Rubriku Spiritualita
súčasného človeka pripravil P. Peter Dufka SJ:
Jednou z úloh adventného obdobia
je naladiť si dušu na vnímanie skutočnej krásy a radosti. Oba tieto aspekty Vianoc
podliehajú rôznym modifikáciám, a preto je užitočné úsilie vrátiť im ich pôvodný a
pravdivý obsah. Skúsme si preto bližšie všimnúť, na vnímanie akej krásy a na akú radosť
by sme sa mali počas tohto obdobia pripravovať.
Krása
Čo je
krása? Na podstatu krásy upozorňujú viacerí východní autori. Sú presvedčení o tom,
že krásu nemožno obmedziť len na to, čo sa páči očiam, ale čo súvisí s krásou, ktorá
presahuje viditeľný svet. Pohľad na krásnu vec podľa nich má viesť k poznaniu, ktoré
nemá len racionálny charakter. Krásna vec je niečo, čo sa človeka dotkne a on zrazu
pocíti hodnotu tohto dotyku. Je to stretnutie so svetom, ktorý nás presahuje a ktorý
napríklad Soloviov opisuje ako veľmi jemné, avšak súčasne dostatočne jasné stretnutie.
Stretnutie s krásou je zároveň stretnutím s pravdou a dobrom. Takéto stretnutie zanechá
v človeku trvalé zmeny a prevyšuje všetky intelektuálne poznávania.
V životopisoch
svätcov môžeme nájsť podobné chápanie udalostí. Svätý Ignác z Loyoly napríklad vo
svojej autobiografii uvádza, že pri jedinom videní pri rieke Cardoner zažil viac milosti
a poznania ako počas celého nasledujúceho života a počas štúdií, ktoré absolvoval.
Z tohto momentu sa o tajomnom Bohu naučil viac ako počas celého štúdia teológie. Toto
videnie nemožno obmedziť len na estetický zážitok, ale je akýmsi svetlom, ktoré osvetlí
nové rozmery poznania a ktoré možno zachytiť len očami srdca alebo duše.
Dostojevskij
vnímanie skutočnej krásy hodnotil tak vysoko, že sa nebál povedať veľmi odvážnu vetu:
„Krása spasí svet.“ Bol presvedčený o tom, že svet nemôže byť spasený násilím
a mocou, ale krásou, ktorá osvecuje každého človeka. Svetlo je jedným z prvých princípov
krásy prírody. Krása je matériou plnou svetla, ba dokonca vteleným svetlom.
Svetlo je podľa neho nerozlučným spôsobom spojené s matériou a spolu s ňou tvorí krásu.
Na otázku, čo robí diamant krásnym, Soloviov odpovedá: chemické zloženie má rovnaké
ako uhlie, teda jeho krása nepochádza z matérie. Diamant je pekný preto, lebo ním
prechádzajú lúče svetla a lámu sa v ňom. Krása nepochádza nikdy zo samotnej matérie,
ale ani zo samotného svetla. Je „skôr výsledkom vzájomného stretnutia oboch“. A na
vnímanie takejto krásy by sme sa mali počas adventného obdobia naladiť.
Zážitok
krásy je teda úzko naviazaný na prítomnosť Božieho svetla v stvorení, ktoré nám zažiari
mimoriadnym jasom, ak v ňom vidíme čosi viac ako len náhodu. Ako duchovná realita
je krása odlišná od jednoduchého citu krásy. Krása mení človeka podobne, ako to dokáže
robiť viera. Podľa Soloviova krása a umenie sa prejavujú ako proces, ktorý má veľa
spoločného s teofániou. Boh sa stáva viditeľným v osobe Ježiša Krista, na
ktorého narodenie sa pripravujeme. A tak naučiť sa vnímať krásu ako niečo, čo presahuje
estetickú úroveň a poukazuje na svetlo Božej prítomnosti, je jednou z úloh adventného
naladenia našej duše.
Radosť
Ďalšou z úloh adventného
naladenia je prežívanie skutočnej radosti. Radosti, ktorá presahuje charakter chvíľkového
zážitku alebo príjemnosti. Najčastejším dôvodom radosti u detí je darček, ktorý ich
momentálne prekvapí a ktorý nečakali. Žiaľ, táto úroveň radosti charakterizuje i mnohých
dospelých. Advent nás chce upozorniť na prijatie iného daru, ktorý nás neomrzí a z
ktorého vlastnenia nebudeme znudení. Daru viery v Boha, ktorý sa zjavil v Ježišovi
Kristovi. Radosť z takéhoto daru by mala byť priamoúmerná jeho veľkosti, ale i vedomiu
jeho vlastnenia. V tomto zmysle si možno všimnúť smutných ľudí, ktorí sú neraz majetní
a vlastnia veľa dobier. Avšak im chýba vedomie toho, že dostali dary, ktoré nemuseli
dostať. Dary (rôzneho druhu) alebo prijímajú s úplnou samozrejmosťou, alebo si ich
vlastnenie vôbec neuvedomujú.
Je preto pozoruhodné sledovať, ako je potrebné
pre náš radostný život vedomie toho, že sme obdarovaní. Nejde natoľko o obdarovanie
momentálne, krátkodobé, o dar, ktorý nám zovšednie, ale ide o trvalý dar, ktorý sa
nachádza v srdci a má stály charakter. Uvedomovanie si darov, ktoré sme dostali a
ktoré sa nám viac alebo menej podarilo rozvinúť počas doterajšieho života, môže byť
jednou z podmienok prijatia daru Ježišovho narodenia, s prijatím ktorého sa kvalitatívne
mení celý náš život.
Dar je niečo, čo nám nepatrí a na čo nemáme nárok. V
tomto smere majú zmysel i straty, ktoré nás v živote stretávajú. Upozorňujú nás na
to, že radosť z vlastnenia nie je samozrejmá vec a že to, čo máme, sme mohli a nemuseli
mať. Toto sa vzťahuje na veci, na osoby, ktoré nás obklopujú, ale predovšetkým na
vieru, na prežívanie priateľstva s Bohom. Toto je vlastníctvo, na ktoré nás chce Advent
upozorniť a ktoré robí život človeka úplne iným, skutočne bohatým a radostným.
Advent
charakterizuje i príprava na radostné stretnutia, ktoré sú počas Vianočného obdobia
oveľa častejšie ako v bežnom roku. Ale i tu sa netreba uspokojiť so stretnutiami na
čisto profánnej úrovni. Stretnutia a vytvárané spoločenstvá majú viacero rovín, ktoré
zachytávajú i autori kresťanského východu. Okrem spoločenstva ľudí mnohí zdôrazňujú
prípravu na duchovné spoločenstvo, v strede ktorého je Ježiš Kristus. Vnímanie jeho
prítomnosti je možné i kontemplovaním všetkého, čo nás obklopuje. Izák Sýrsky napríklad
hovorí o metafore dvoch očí. Tak ako máme dve oči telesné, i náš duch má dve oči,
ktorými človek vníma rozličné aspekty reality. Hovorí, že jedným okom vidíme tajomstvá
Božej prítomnosti ukryté v stvoreniach. Druhým okom kontemplujeme slávu svätej prirodzenosti
Boha. Evagrio Pontico, dodáva, že „tí, ktorí sú vzdialení od Boha, sa k nemu môžu
priblížiť prostredníctvom stvorení. Avšak i tí, ktorí sú mu blízko, sa k nemu môžu
postupne priblížiť, priam na dotyk, prostredníctvom modlitby“.
Tento proces
postupného približovania sa k druhej Božskej osobe veľmi dobre vyjadruje známa Ježišova
modlitba. „Pane Ježišu Kriste, synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnikom.“ Táto modlitba
sa zvykla zosynchronizovať i s rytmom dýchania. Ďalšie úsilie za účelom zjednotenia
s vyslovovaným slovom bola tendencia vyslovovať každé slovo na tlkot srdca. Postupne
sa táto modlitba stava úplne spontánnou, nepretržitou, srdce a intelekt začínajú postupne
vnímať duchovné svetlo. Modlitba sa postupne identifikuje s údermi srdca bez toho,
aby sa ďalej vyslovovali slová. Vyslovovaná modlitba sa mení na stav modlitby. Izák
Sýrsky bol presvedčený o tom, že ak takýmto spôsobom „Duch Svätý stabilizuje svoj
pobyt v človeku, v jeho vnútri sa akoby odohráva proces neustálej modlitby. Či spí
alebo bdie, modlitba je akoby súčasťou tlkotu jeho srdca. Vôňa modlitby takto stále
vyžaruje z jeho duše. Teraz už sa nemodlí v určenom čase, ale v každom čase“. Izák
Sýrsky hovorí: „Keď som sa modlil vo svojom vnútri, celý svet sa mi zdal nádherný.
Stromy, tráva, vtáci, zem, vzduch, svetlo – všetky tieto veci mi hovorili, že jestvujú
pre človeka a svedčili o láske, ktorú má Boh k nemu, vyjadrujúc a ospevujúc slávu
Pána. A ja som pochopil z tohto čudesného koncertu, ako znie „jazyk Stvoriteľa“. A
tak je pravdou to, čo hovorí Silván z Atosu, že pre človeka, ktorý sa modlí vo svojom
srdci, celý svet sa stáva chrámom. A toto je ďalší z rozmerov radosti, na ktoré by
nás malo Adventné obdobie naladiť. Vytvoriť spoločenstvo s Bohom prostredníctvom úprimnej
modlitby. Milí priatelia, krátky čas Adventného obdobia využijeme najlepšie vtedy,
ak sa nám podarí hlbšie vniknúť do obsahu slov krása a radosť. Ak sa náš pohľad na
krásne veci neobmedzí len na to, čo sa páči očiam, ale zachytí svetlo Božej prítomnosti
v stvoreniach okolo nás, ale i v zdanlivých náhodách s ktorými sa denne stretávame.
Ak zakúsime tichú radosť z darov, ktoré sme dostali a so spoločenstva s Bohom prostredníctvom
modlitby.