Pápež v predvianočnom príhovore Rímskej kúrii: V hre je človek
Rodina a dialóg: boli dve hlavné témy dnešného predvianočného príhovoru pápeža Rímskej
kúrii. Benedikt XVI. v ňom pripomenul kľúčové momenty roku 2012 počnúc zahraničnými
apoštolskými cestami do Mexika, na Kubu a do Libanonu, cez Svetové stretnutie rodín
v Miláne, taktiež Synodu o novej evanjelizácii a Rok viery pri príležitosti 50. výročia
začatia Druhého vatikánskeho koncilu. Podstatou príhovoru bola ľudská sloboda a obrana
rodiny, v ktorých je – podľa jeho slov – osud človeka. Prečo Cirkvi tak záleží na
rodine? Benedikt XVI. zameral svoju reflexiu na otázku, ktorou sa dnes, v tak zložitom
kontexte, zaoberajú mnohí.
„Tá veľká radosť, s akou sa v Miláne
stretli rodiny z celého sveta bola dôkazom toho, že napriekvšetkýmopačným mienkam, je rodinasilnáaživá
aj dnes. Je však nesporná aj kríza,
ktorá ju –najmä vzápadnomsvete– ohrozuje v jej základe. Synodaopakovanezdôraznilavýznamrodiny
ako autentického miesta preodovzdávanieviery,
miesta, v ktorom sa odovzdávajú základné hodnoty a formy ľudského bytia.Tu sa učížijúc ich spoločne a trpiac spoločne.
Takžejezrejmé, žeotázkarodiny jenielen o určitejspoločenskejforme, ale je otázkou očlovekusamom–o tom, čočlovekjeačoby mal robiť, abybolčlovekomsprávnymspôsobom.
Výzvyvtejtosúvislostisúrozmanité. Je to predovšetkým problém schopnosti človekazaviazať sa, alebo neschopnosť vytvárať vzťahy. Môže
sa človekviazať nacelýživot?
Zodpovedá to jeho prirodzenosti? Nie je to azda
vrozporesjehoslobodouasnahou sebarealizácie? Stávasa
človek samým sebou tým, že zostáva autonómnym aprichádzadokontaktusinýmiibaprostredníctvomvzťahov, ktoré sa môžu
kedykoľvekprerušiť? Je jeden vzťah na celýživot vrozpore soslobodou?
Odmietnutieľudskéhozväzku, ktoréječorazčastejšiekvôli nesprávnemu chápaniu slobodyasebarealizácie, rovnako ako zdôvoduúnikupredpokornýmznášanímutrpenia,znamená,žečlovek
zostávauzavretý sám do sebaanakoniecuchovávavlastné japreseba,
a v skutočnosti ho nikdy neprekročí. Lenvsebadarovaní
sa človek stáva samýmsebou, dosiahne sám seba alenotvorením sa pre druhých,predeti,
prerodinu, len ak sa nechá formovaťv
obetovaní sa autrpení, objaví rozsahľudskéhobytia. Odmietnutímtejto zákonitej spojitosti sa
strácajú aj základné postavy ľudských bytostí: otec, matka,
syn, dcéra; strácajú sazákladné rozmery
skúseností, zážitkov ľudských bytostí.“
Svätý Otec pripomenul,
že Cirkev nie je sama v obrane rodiny a zdôraznil jej ohrozenia, ktoré predstavujú
„filozofia sexuality“ či teória „gender“, podľa ktorej pohlavie „nie je dané“, ale
je skôr spoločenskou rolou, „pre ktorú sa rozhodneme“:
„Hlboký klamtejtoteóriea tejto antropologickejrevolúciejezrejmý. Človekpopiera, že má vopredstanovenúpovahusvojhotela, ktorá charakterizuječloveka. Popieravlastnú prirodzenosťatvrdí, že mu nie jevopreddaná, aležeonsámsi ju utvorí. Podľabiblického rozprávaniaostvorenípatrí k podstatečloveka,
že hostvorilBohako mužaaženu. Manipulácia prírody sa stávazákladnouvoľboučlovekaprotisebe
samému. Teraz už existuje lenabstraktný
človek, ktorý sipotom sám presebaa podľa seba vyberie nejakú svojuprirodzenosť.
Kde sa sloboda konania stávaslobodourozhodovania o sebe samom a utváraním seba samého, to
vedienutne k popieraniusamotnéhoStvoriteľa, atak nakoniecčlovek
akotvorBoží a Božíobrazv podstateuráža svojebytie.Vzápaseorodinujevstávkečloveksám. Jezrejmé,
žetam, kdejeodmietnutýBoh, stráca sadôstojnosťčloveka.
KtoobhajujeBoha,obhajuječloveka.“ –jk-