Benedikt XVI. predsedal liturgii Prvých vešpier zo slávnosti Panny Márie Bohorodičky

Pápež Benedikt XVI. dnes večer o 17.00 hod. predsedal v Bazilike sv. Petra modlitbe prvých vešpier zo slávnosti Panny Márie Bohorodičky. Počas liturgie predniesol príhovor, z ktorého vám prinášame niekoľko myšlienok:

„Otcovia kardináli, ctihodní bratia v biskupskej a kňazskej službe, vážení vládni predstavitelia, drahí bratia a sestry!
Ďakujem vám všetkým, prítomným na tejto liturgii na zakončenie kalendárneho roka 2012. Táto «hodina» nesie v sebe osobitnú intenzitu a stáva sa v istom zmysle slova syntézou všetkých hodín končiaceho sa roka. Srdečne pozdravujem otcov kardinálov, biskupov, kňazov, zasvätené osoby a laických veriacich, zvlášť tých, čo tvoria spoločenstvo Cirkvi v Ríme. Osobitným spôsobom pozdravujem prítomných vládnych predstaviteľov, začínajúc primátorom večného mesta, ktorému ďakujem, že sa s nami delí o túto chvíľu modlitby a vďakyvzdania Bohu.

Hymnus Te Deum, ktorý dnešný večer prednesieme Pánovi na zakončenie kalendárneho roku, je hymnom vzdávania vďaky. Začína sa slovami: «Teba, Bože, chválime, teba, Pane, vyznávame» a končí sa vyznaním viery: «V teba, Pane, som dúfal, nebudem zahanbený naveky.» Nezávisle od priebehu tohto roka, či už bol ľahký alebo ťažký, neúrodný alebo plodný, ďakujme Bohu. V speve Te Deum je zahrnutá hlboká múdrosť. Ona nám dovoľuje vysloviť, že napriek všetkému jestvuje vo svete dobro a toto dobro má zvíťaziť vďaka Bohu, Bohu Ježiša Krista, vteleného, ukrižovaného a zmŕtvychvstalého. Samozrejme, niekedy je ťažké zachytiť túto hlbokú skutočnosť, keď zlo činí viac rozruchu ako dobro. Obsahom novinových správ sa stávajú brutálne vraždy, všeobecná nadvláda, hlboká nespravodlivosť. Avšak gestá lásky a služby, či verne a trpezlivo znášaná každodenná námaha, zostávajú v tieni a neobjavujú sa v médiách. Takže, ak chceme porozumieť svetu a životu, nemôžeme sa uspokojiť so správami. Musíme sa naučiť zostávať v mlčaní, v meditácii, v pokojnej a dlhej úvahe. Musíme sa vedieť zastaviť a zamyslieť. Týmto spôsobom môže náš duch nájsť uzdravenie z nevyhnutných rán každodenného života, vojsť do hĺbky udalostí, ktoré sa dejú v našom živote a vo svete, a dosiahnuť tú múdrosť, ktorá dovoľuje oceniť veci novým pohľadom. Nadovšetko v sústredení svedomia, kde k nám hovorí Boh, sa učíme vnímať naše skutky v pravde – a to i napriek zlu, ktoré je prítomné v nás a v našom okolí. Týmto sa začína proces návratu, pretvárajúci nás na múdrejších a lepších, schopnejších vzbudzovať solidaritu a spoločenstvo a umožňujúci víťazstvo dobra nad zlom. Kresťan je človekom nádeje, dokonca a zvlášť tvárou v tvár temnosti, čo sa často objavuje vo svete a nepatrí do Božieho plánu, ale vychádza z chybných rozhodnutí človeka. Veď kresťan vie, že moc viery môže «hory prenášať» (porov. Mt 17,20): Pán môže rozjasniť aj tú najhlbšiu temnotu.Rok viery, prežívaný v Cirkvi, chce vzbudiť v srdci každého veriaceho vedomie, že stretnutie s Kristom je prameňom opravdivého života a mocnej nádeje. Viera v Ježiša umožňuje stálu obnovu v dobrote a schopnosť vyjsť z pohyblivého piesku hriechu, aby sa začalo odznova. V Slove, ktoré sa stalo Telom možno neustále nanovo nachádzať pravdivú identitu človeka, ktorý objavuje, že sa k nemu obracia nekonečná láska Boha a on je tak povolaný nadviazať s Ním osobitné spoločenstvo. Pravda, že Ježiš Kristus prišiel, aby zjavil Otca, je istotou, čo nás pobáda hľadieť s nádejou na začínajúci nový rok.

Cirkev dostala od svojho Pána poslanie evanjelizovať a dobre vie, že evanjelium je adresované všetkým ľuďom, hlavne mladším pokoleniam, aby uspokojilo túžbu po pravde, čo každý nosí vo svojom srdci a ktorá je často v našom živote prekrytá početnými vecami. Apoštolská námaha je potrebná tým viac vtedy, keď viere hrozí, že bude odsunutá do tieňa kultúrneho kontextu, ktorý sťažuje jej osobné zakorenenie a spoločenskú prítomnosť. Rím je teda miestom, v ktorom kresťanská viera musí byť neustále nanovo hlásaná a vierohodne dosvedčovaná. Nemôžeme byť ľahostajní voči rastúcemu počtu vyznávačov iných náboženstiev či ťažkostiam farských spoločenstiev pri oslovovaní mladých ľudí ani voči šíreniu sa životného štýlu poznačeného individualizmom a morálnym relativizmom, a z druhej strany ani voči mnohým hľadajúcim zmysel svojho života a nádej, ktorá nesklame. Podobne ako apoštol Pavol (porov. Rim 1,14-15) každý veriaci v tomto meste by sa mal cítiť dlžníkom evanjelia voči svojim spoluobčanom!

Z tohto dôvodu už niekoľko rokov sa naša diecéza snaží zdôrazniť misijný charakter zvyčajného dušpastierstva, aby veriaci, podporovaní zvlášť nedeľnou Eucharistiou, sa mohli stať učeníkmi a hodnovernými svedkami Ježiša Krista. Kresťanskí rodičia, ktorí sú pre svoje deti prvými vychovávateľmi vo viere, sú osobitne pozvaní žiť toto poslanie. Zložitosť života vo veľkom meste, akým je Rím, a istá kultúra, ktorá sa často zdá byť ľahostajná voči Bohu, kladú nám za povinnosť nenechať otcov a matky osamotených v tejto úlohe, tak rozhodujúcej, ale pomáhať im a
sprevádzať ich v duchovnom živote. V tejto súvislosti povzbudzujem všetkých, čo pracujú v pastorácii rodín, aby uvádzali do života pastoračné odporúčania posledného diecézneho kongresu, zameraného na krstnú pastoráciu a pastoračnú starostlivosť po krste. Horlivé dušpastierske nasadenie sa stáva nevyhnutným, nakoľko rozvíja cestu duchovnej formácie po krste detí a sprevádza rodičov, udržuje živý plameň viery a ponúka konkrétne návrhy pre ohlasovanie Ježišovho evanjelia už tým najmenším. Zrod rodinných skupín, v ktorých sa načúva Božiemu slovu a delí sa so skúsenosťami z kresťanského života, pomáha utužovať pocit príslušnosti k cirkevnému spoločenstvu a rásť v priateľstve s Pánom. Tak isto je dôležité budovať srdečný vzťah priateľstva aj s tými veriacimi, ktorí po krste svojho dieťaťa kvôli naliehavostiam každodenného života nepreukazujú väčší záujem žiť túto skúsenosť. Aj títo môžu takto skusovať láskavosť Cirkvi, ktorá ako starostlivá matka stojí po ich boku, aby im napomáhala v duchovnom živote.

Aby sa mohlo ohlasovať evanjelium a aby sa umožnilo tým, ktorí Ježiša nepoznajú alebo ho opustili, vstúpiť bránou viery a žiť spoločenstvo s Bohom, je nevyhnutné stále hlbšie spoznávať význam právd zahrnutých vo Vyznaní viery. Starosť o systematickú formáciu pastoračných pracovníkov, už niekoľko rokov prebiehajúcu v rozličných inštitúciách Rímskej diecézy, je neoceniteľnou cestou, ktorá si vyžaduje, aby sa uskutočňovala aj v budúcnosti. Prostredníctvom nej sa formujú laici, aby boli schopní ohlasovať evanjelium v každom dome a na každom mieste – aj prostredníctvom tzv. «centier načúvania», ktoré už priniesli hojné ovocie v projekte Mestská misia. V tomto zmysle sú «Rozhovory v katedrále», ktoré už niekoľko rokov prebiehajú v Lateránskej bazilike, príležitosťou stretnúť sa s «Mestom» a viesť dialóg s ľuďmi hľadajúcimi Boha a pravdu prostredníctvom otázok o ľudskej existencii.

Ako v predchádzajúcich storočiach, tak aj dnes je Rímska cirkev pozvaná neúnavne ohlasovať a svedčiť o bohatstve Kristovho evanjelia. Toto sa deje aj prostredníctvom podpory chudobných a marginalizovaných, ako i rodín v ťažkostiach, osobitne v službe chorým a nevládnym. Veľmi nalieham, aby inštitúcie na rozličných úrovniach nezabúdali na svoje poslanie, aby všetci obyvatelia mali prístup k tomu, čo je základom pre dôstojný život.

Drahí priatelia, v posledný večer roka, ktorý sa chýli k svojmu záveru a na úsvite nového, oslavujme Pána! Prejavme tomu «ktorý je, ktorý bol a ktorý príde» ľútosť a prosbu o odpustenie všetkého, čo sme zanedbali, ako aj úprimnú vďaku za nespočítateľné dary Božej dobroty. Predovšetkým, ďakujeme za milosť a pravdu, ktoré nám boli darované skrze Ježiša Krista. V ňom sa nachádza plnosť ľudského času. V ňom sa nachádza budúcnosť každého človeka. V ňom sa naplnili túžby Cirkvi a sveta. Amen.“

Po modlitbe vešpier nasledovalo vystavenie Sviatosti oltárnej a krátka tichá adorácia. Zbor Capella Sistina zaintonoval Te Deum laudamus a ďakovnú pobožnosť Svätý Otec ukončil eucharistickým požehnaním. Nato vyšiel z Vatikánskej baziliky a pred betlehemom na Námestí sv. Petra zotrval v krátkej tichej modlitbe.

Preklad: Jaroslav Mudroň SJ, Jozef Šofranko SJ