2012-12-02 14:49:53

Spiritualita súčasného človeka: Naladenie duše


RealAudioMP3 Rubriku Spiritualita súčasného človeka pripravil P. Peter Dufka SJ:

Jednou z úloh adventného obdobia je naladiť si dušu na vnímanie skutočnej krásy a radosti. Oba tieto aspekty Vianoc podliehajú rôznym modifikáciám, a preto je užitočné úsilie vrátiť im ich pôvodný a pravdivý obsah. Skúsme si preto bližšie všimnúť, na vnímanie akej krásy a na akú radosť by sme sa mali počas tohto obdobia pripravovať.

Krása

Čo je krása? Na podstatu krásy upozorňujú viacerí východní autori. Sú presvedčení o tom, že krásu nemožno obmedziť len na to, čo sa páči očiam, ale čo súvisí s krásou, ktorá presahuje viditeľný svet. Pohľad na krásnu vec podľa nich má viesť k poznaniu, ktoré nemá len racionálny charakter. Krásna vec je niečo, čo sa človeka dotkne a on zrazu pocíti hodnotu tohto dotyku. Je to stretnutie so svetom, ktorý nás presahuje a ktorý napríklad Soloviov opisuje ako veľmi jemné, avšak súčasne dostatočne jasné stretnutie. Stretnutie s krásou je zároveň stretnutím s pravdou a dobrom. Takéto stretnutie zanechá v človeku trvalé zmeny a prevyšuje všetky intelektuálne poznávania.

V životopisoch svätcov môžeme nájsť podobné chápanie udalostí. Svätý Ignác z Loyoly napríklad vo svojej autobiografii uvádza, že pri jedinom videní pri rieke Cardoner zažil viac milosti a poznania ako počas celého nasledujúceho života a počas štúdií, ktoré absolvoval. Z tohto momentu sa o tajomnom Bohu naučil viac ako počas celého štúdia teológie. Toto videnie nemožno obmedziť len na estetický zážitok, ale je akýmsi svetlom, ktoré osvetlí nové rozmery poznania a ktoré možno zachytiť len očami srdca alebo duše.

Dostojevskij vnímanie skutočnej krásy hodnotil tak vysoko, že sa nebál povedať veľmi odvážnu vetu: „Krása spasí svet.“ Bol presvedčený o tom, že svet nemôže byť spasený násilím a mocou, ale krásou, ktorá osvecuje každého človeka. Svetlo je jedným z prvých princípov krásy prírody. Krása je matériou plnou svetla, ba dokonca vteleným svetlom. Svetlo je podľa neho nerozlučným spôsobom spojené s matériou a spolu s ňou tvorí krásu. Na otázku, čo robí diamant krásnym, Soloviov odpovedá: chemické zloženie má rovnaké ako uhlie, teda jeho krása nepochádza z matérie. Diamant je pekný preto, lebo ním prechádzajú lúče svetla a lámu sa v ňom. Krása nepochádza nikdy zo samotnej matérie, ale ani zo samotného svetla. Je „skôr výsledkom vzájomného stretnutia oboch“. A na vnímanie takejto krásy by sme sa mali počas adventného obdobia naladiť.

Zážitok krásy je teda úzko naviazaný na prítomnosť Božieho svetla v stvorení, ktoré nám zažiari mimoriadnym jasom, ak v ňom vidíme čosi viac ako len náhodu. Ako duchovná realita je krása odlišná od jednoduchého citu krásy. Krása mení človeka podobne, ako to dokáže robiť viera. Podľa Soloviova krása a umenie sa prejavujú ako proces, ktorý má veľa spoločného s
teofániou. Boh sa stáva viditeľným v osobe Ježiša Krista, na ktorého narodenie sa pripravujeme. A tak naučiť sa vnímať krásu ako niečo, čo presahuje estetickú úroveň a poukazuje na svetlo Božej prítomnosti, je jednou z úloh adventného naladenia našej duše.

Radosť

Ďalšou z úloh adventného naladenia je prežívanie skutočnej radosti. Radosti, ktorá presahuje charakter chvíľkového zážitku alebo príjemnosti. Najčastejším dôvodom radosti u detí je darček, ktorý ich momentálne prekvapí a ktorý nečakali. Žiaľ, táto úroveň radosti charakterizuje i mnohých dospelých. Advent nás chce upozorniť na prijatie iného daru, ktorý nás neomrzí a z ktorého vlastnenia nebudeme znudení. Daru viery v Boha, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi. Radosť z takéhoto daru by mala byť priamoúmerná jeho veľkosti, ale i vedomiu jeho vlastnenia. V tomto zmysle si možno všimnúť smutných ľudí, ktorí sú neraz majetní a vlastnia veľa dobier. Avšak im chýba vedomie toho, že dostali dary, ktoré nemuseli dostať. Dary (rôzneho druhu) alebo prijímajú s úplnou samozrejmosťou, alebo si ich vlastnenie vôbec neuvedomujú.

Je preto pozoruhodné sledovať, ako je potrebné pre náš radostný život vedomie toho, že sme obdarovaní. Nejde natoľko o obdarovanie momentálne, krátkodobé, o dar, ktorý nám zovšednie, ale ide o trvalý dar, ktorý sa nachádza v srdci a má stály charakter. Uvedomovanie si darov, ktoré sme dostali a ktoré sa nám viac alebo menej podarilo rozvinúť počas doterajšieho života, môže byť jednou z podmienok prijatia daru Ježišovho narodenia, s prijatím ktorého sa kvalitatívne mení celý náš život.

Dar je niečo, čo nám nepatrí a na čo nemáme nárok. V tomto smere majú zmysel i straty, ktoré nás v živote stretávajú. Upozorňujú nás na to, že radosť z vlastnenia nie je samozrejmá vec a že to, čo máme, sme mohli a nemuseli mať. Toto sa vzťahuje na veci, na osoby, ktoré nás obklopujú, ale predovšetkým na vieru, na prežívanie priateľstva s Bohom. Toto je vlastníctvo, na ktoré nás chce Advent upozorniť a ktoré robí život človeka úplne iným, skutočne bohatým a radostným.

Advent charakterizuje i príprava na radostné stretnutia, ktoré sú počas Vianočného obdobia oveľa častejšie ako v bežnom roku. Ale i tu sa netreba uspokojiť so stretnutiami na čisto profánnej úrovni. Stretnutia a vytvárané spoločenstvá majú viacero rovín, ktoré zachytávajú i autori kresťanského východu. Okrem spoločenstva ľudí mnohí zdôrazňujú prípravu na duchovné spoločenstvo, v strede ktorého je Ježiš Kristus. Vnímanie jeho prítomnosti je možné i kontemplovaním všetkého, čo nás obklopuje. Izák Sýrsky napríklad hovorí o metafore dvoch očí. Tak ako máme dve oči telesné, i náš duch má dve oči, ktorými človek vníma rozličné aspekty reality. Hovorí, že jedným okom vidíme tajomstvá Božej prítomnosti ukryté v stvoreniach. Druhým okom kontemplujeme slávu svätej prirodzenosti Boha. Evagrio Pontico, dodáva, že „tí, ktorí sú vzdialení od Boha, sa k nemu môžu priblížiť prostredníctvom stvorení. Avšak i tí, ktorí sú mu blízko, sa k nemu môžu postupne priblížiť, priam na dotyk, prostredníctvom modlitby“.

Tento proces postupného približovania sa k druhej Božskej osobe veľmi dobre vyjadruje známa Ježišova modlitba. „Pane Ježišu Kriste, synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnikom.“ Táto modlitba sa zvykla zosynchronizovať i s rytmom dýchania. Ďalšie úsilie za účelom zjednotenia s vyslovovaným slovom bola tendencia vyslovovať každé slovo na tlkot srdca. Postupne sa táto modlitba stava úplne spontánnou, nepretržitou, srdce a intelekt začínajú postupne vnímať duchovné svetlo. Modlitba sa postupne identifikuje s údermi srdca bez toho, aby sa ďalej vyslovovali slová. Vyslovovaná modlitba sa mení na stav modlitby. Izák Sýrsky bol presvedčený o tom, že ak takýmto spôsobom „Duch Svätý stabilizuje svoj pobyt v človeku, v jeho vnútri sa akoby odohráva proces neustálej modlitby. Či spí alebo bdie, modlitba je akoby súčasťou tlkotu jeho srdca. Vôňa modlitby takto stále vyžaruje z jeho duše. Teraz už sa nemodlí v určenom čase, ale v každom čase“. Izák Sýrsky hovorí: „Keď som sa modlil vo svojom vnútri, celý svet sa mi zdal nádherný. Stromy, tráva, vtáci, zem, vzduch, svetlo – všetky tieto veci mi hovorili, že jestvujú pre človeka a svedčili o láske, ktorú má Boh k nemu, vyjadrujúc a ospevujúc slávu Pána. A ja som pochopil z tohto čudesného koncertu, ako znie „jazyk Stvoriteľa“. A tak je pravdou to, čo hovorí Silván z Atosu, že pre človeka, ktorý sa modlí vo svojom srdci, celý svet sa stáva chrámom. A toto je ďalší z rozmerov radosti, na ktoré by nás malo Adventné obdobie naladiť. Vytvoriť spoločenstvo s Bohom prostredníctvom úprimnej modlitby.
Milí priatelia, krátky čas Adventného obdobia využijeme najlepšie vtedy, ak sa nám podarí hlbšie vniknúť do obsahu slov krása a radosť. Ak sa náš pohľad na krásne veci neobmedzí len na to, čo sa páči očiam, ale zachytí svetlo Božej prítomnosti v stvoreniach okolo nás, ale i v zdanlivých náhodách s ktorými sa denne stretávame. Ak zakúsime tichú radosť z darov, ktoré sme dostali a so spoločenstva s Bohom prostredníctvom modlitby.







All the contents on this site are copyrighted ©.