Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 3. adventnú nedeľu
Zamyslenie P. Milana
Bubáka SVD na 3. adventnú nedeľu s názvom: Púštny otec:
V nedeľnom evanjeliu
je popísaný jeden zaujímavý proces. Ľudia rozličných povolaní a kategórií prichádzajú
z ďaleka za Jánom Krstiteľom a hľadajú u neho radu, čo majú robiť so svojím životom.
Všimnime si zopár detailov tohto procesu. Ján je na odľahlom mieste, konkrétne na
púšti. Ľudia teda prichádzajú za ním na miesto pre nich ťažko prístupné, pravdepodobne
za vynaloženia veľkej obety: cestovania, ubytovania, stravovania. No zaiste im to
stálo za to! Boli to asi ľudia, ktorí boli buď vo svojom živote zaseknutí, alebo očakávali
od svojho života viac. A ich túžba pohnúť sa z bodu, v ktorom sa nachádzali, bola
v nich taká silná, že žiadna obeta nebola pre nich veľká.
Ďalšia zaujímavá
vec na tomto procese je, že za Jánom prichádzajú ľudia rozličných stavov a profesií.
Menovaní sú mýtnici a vojaci, no je tam ešte jeden stav, ktorý presne menovaný nie
je. Nech boli tí ľudia z akejkoľvek profesie alebo stavu, Ján žiadnemu nedal nijakú
valnú radu. Toto ich mohlo i sklamať. No veríme, že ich to nesklamalo. Ján im jednoducho
pripomína veci, ktoré vyplývali z ich stavu alebo povolania: „Plňte si verne svoje
povinnosti a nezneužívajte svoje postavenie. Buďte správnymi ľuďmi na správnom mieste.“
Nehovorí im nič viac, nič menej. Žiadne výzvy k radikálnym a hrdinským zmenám vo svojom
životnom štýle.
Do tretice, čo je významné na tomto procese je identita Jána
Kristiteľa. On tým, že odišiel na púšť, neušiel od ľudí, ani od civilizácie. Do istej
miery síce áno, no nie celkom. Ján bol síce na púšti, no nie ako čudák, ktorý mal
už všetkého a všetkých plné zuby. Bol tam, aby viedol jednoduchý životný štýl, cez
ktorý sa napájal lepšie na Boha a potom, aby lepšie slúžil tým, ktorí to potrebujú,
svojou radou a usmernením. Ján sa takto sa stal vzorom javu, ktorý sa po ňom veľmi
rozmohol a ktorý neprestal až do dnešného dňa: a to existencia tzv. púštneho otca.
O púštnych otcoch, nájdeme toho popísaného dosť nielen v dejinách kresťanskej spirituality,
ale i v príručkách o duchovnom vedení, ktoré sa sústreďujú na asistovanie ľuďom dnešnej
doby v ich duchovnom raste. Čo je „púštny otec“? Púštny otec je niečo iné, než
duchovný vodca. Duchovný vodca je človek, ktorý človeka doprevádza na pravidelnej
báze. Prichádza za ním v istých intervaloch a diskutuje s ním o rozpoznávaní Božej
vôle v jeho konkrétnych životných situáciách. No „púštny otec“ – aj keď toto meno
nám pripadá trocha zvláštne, predsa ho budeme používať, pretože lepšie nemáme – je
človek, ktorého sa rozhodnem navštíviť možno iba raz za život. Je to človek, ktorého
môžeme potrebovať iba v niektorom bode svojho života. Púštny otec nám môžu pomôcť
rozpoznať smer väčšej zmeny v našom živote tým, že upriami našu pozornosť na dôležité
veci v našom živote. Tento človek bez toho, že by nás bližšie poznal, môže nám a nášmu
života poskytnúť slovo svetla. Kľúčovou vecou je, aby sme sa na tohto človeka, alebo
na celý tento proces pozerali z pozície viery. Totiž, ak sme presvedčení, že Boh nás
na našej ceste životom vedie, potom si buďme istí, že nám v rozhodujúcich bodoch nášho
života ukáže ľudí, ktorí by nám v danej chvíli mohli najlepšie pomôcť. Samozrejme,
toto nikdy sa nezaobíde bez ťažkostí a pokory.
O akých ľudí sa môže jednať?
Môže ísť o ľudí, ktorí sú známi napríklad svojou výnimočnou múdrosťou (spomeňme si
na Šalamúna v Starom zákone, za ktorým chodili ľudia zo široka – z ďaleka, napríklad
kráľovná zo Sáby), alebo svätosťou (napríklad sv. Ján Vianney alebo Páter Pio), alebo
životnými skúsenosťami. K tomuto poslednému uvádza pekný príklad zo svojho života
duchovný autor Robert Wick. Hovorí, že kedysi dávno sa rozhodol vyhľadať známu duchovnú
osobnosť Henryho Nouwena. Potreboval od neho radu, čo má vo svojom živote robiť ďalej:
cítil sa vyčerpaný, hrozilo mu duševné vyhorenie, a tiež cítil volanie k väčšej otvorenosti
voči Bohu. Henry Nouwen zhodou okolností sa práve nachádzal kdesi v blízkosti jeho
bydliska. Nouwen si Wicka vypočul, povypytoval sa ho na detaily, pomodlil sa s ním,
strávil s ním istý čas a nakoniec mu dal radu. Táto rada bola pre neho, ako neskôr
hovorí, veľmi dôležitá a aj sa, ako čas ukázal, ukázala ako veľmi správna.
Zo
životopisu Svätého Otca Jána Pavla II. je známe, že i on sa v jednej etape svojho
života obrátil na známeho kapucínskeho kňaza, pátra Pia. A s ním konzultoval niektoré
veci svojho života. Nevieme o čo šlo, no vieme, že sa to stalo. Človek občas cíti,
že by mal zájsť za niekým, o kom počul, že by mu mohol dobre poradiť, alebo mu aspoň
poskytnúť nejakú myšlienku osvietenia. Ak sa to na pozeráme z pozície viery, potom
prečo nie? Veď za túžbou ľudí, ktorí túžia po dobre, musí byť vždy Boh. Ak sa rozhodneme
pre takéto niečo, mali by sme pamätať na niekoľko dôležitých bodov: 1) Ak takúto
špeciálnu asistenciu potrebuješ, hľadaj ju až vtedy, keď si už použil všetky ostatné
zdroje: bežne dostupné kontakty vo svojom živote, skúmanie, uvažovanie, modlitbu,
rozhovory s tebe bežne prístupnými ľuďmi. 2) K tomuto procesu, ak usúdiš, že ho
potrebuješ, sa musíš postaviť s plnou vážnosťou a nie iba so zvedavosťou. Informáciu,
ktorú dostaneš, musíš skúmať a nechodiť ešte za inými ľuďmi a hľadať ďalej a ďalej.
Sú ľudia, ktorí sa stavajú k tomuto procesu v zmysle „vypýtam si od tohto človeka
nejaké slovo, od iného zasa iné“ a proces nikdy neuzavrú. Tým sa samozrejme nechce
povedať, že ak dostaneme radu, sme povinní ju zachovať. Mali by sme ju skúmať a použiť
i iné dostupné prostriedky, aby sme to, čo sme počuli pochopili, hlavne modlitbu.
No slovo človeka, za ktorým sa po zrelom uvážení rozhodneš ísť, treba zobrať vážne. 3)
Musíš byť veľmi múdry ohľadom toho, za kým pôjdeš. Niekto môže pomôcť jednému, no
nemusí druhému. Aj keď prílišné špekulovanie nie je celkom namieste, predsa je dôležité
vedieť, čo hovorí jedno ruské príslovie: „Úder kladivom rozbije sklo, ale ukuje kov.“
Ten istý človek nemusí byť rovnako užitočný všetkým ľuďom. Všetkým dokázal a dokáže
poradiť iba Ježiš. Človek nikdy. Preto hľadaj dobre. 4) Nepodceňuj to, čo počuješ.
Niekedy ti „púštny otec“ môže povedať, ako Ján Krstiteľ tým, čo prišli za ním, úplne
bežné veci. No aj toto môže byť chvíľa zjavenia, lebo tieto veci zrazu počujeme od
niekoho iného; sú pripomenuté výlučne iba nám, a to od človeka, ktorý je úplne nestranný.
Kto by mohol byť pre nás tým púštnym otcom dnes? Na to sa nedá jednoznačne odpovedať.
No i dnes je veľa ľudí, ktorí sú na to toto súci. Niektorí za takými ľuďmi cestujú
na vzdialené pútnické miesta a vsadia na náhodu, koho stretnú. Ďalší idú na duchovné
cvičenia a tam oslovia niekoho. Iní oslovia niektorého z misionárov, ktorí práve v
ich farnosti dávajú farské misie. Ďalší napríklad vsadia na slovo, ktoré čírou náhodou
počujú povedzme na audiencii od Svätého Otca, ako adresované iba im. Sú však i takí,
ktorí idú za takýmito ľuďmi veľmi cielene a na stretnutie s nimi sa dlho pripravujú.
Dôležité je len to, aby sme boli úprimní, aby sme sa pred tým modlili, a aby sme do
celého tohto procesu zapojili Boha. Veď v konečnom dôsledku je to on, kto nás vedie
a kto do nášho srdca vložil nepokoj túžby po svetle. Preto bude to práve on, kto nám
ponúkne nástroj, cez ktorý nám toto svetlo poskytne.