Benedikt XVI. v katechéze počas generálnej audiencie o pôvode Ježiša Krista
Dnes predpoludním sa v Aule Pavla VI. konala prvá tohtoročná generálna audiencia Benedikta
XVI. Vo svojej katechéze, ktorú predniesol pre pútnikov z celého sveta, sa Svätý Otec
venoval téme pôvodu Ježiša Krista:
Drahí bratia a sestry! Narodenie Pána opäť
svojím svetlom osvecuje temnoty, ktoré často obklopujú náš svet a naše srdcia a prináša
nádej i radosť. Odkiaľ vychádza toto svetlo? Z Betlehemskej maštale, kde pastieri
našli „Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach“ (Lk 2,16). Stojac pred Svätou rodinou
sa v nás vynára ďalšia a hlbšia otázka: ako môže toto malé dieťa priniesť svetu takú
radikálnu novosť, že zmení beh dejín? Je snáď v jeho pôvode niečo originálne, niečo,
čo presahuje túto jaskyňu? Vždy nanovo sa vynára otázka o pôvode Ježiša, tá istá,
ktorú kladie prokurátor Poncius Pilát počas procesu: „Odkiaľ si?“ (Jn 19,29). I napriek
tomu je jeho pôvod veľmi jasný. V Jánovom evanjeliu, keď Pán vyhlasuje: „Ja som
chlieb, ktorý zostúpil z neba“, Židia reagujú šomraním: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov
syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: «Zostúpil som z neba?!» (Jn 6,42).
O niečo neskôr obyvatelia Jeruzalema veľmi oponujú tvrdeniu o Ježišovom mesiášskom
poslaní, prehlasujúc, že dobre vedia, „odkiaľ je; ale keď príde Kristus, nik nebude
vedieť, odkiaľ je” (Jn 7,27). Ježiš im pripomína, že ich nároky poznať jeho pôvod
nie sú opodstatnené, a už i týmto faktom naznačuje odkiaľ prišiel: „Neprišiel som
sám od seba, ale pravdivý je ten, ktorý ma poslal a vy ho nepoznáte” (Jn 7,28). Iste,
Ježiš pochádza z Nazareta, narodil sa v Betleheme, kto však pozná jeho pravý pôvod?
V štyroch evanjeliách jasne zaznieva odpoveď na otázku „odkiaľ“ prichádza
Ježiš. Jeho pravým pôvodcom je Otec, vychádza úplne od Neho, ale celkom iným spôsobom
ako proroci, poslaní od Boha, ktorí ho predchádzali. Toto pochádzanie z Božieho tajomstva,
ktoré nik nepozná, je istým spôsobom obsiahnuté už v rozprávaniach o Ježišovom detstve
v evanjeliách podľa Matúša i Lukáša, ktoré čítame v tomto vianočnom období. Archanjel
Gabriel ohlasuje: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto
aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn“ (Lk 1,35). Tieto slová opakujeme
zakaždým, keď recitujeme Krédo, Vyznanie viery: „et incarnatus est de Spiritu Sancto,
ex Maria Virgine“, „mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny“. Pri tomto výroku
skláňame hlavu, pretože závoj, ktorý schovával Boha, sa takpovediac odhaľuje a Božie
tajomstvo, nepreniknuteľné a neprístupné, sa nás dotýka: Boh sa stáva Emanuelom, „Bohom
s nami“. Pri počúvaní omší, skomponovaných veľkými majstrami posvätnej hudby, napríklad
Mozartovej Korunovačnej omše, si hneď všimneme, že sa osobitne zastavili pri tejto
fráze, akoby chceli vyjadriť univerzálnym jazykom hudby to, čo slová vyjadriť nevedia:
veľké tajomstvo Boha, ktorý si berie telo a stáva sa človekom.
Ak sa pozorne
zamyslíme nad výrokom „mocou Ducha Svätého, vzal si telo z Márie Panny“, zistíme,
že v sebe obsahuje štyri navzájom pôsobiace prvky. Explicitným spôsobom spomína Ducha
Svätého a Pannu Máriu a implicitne zahŕňa Syna, ktorý si vzal telo v lone Panny. „Vyznanie
viery“ definuje Ježiša viacerými titulmi: „Pán, ...Kristus, jednorodený Syn Boží,
... Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, pravý Boh z Boha pravého,... tej istej podstaty
s Otcom“ (Nicejsko-carihradské vyznanie very). Spomenuté implicitné odvolanie sa na
Syna nás privádza k ďalšej osobe, k Otcovi. Prvým činiteľom tohto výroku je teda Otec,
ktorý spolu so Synom a Duchom Svätým, je jediný Boh.
Toto tvrdenie v Kréde
sa netýka večného bytia Boha, ale hovorí nám predovšetkým o činnosti troch Božských
osôb, ktorá sa uskutočňuje prostredníctvom Panny Márie („ex Maria Virgine“). Bez nej
by vstup Boha do dejín ľudstva nedosiahol svoj cieľ a nemal by ústredné miesto v našom
Vyznaní viery: Boh je Bohom s nami. Mária týmto spôsobom neodmysliteľne patrí k našej
viere v Boha, ktorý koná a vstupuje do histórie. Ona dáva k dispozícii celú svoju
osobu, „prijíma“ skutočnosť, že sa stane miestom prebývania Boha. Niekedy sa na našej
ceste viery môžeme cítiť chudobní a neschopní vydávať svedectvo pred svetom. Boh si
však vybral pokornú ženu z neznámej dediny v jednej z najvzdialenejších provincií
veľkého rímskeho impéria. Vždy, i uprostred najväčších ťažkostí, majme dôveru v Boha,
obnovujúc vieru v jeho prítomnosť a pôsobenie v našich dejinách, tak ako Mária. Bohu
nič nie je nemožné. S ním naša pozemská existencia kráča po istej zemi a otvára sa
budúcnosti pevnej nádeje.
Vyznávajúc v Kréde: „mocou Ducha Svätého, vzal si
telo z Márie Panny“, potvrdzujeme, že Duch Svätý, ako moc Najvyššieho Boha, tajomným
spôsobom uskutočnil v Panne Márii počatie Božieho Syna. Evanjelista Lukáš nám predkladá
slová archanjela Gabriela: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni“
(1,35). Vidíme dve prepojenia. Prvé pripomína okamih stvorenia. Na začiatku knihy
Genezis čítame, že „Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (1,2). Je to stvoriteľský Duch,
čo dal život všetkým veciam, i človeku. V Márii sa prostredníctvom pôsobenia Božieho
Ducha uskutočňuje nové stvorenie: Boh, ktorý stvoril bytie z ničoho, Vtelením dáva
život novému začiatku ľudstva. Cirkevní otcovia často hovoria o Kristovi ako o novom
Adamovi, zdôrazňujúc tak počiatok nového stvorenia narodením Božieho Syna z Panny
Márie. Tu si môžeme uvedomiť, že viera aj nás privádza k určitej novosti, uskutočňujúc
v nás druhé narodenie. Na začiatku kresťanského života je krst, v ktorom sa rodíme
ako Božie deti a stávame sa účastnými na Ježišovom synovskom vzťahu k Otcovi. Rád
by som pripomenul, že krst dostávame, „sme pokrstení“, - je to pasívum -, pretože
nik z nás nie je schopný stať sa Božím dieťaťom sám od seba: ide o zadarmo udelený
dar. Sv. Pavol spomína toto adoptívne synovstvo kresťanov v ústrednej časti Listu
Rimanom, keď píše: „Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali
ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva,
v ktorom voláme: «Abba Otče!» Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie
deti“ (8,14-16) a nie sluhovia. Iba ak sa otvoríme Božiemu pôsobeniu, ako Mária, iba
ak zveríme náš život Pánovi ako priateľovi, ktorému bezvýhradne dôverujeme, všetko
sa zmení, náš život dostane nový zmysel a novú podobu Božích detí, ktoré Otec miluje
a nikdy ich neopustí.
Hovorili sme o dvoch prvkoch: prvým je Duch nad vodami,
stvoriteľský Duch. V slovách Zvestovania nachádzame ďalší prvok. Anjel hovorí Márii:
„Moc Najvyššieho ťa zatieni“. Tieto slová sú pripomienkou posvätného oblaku, ktorý
zakrýval stánok zjavenia s Archou zmluvy, ktorú Izraelský ľud nosil so sebou počas
putovania, a ktorý označoval Božiu prítomnosť (porov. Ex 40,34-38). Mária je novým
posvätným stánkom, novou Archou zmluvy. Svojím „áno“ na slová archanjela, pripravuje
Bohu príbytok na tejto zemi. Ten, ktorého vesmír nemôže obsiahnuť, prebýva v lone
Panny.
Vráťme sa k otázke o Ježišovom pôvode, z ktorej sme vyšli, zhrnutej
v Pilátových slovách: „Odkiaľ si?“. Z týchto úvah sa, už od začiatkov evanjelií, Ježišov
pravý pôvod zdá byť jasným: On je jednorodený Boží Syn, prichádzajúci od Boha. Stojíme
pred veľkým a prevratným tajomstvom, ktoré slávime v tomto vianočnom čase: Boží Syn
si pôsobením Ducha Svätého vzal telo z Márie Panny. Táto skutočnosť zaznieva vždy
nanovo a do nášho srdca vnáša nádej a radosť, pretože nás zakaždým uisťuje, i keď
sa často cítime slabí, chudobní a bezmocní pred ťažkosťami a zlom sveta, že Božia
moc neprestajne pôsobí a koná zázraky práve v slabosti. Jeho milosť je našou silou
(porov. 2 Kor 12,9-10).