Komentár Jozefa Kováčika: Multimediálna generácia

00:04:56:62 Štvrtkový komentár pripravil Jozef Kováčik, hovorca KBS

V polovici novembra ma pozvali študenti gymnázia z Nitry na etické sympózium. Tento rok sa venoval téme „Žiť či prežiť“. Mal som sa venovať téme Multimediálna generácia. Hovorí sa, že ak chcete rýchlu odpoveď, naťukajte Google. Lebo ak ťa ani Google nenájde, je to vraj maximálna ignorácia. Nuž som tak urobil. Do vyhľadávacieho okienka som napísal výraz „Multimediálna generácia“. Výsledok bol prekvapivý. Deväť z desiatich nájdených liniek bol odkaz na reklamu...
Prednedávnom navštívil Slovensko predseda Pápežskej rady pre rodinu arcibiskup Mons. Vincenzo Paglia. Vo svojej prednáške na konferencii "Kultúra života - kultúra pre život" spomenul zaujímavú skúsenosť. Keď navštívil po prvý krát Spojené štáty americké, vrátil sa s novým poznatkom. Ľudia sa delili podľa zvláštneho parafrázovaného hesla “povedz mi, čo nakupuješ a ja ti poviem, kto si”. Napomáhala tomu i kreditná karta, ktorá bola masívne propagovaná ako nástroj okamžitého uspokojenia potrieb. “Načo čakať, ak niečo chceš, maj to hneď!- to bol slogan, ktorý začal robiť z ľudí otrokov”- poznamenal Mons. Paglia. Virtuálna skutočnosť je naozaj veľkou výzvou. Virtuálne vzťahy, virtuálne peniaze, virtuálne... pomaly všetko. Ale čo realita? Dnes je už bežnou praxou, že si študenti na smartphone nahrávajú prednášky, či výklad učiteľa, tabletom či telefónom fotia slidy prezentované počas vyučovacích hodín. Do notebooku si zapisujú poznámky, samozrejmosťou sú vypracované prezentácie a pri umeleckých smeroch napríklad aj dizajn vytvorený práve na laptope. Faktom však zostáva, že už takmer nie sme schopní napísať list vlastnou rukou alebo sa nám čím ďalej tým viac stáva, že premýšľame nad tým, aké i napísať, či kde použiť čiarku. Počítač to za nás opraví... Už dávno je zrejmé, že virtuálna realita tú osobnú nenahradí. Zapamätáme si totiž 10% z toho, čo prečítame, 20% z toho, čo počujeme, 30% z toho, čo vidíme v podobe obrazu, 50% z toho, čo vidíme a súčasne počujeme, ale až 70% z toho, čo vidíme, počujeme a aktívne vykonávame a dokonca až 90% z toho, k čomu sme dospeli na základe vlastných skúseností vykonávaním činnosti. Táto axióma však neplatí iba pri poznávaní, ale i v duchovnom živote. Vzťah k Bohu môže byť takisto tvorený virtuálne alebo osobne. Náboženstvom, či cirkvou sa dá totiž niekedy i dosť účinne určitý čas obhajovať, či sa zaň krčiť. Faktom však je, že falošné predstavy sa väčšinou zrútia ako domček z karát v okamihu, keď prichádza neúspech, utrpenie, alebo odmietnutie napĺňania mojich predstáv, či výhod plynúcich z virtuálneho vzťahu s Bohom.

Vo svojom archíve som našiel jeden zo súborov, ktorý som si uložil pred viac ako 10-timi rokmi. Tak mi dovoľte, drahí poslucháči, aby som sa na záver môjho zamyslenia oň s vami podelil.
"Takže ty by si sa chcel so mnou rozprávať..." spýtal sa Boh. "Keď máš čas..." odpovedal som. Boh sa usmial: "Môj čas je večnosť - čo by si sa chcel spýtať?" "Čo ťa najviac prekvapuje na ľuďoch? "Boh odpovedal: "To, že keď usilovne premýšľajú o budúcnosti, zabúdajú na prítomnosť a tak vlastne nežijú ani v súčasnosti a ani v budúcnosti. Že žijú, akoby nemali nikdy umrieť a umierajú akoby nikdy ani nežili. Že sú skoro znudení detstvom a ponáhľajú sa do dospelosti a potom sa opäť túžia vrátiť do detstva. Že prichádzajú o zdravie pri zhromažďovaní bohatstva a potom prichádzajú o bohatstvo v túžbe mať znova zdravie.“ Boh ma chytil za ruku, chvíľu sme mlčali a potom som sa spýtal: "Akú radu by si dal svojim deťom do života?" Boh odpovedal s úsmevom: "Aby mohli pochopiť, že nemôžu nikoho donútiť, aby ich niekto miloval, ale môžu byť takými, aby boli milovaní. Pochopiť, že najcennejšie v živote nie je to, čo majú, ale koho majú. Pochopiť, že nie je nutné ani rozumné sa neustále porovnávať s druhými. Pochopiť, že bohatý nie je ten, kto má najviac, ale ten, kto potrebuje najmenej. Pochopiť, že trvá len pár sekúnd otvoriť hlbokú ranu v duši svojho blízkeho, a že môže trvať veľa rokov, kým sa táto rana zahojí. Naučiť sa naozaj odpúšťať každý deň. Uvedomiť si, že majú okolo seba ľudí, ktorí ich naozaj milujú, ale ktorí nevedia dať svoje city najavo. Pochopiť, že za peniaze môžu kúpiť všetko, len nie šťastie. Pochopiť, že dvaja ľudia sa môžu pozerať na rovnakú vec a vidieť ju úplne odlišne. Pochopiť, že nestačí iba, aby im odpustili iní, ale tiež, aby oni odpustili sami sebe."
Prajem vám, drahí poslucháči požehnaný čas Adventu, ktorý prichádza.

Jozef Kováčik