Biskupi z Československa na druhom zasadaní koncilu

Štrnásta časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile s názvom Biskupi Československa na druhom zasadaní koncilu. Pripravil ju Jaroslav Mudroň.Druhú časť koncilových zasadaní prežívali naši otcovia biskupi s rozhodne väčším pokojom než ako tomu bolo v roku 1962, keď nad nimi viseli neistota a vyhrážky komunistických agentov. Ešte na jar v roku 1963 nič nenasvedčovalo tomu, že sa situácia zmení. Nitriansky biskup Eduard Nécsey, hoci bol riadnym členom koncilovej komisie pre laický apoštolát, nedostal povolenie vycestovať do Ríma na zasadanie tejto komisie. Do Večného mesta mohol prísť až koncom júna 1963 – na korunováciu nového pápeža Pavla VI. a s ním pricestovali aj biskupi Lazík a Pobožný, no pravdaže, znovu v sprievode pre štát spoľahlivých kňazov z mierového hnutia duchovenstva.

Pápež Pavol VI. určil 29. september za dátum otvorenia druhej fázy zasadaní koncilu. Z Československa naň priletela desaťčlenná výprava – mala síce o dvoch členov menej ako pred rokom, ale zato o jedného biskupa viac. Štyria biskupi: Eduard Nécsey z Nitry, František Tomášek z Olomouckej diecézy, Ambróz Lazík z Trnavy a Róbert Pobožný z Rožňavy, boli kontrolovaní už len šiestimi „sprievodcami“. A ešte väčším prekvapením či zábleskom nádeje bola správa z 3. októbra, že v Československu boli na slobodu prepustení arcibiskup Beran a biskupi Skoupy, Vojtašák, Hlad a Zela. Vatikánsky denník to komentoval skromnou poznámkou: „Správa bola prijatá s uspokojením a chceli by sme v nej vidieť povzbudivú predzvesť.“
To, že išlo o istú atmosféru uvoľnenia, môžeme vidieť aj na skutočnosti, že naši biskupi prítomní na koncile sa tentoraz odvážili zapojiť do debát s ôsmimi príspevkami. Pritom v roku 1962 predložil svoj jediný komentár len biskup Nécsey, a to radšej písomne v otázke používania národného jazyka v liturgii. Teraz sa písomne aj ústne vyjadrili viacerí a skoro ku všetkým aktuálnym otázkam koncilu.
Pri pojednávaní o dokumente o Cirkvi biskup Nécsey podal písomnú pripomienku, aby sa nezabúdalo, že biskup je povinný „starať sa aj o duchovný život svojich kňazov“. Hlavne v dnešnom materialistickom svete musí ešte viac pamätať na modlitbu. Biskup Tomášek potom v mene všetkých biskupov verejne vystúpil na 56. zhromaždení koncilu s poznámkou, aby sa v dokumente o Cirkvi dôraznejšie písalo o povinnosti rodičov „byť pre svoje deti prvými ohlasovateľmi viery“.
Rozsahom dlhšie a teologicky dôsledne prepracované dva príspevky predostrel na koncile biskup Pobožný z Rožňavy a zdá sa, že koncilová komisia prijala jeho opravy s plnou vážnosťou. Pri dokumente o biskupoch upozornil na nesprávne používanie spojenia: „národná biskupská konferencia“, pretože cirkevná správa sa nikdy nedelí podľa národností, ale podľa územia. A na margo textu o Márií ako o Matke Cirkvi zasa predostrel koncilu celý traktát, ako možno Pannu Máriu predstaviť v ekumenickom duchu – prijateľným spôsobom aj pre protestantov – tým, že v uctievaní Bohorodičky sa neklaniame Márii, ale samému Bohu, pôsobiacemu skrze jej materstvo. Potom, v súlade so zásadou: „Zákon modlitby je zákonom viery,“ by sa mal, podľa biskupa Pobožného, Máriin titul „Matka Cirkvi“ zahrnúť aj do Loretánskych litánií. Pápež Pavol VI. tak aj skutočne urobil o rok nato 21. novembra 1964.

Jednou z naliehavých otázok Druhého vatikánskeho koncilu bolo postavenie a právomoc biskupov v Cirkvi. Biskup Eduard Nécsey sa postavil na stranu tých biskupov, ktorí žiadali väčšie kompetencie pri spravovaní diecézy. Písomne uviedol niekoľko praktických poznámok: „Bolo by vhodné dať biskupom právo ozdraviť manželstvo, ktoré bolo uzavreté neplatne kvôli prekážkam nižšieho stupňa.“ Rovnako žiadal, aby biskup mal právomoc dávať výnimky svojim kňazom, ak napríklad chcú slúžiť omšu po 16-tej hodine alebo ak sú plešatí a potrebujú slúžiť omšu v čiapke kvôli zime.
Štyri písomné pripomienky boli doplnené štyrmi ústnymi prejavmi, medzi ktorými vynikli tri príspevky týkajúce sa ekumenizmu. Biskupi z našej krajiny sa cítili dostatočne kompetentní a skúsení v otázke dialógu medzi kresťanmi. Biskup Tomášek z Olomouckej diecézy sa odvolával na tradíciu unionistických kongresov na Velehrade, počas ktorých jeho predchodca Antonín Stojan začal viesť dialóg s pravoslávnymi kresťanmi. Nitriansky biskup Nécsey zase spomenul svoje vzťahy s evanjelikmi žijúcimi na území diecézy: „Mnohí pastori, hlavne mladí, prejavujú skutočné sympatie k ekumenickému úsiliu a uisťovali ma o svojich modlitbách za tento koncil.“ Povedal biskup Nécsey 27. novembra na 76. zhromaždení v Bazilike sv. Petra.

Svoje myšlienky o ekumenizme dali naši biskupi ešte raz dokopy na záver druhej fázy koncilu a v mene všetkých ich predniesol biskup Tomášek 2. decembra 1963. „Po prvé, ak chceme, aby došlo k zjednoteniu, nesmieme si stále pripomínať tie bolestné historické udalosti, ktoré bránia ekumenizmu,“ zopakoval biskup Tomášek Nécseyovu podmienku ekumenického dialógu a pokračoval svojimi návrhmi: „Po druhé, čokoľvek by sme chceli podniknúť pre jednotu, mali by sme to robiť vo vzájomnej porade a v spolupráci s oddelenými bratmi... Po tretie, zjednotenie medzi katolíkmi a pravoslávnymi sa môže uskutočniť na osobitnom ekumenickom sneme, na ktorý by boli pozvaní katolícki i pravoslávni biskupi.“ Tu sa biskup Tomášek odvolal na článok Žurnálu moskovského patriarchátu, kde sa v júlovom čísle toho roku výslovne píše: „Cesta kresťanskej lásky nás môže zblížiť nielen na sociálnom poli, ale môže viesť tiež k dialógu o dogmatických otázkach, a tým aj k vytúženej jednote.“
Tento prejav zanechal dojem na koncilových otcoch a ešte viac upútal pozornosť pravoslávnych pozorovateľov z Moskvy, ktorí biskupovi Tomáškovi odovzdali zlatú medailu moskovského patriarchátu. Išlo o vyznamenanie, ktoré moskovský patriarcha Alexej I. odkázal odovzdať tomu, kto prednesie na koncile najlepšiu reč v ekumenickom duchu. Slovenskí biskupi, pretože aj v ich mene hovoril biskup Tomášek, dostali pamätné plakety.
Odhliadnuc od toho, či sa mohlo jednať o politické pozadie tohto ocenenia, je neodškriepiteľným faktom, že biskupi z našich krajín na jeseň roku 1963 zaorali hlbokú brázdu na poli obnovy Katolíckej cirkvi.