotknúť výroku zo Skutkov apoštolov: „Blaženejšie je dávať, ako
prijímať“ , lebo dávaním sme dostali viac ako sme boli schopní dať, a ostal nám z
toho hlboký inšpirujúci zážitok. Milí priatelia, nech nám tieto slová, ako i kreatívne
posolstvo pokoja a zmierenia, čo vychádza z dobrého srdca človeka, zaznieva počas
celého nového roka ako pozvanie k nádhernému životu v láske a pokoji v našich rodinách
a spoločenstvách.