Prežili sme druhý
deň Vianoc. Vianoce je možno prežívať rôznym spôsobom. Ľudia, ktorí cítia, že Vianoce
sú súčasťou ich tradičnej kultúry, ale ich nevnímajú v ich náboženskom rozmere to
majú v podstate dosť ťažké. Na Západe a vo všetkých sférach, kde sa presadil výlučne
komerčný duch Vianoc, panuje Santa Klaus, či Dedo Mráz – ktorý sa z reklamnej postavičky
propagujúcej Coca-Colu, stal úspešnou novou fikciou napĺňajúcou obchody a v podstate
presúvajúcou peniaze z peňaženiek nakupujúcich do bankových kont predávajúcich nadnárodných
kocernov. Aj preto sa dá pochopiť síce zvrátená, ale predsa len dôsledná logika represívnych
zásahov niektorých školských úradov v Anglicku, či v Amerike, ale aj v Taliansku,
hrozby prepustením, požiadavky verejného ospravedlnenia a iné opatrenia voči učiteľom,
ktorí si na hodine zemepisu dovolili žiakom povedať, že na severnom póle nebýva
nikto, ani Santa Klaus, čiže Dedo Mráz, pretože Dedo Mráz neexistuje. Santa Klaus
totiž na Západe točí obrovský vianočný biznis a spochybniť u detí jeho existenciu
znamená ohroziť obchodné zisky a preto učitelia spochybňujúci jeho existenciu sú
disciplinárne trestaní.
Na našom Slovensku, po neblahej 40 ročnej skúsenosti
so sovietskym Dedom Mrázom, ktorý prichádzal pod Novoročnú jedličku z ďalekej Sibíre,
sa našťastie – akosi podvedome - veľmi nehrnieme do vytvárania nových fikcií zaváňajúch
reálnym socializmom v jeho ešte reálnejšom kapitalistickom prevedení. Takýchto fikcií
máme dosť v politike.
Vianoce ale ostávajú Vianocami a súčasne výzvou pre
každého, aby si k nim našiel svoj vzťah. Pre mnohých to nie je jednoduché, a to najmä
u ľudí u ktorých fenomén osobne prežívanej kresťanskej viery netvorí centrálny pilier
ich duchovného života. Väčšina z nich teda spája Vianoce s romantikou skutočnej,
alebo aspoň dobre predstieranej rodinnej pohody, pre iného sú zavŕšením zhonu predchádzajúcich
dní a počas nich si plánuje v prvom rade odpočinúť, iný sa teší na prázdniny a na
lyžovanie, pre niekoho je to zasa nuda, lebo všetci musia sedieť doma a zdanlivo
sa nič nedeje, ďalší sa tešia na darčeky a dúfajú že dostanú niečo čo si naozaj prajú
a nie len to čo je pre nich – podľa názoru ich blízkych – užitočné. Kto by si nepamätal
skvelé vykreslenie takto prežívaných Vianoc s tragikomickou nadsázkou z českého filmu
Pelíšky?
Pre veľkú časť ľudí na Slovensku - aj pre tých, ktorí nie sú pravidelnými,
celoročnými návštevníkmi chrámov, sa však predsa len atmosféra Vianoc spája aj s účasťou
na polnočnej omši, či aspoň so zaspievaním nejakej koledy. To už je ten lepší prípad
– keď sa Vianociam prisudzuje istý duchovný rozmer a chápu sa v prvom rade ako náboženský
sviatok. Aj v náboženskom prístupe k Vianociam by sme ale mohli hovoriť o viacerých
stupňoch, o istej gradácii, o rozdielnych uhloch pohľadu.
Kritický puntičkár,
korý vy sa chcel blysnúť svojou snahou o objektívny historický prístup by mohol hovoriť
o tom, že nemáme nikde podložené, že by sa Kristus naozaj narodil 25. decembra a že
aj roky, ktoré uplynuli od jeho narodenia, ako ich dnes počítame, teda 2012, v skutočnosti
by mali byť o niekoľko čísel vyššie. Liturgista by vedel hovoriť o histórii sviatku,
o tom, ako sa okolo roku 330 vlastne ustálilo slávenie Vianoc na 25.decembra, o špecifikách
vianočnej liturgie v latinskom obrade, či v iných východných obradoch, prípadne by
vedel vysvetliť dôvody posunu juliánskeho a gregoriánskeho kalendára a následne odlišného
dátumu na slávenie Vianoc v niektorých východných cirkvách. Historik by vedel
uviesť dôležité cirkevné i svetské udalosti spájajúce sa s Vianocami – počnúc možno
korunováciou Karola Veľkého vo Vatikánskej bazilike v roku 800, ktorou sa vlastne
istým spôsobom datuje zrod fenoménu tzv. kresťanského Západu, či prvé vianočné slávenie
liturgie v reči našich predkov, keď pred 1145. rokmi schválil pápež Hadrián v bazilike
S. Maria Maggiore liturgické knihy, ktoré mu predstavili naši vierozvesti sv. Cyril
a Metod.
Všetky takéto a podobné témy pre vianočný príhovor by boli hodné
povšimnutia, zaujímavé a iste aj poučné, či povzbudzujúce. Len neviem, či by sme cez
ne vystihli tú duchovnú hĺbku, ktorú nám tieto sviatočné dni ponúkajú. Sú to dni,
keď si pripomíname najdôležitešiu pravdu dejín ľudstva, i našich osobných dejín.
Evanjelista Ján to v hlboko teologickej teči vyjadril slovami: „Slovo sa stalo
telom a prebývalo medzi nami“ a ešte priamejšie ajednoznačnejšie „ Boh tak miloval
svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby
mal večný život.“ (Jn 3,16) Kto by sa netešil z toho, že je milovaný?! Kto by sa
neradoval z toho, že celý svet, všetko čo napĺňa naše vedomie a poznanie nie je len
náhodný zhluk matérie a procesov, ktoré ňou hýbu, ale že všetko toto má zmysel a že
Tvorca tohto všetkého chce tento zmysel odhaliť a zveriť každému človeku – aj mne,
osobne.
Stojac pred jasličkami, môžeme spolu s deťmi – teda s tými malými
princami, ktorí sú ešte schopní vidieť predovšetkým srdcom – vnímať narodenie Božského
dieťaťa, ako čosi nesmierne dôležité a krásne, čo dáva dôstojosť a zmysel nášmu
životu – s jeho radosťami i bolesťami, s jeho zrodom i smrťou. Krásne to vystihol
sv. Augustín slovami: „Preber sa, človeče: Boh sa kvôli
tebe stal človekom. „Prebuď sa, ty, čo spíš,
vstaň z mŕtvych a Kristus ťa osvieti.“ Ešte
raz hovorím: Kvôli tebe sa Boh stal človekom. Bol by si býval naveky
mŕtvy, keby sa on nebol narodil v čase. Nikdy by si sa
nebol oslobodil od slabostí hriešneho tela, keby si on nebol vzal telo podobné hriešnemu.
Postihlo by ťa večné nešťastie, keby sa
on nebol podujal na toto milosrdenstvo. Nikdy by si nebol získal nový život, keby
on nebol prijal tvoju smrť. Bol by si padol, keby ti on nebol prišiel
na pomoc. Bol by si zahynul, keby nebol on prišiel. (Sermo 185: PL 38,
997-999)
Keď Ježiš vyhlásil, že prišiel preto, aby sme mali život a aby sme
ho mali v hojnosti, nerozlišoval medzi životom a duchovným životom. Išlo mu o život
„v hojnosti“, v bohatom naplnení všetkým, čo robí život životom. Ak máme teda hovoriť
o „duchovnom živote“, treba pripomenúť, že nemáme pritom na mysli život nejakých -
ako to kdesi povedal Rahner - „patentovaných askétov“, ale oslobodzovanie normálneho,
každodenného ľudského života od jeho nedostatkov a podporovanie jeho rozmachu a vzrastu
až k úplnej zrelosti podľa miery Ježiša Krista.
Vianoce sú sviatky plné paradoxov.
Kontemplujeme malé, bezbranné dieťa, aby sme si uvedomili Božiu veľkosť a moc. Prichádzame
k jasličkám a môžeme pred nimi stáť s tou pokorou, ktorá človeka napĺňa práve vtedy,
keď si uvedomuje svoju veľkosť o obrovskú zodpovednoť ktorá z nej pramení. Iný veľký
cirkevný otec, svätý Lev Veľký to zdôraznil vo svojej vianočnej kázni: (Sermo 1 in
Nativitate Domini, 1-3: PL 54, 190-193) Kresťan, poznaj svoju veľkosť. Dostal si
účasť na božskej prirodzenosti, preto sa nevracaj nízkymi skutkami k starému potupnému
životu. Uvedom si, k akej hlave a telu patríš ako úd. Spomeň si, že si bol vytrhnutý
z moci temnoty a prenesený do Božieho svetla a kráľovstva. Sviatosťou krstu si sa
stal chrámom Ducha Svätého: nevyžeň zo seba nešľachetnými činmi takého vznešeného
obyvateľa, neskláňaj znova šiju do diablovho otroctva; veď tvojou výkupnou
cenou je Kristova krv.
Východní kresťania sa v tieto dni zdravia
slovami Christos raždajetsja – Slavite jeho! Kristus sa rodí – Oslavujte Ho! Tento
pozdrav je ozvenou vianočnej kázne konštantinopolského patriarchu sv. Gregora Naziánskeho
z roku 379: Kristus sa rodí oslavujete ho! Kristus prichádza z nebies, vyjdite
mu v ústrety! Kristus prichádza na zem, zvelebujte ho! Tento pozdrav nie je len
spojivom so živou tradíciou cirkvi, ale je programom, ktorý máme každodenne plniť
naším kresťanským životom, v tieto sviatočné dni a počas celého roka.