Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 2. adventnú nedeľu

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 2. adventnú nedeľu s názvom: Znížte vrchy a vyplňte doliny!

Rok čo rok pre nás vychádza Ján Krstiteľ na púšť a vždy nanovo nám počas adventu opakuje: „Pripravte cestu Pánovi!“. Je možné, že táto jeho výzva sa stretáva u mnohých s
neporozumením alebo dokonca odmietaním. Tí prví nevedia, na čo Ján konkrétne myslí. Hoci sú dobrej mysle, predsa nevedia, na čo by bolo dobré, aby bol Pán súčasťou ich života. Vystačia si totiž zatiaľ sami. Je veľa vecí, ktoré im robia ich život zaujímavým a plnohodnotným. Títo ľudia potrebujú čas, jedného dňa možno dozrejú.
No sú tu aj takí, ktorí si výslovne myslia, že mať Pána prítomného vo svojom živote nechcú. Stačia si sami, bez neho. Boh im je na otravu. A to dokonca aj vtedy, keď sú veriaci. Zbytočne by im vstupoval do svedomia a svoje skutky či aktivity by museli korigovať podľa jeho poučení. Lepšie je držať si Boha ďaleko od tela.
No je aj tretia skupina, a to takí, ktorí sa o jeho prítomnosť vo svojom živote usilujú, no Pán aj napriek tomu v ich živote prítomný nie je. Poznáte to podľa toho, že sú to ľudia síce hlboko nábožní, snažiaci sa o život bez hriechu; robia pre to všetko, čo je v ich silách, no predsa je na nich vidieť, že nie sú šťastní. A jasnou známkou toho, že Pán je prítomný v živote človeka je to, že tento človek je šťastný a že z neho vyžaruje pokoj. Pripomínam, že známkou toho, že Pán je prítomný v živote človeka nemusí byť to, že by tento človek žil bez problémov. Pravdou môže byť presný opak. No títo ľudia sú si vedomí, že Pán je s nimi a v nich, a to dokonca aj uprostred ich utrpenia a problémov.
Prečo je tomu tak, že mnohí z tých, ktorí sa snažia o poctivý život, predsa nevlastnia Pána? Je tomu tak preto, lebo mu nepripravujú cestu správnym spôsobom, že totiž výzvu Jána Krstiteľa z nedeľného evanjelia o tom, aby pripravili cestu Pánovi, realizujú len napoly. Ján totiž hovorí: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina nech sa vyplní a každý vrch nech sa zníži. Čo je kopcovité, nech sa stane rovinou, a čo hrboľaté, nížinou.“
Ako sme si všimli, v Jánovej výzve je reč nielen o kopcoch, ktoré treba znížiť, ale aj o dolinách, ktoré treba vyrovnať, aby Pán mohol pohodlne prejsť a prísť k nám. Čo znamenajú tie kopce a čo doliny, ktoré treba upraviť, aby z nich vznikla rovina? Zdá sa, že dve rozdielne veci, aj keď sme ich zvykli klásť na jednu úroveň, a preto úspech pri budovaní cesty neprišiel. Kopce môžu znamenať náš hriech, našu hriešnosť. Ján Krstiteľ naozaj svojím poslucháčom poukazuje, že na to, aby Pán mohol do ich života prísť, potrebujú z neho odstrániť hriech a všetko, čo s hriechom súvisí. Sú hriechy, ktorých sa dopúšťame všetci. Sú však aj hriechy, ktoré sú veľmi osobné. Hoci všetci sa dopúšťame z času na čas klamstiev, lenivosti, ohovárania, neúctivosti voči ľuďom, podvodu a pretvárky, a hriechom proti Bohu a jeho centrálnemu miestu v našom živote, sú aj také hriechy, ktoré sú v našom živote špeciálne rozbujnené, a ktoré nemusia byť v rovnakej miere rozbujnené u iných ľudí. Tí však majú možno rozbujnené iné hriechy, ktoré sa zasa nenachádzajú v takej bujnej miere u nás. Je teda nevyhnutné, aby sme sa z času na čas nad nimi zamýšľali a ich skúmali a aj sa z nich uzdravovali. Aby sa od nich odvracali.
Hriechy a hriešne návyky by sme mohli prirovnať k spomínaným vrchom a kopcom, ktoré treba znížiť, aby mohol Pána do nás vojsť. No kopce nie sú jediné, ktoré spomína Ján a čo je prekážkou Pánovi na jeho ceste k nám. Sú tam spomínané aj doliny. Čo tieto doliny symbolizujú? Mám dojem, že doliny symbolizujú nezdravé pocity osobnej nehodnosti, nízkej sebaúcty a prehnanej viny, ktoré sa nachádzajú v každom z nás. Pocity, ako je neschopnosť prijať samých seba a svoj život taký, aký je. Zdá sa, že u niektorých ľudí je táto dimenzia ešte horšia než tá predošlá. Ba dovolím si to povedať až takto: doliny sú častokrát ďaleko výraznejšou a omnoho väčšou prekážkou pre vstup Pána do nášho života než kopce.
Zo svojej pastoračnej skúsenosti môžem povedať, že u mnohých ľudí táto dimenzia je ďaleko väčším problémom, ako je dimenzia hriešnosti. A niekedy neschopnosť prijať sám seba, aj so svojimi limitmi a slabosťami, býva často príčinou aj toho, že človek skončí na ceste hriechu a hriešnych závislostí. Hriech je niekedy dôsledkom našej neschopnosti prijať sa.
Uvediem príklad. Pred časom – bolo to v cudzine – som mal česť istý čas doprevádzať na ceste duchovného rastu staršiu pani. Veľmi výraznou črtou na nej bolo, že žila v pocite ustavičnej viny z toho, že nie je taká, aká by mala byť. Celý život sa snažila žiť aj so svojím manželom podľa knihy Jeana Paula Coussadea: Odovzdanie sa do Božej prozreteľnosti. Vychovali spolu 6 detí, boli zameraní veľmi charitatívne, čo bolo okrem iného veľmi formujúce pre ich deti a teraz, keď mala niečo cez 60-tku, prenasledoval ju neznesiteľný pocit, že neurobila dosť. Keď som sa jej pýtal na detaily, spomenula mi napríklad takú vec, že ako môže ona žiť spokojne, keď sú okolo nej ľudia, ktorí žijú v extrémnej chudobe. Ako keby cítila, že ona nemá právo žiť lepšie, ako žijú tí najchudobnejší. Týmito jej pocitmi sme sa zaoberali naozaj dopodrobna, samozrejme mi bolo jasné, že je to žena hlbokých kvalít, pretože tento pocit bol výsledkom jej empatie s ľuďmi, ktorej sa celý život učila. No na druhej strane som mal pocit, že potrebuje mať empatiu aj so sebou samou. Táto myšlienka jej začala byť jasná po jednom sne. Išla raz v aute. Zrazu vidí v spätnom zrkadle za sebou policajtov. Zľakla sa. Myslela si, že ju prenasledujú. V tej chvíli teda rozmýšľala, čo vykonala. Nič konkrétne jej ale v tej chvíli nenapadalo. Jej úzkosť rástla. Zabočila preto na parkovisko, aby sa s nimi stretla, nech ju teda konfrontujú, keď už to má byť. No policajti neodbočili. Pokračovali vo svojej ceste ďalej. Keď to videla, prenikol ju pocit úľavy: že ju nevyšetrovali, nezatkli a nesúdili. Zaoberali sme sa týmto jej snom. Zdalo sa, že bol zrkadlom jej duše. Strachu, že ju niekto ide prenasledovať, konfrontovať a odsúdiť. Tá, ktorá sa odsudzovala, bola však ona sama. A dôvodom, prečo trpela na to vnútorné peklo a nepokoj – teda na neprítomnosť Pána v jej živote – bola neschopnosť vyrovnať doliny vnútornej nehodnosti a prehnaného pocitu viny.
Nedeľný príbeh z knihy proroka Barucha z prvého čítania je ako ušitý na túto a podobné situácie: „Jeruzalem, odlož rúcho svojho smútku a súženia a obleč si navždy ozdobu slávy, ktorú ti dáva Boh. Zaodej sa plášťom Božej spravodlivosti.“ Toto slovo zaznelo Izraelitom, ktorí potrebovali povzbudenie. Je pravda, niekedy potrebujeme pokarhanie, no sú chvíle keď potrebujeme aj povzbudenie. Pokarhanie je namieste, keď ide o naše hriechy a zlé skutky, ktoré páchame, a z ktorých sa potrebujeme kajať. No povzbudenie potrebujeme v prípadoch, keď ide o schopnosť prijať samých seba a svoj život so všetkým, čo do neho prináleží.
Prosme Pána za seba samých, aby sme boli ochotní prijať toto jeho povzbudenie s otvoreným náručím.