Benedikt XVI.: Ježišova moc nezodpovedá logike panovania a sily
Benedikt XVI. dnes dopoludnia v Bazilike sv. Petra celebroval slávnostnú sv. omšu
so začiatkom o 9.30 hod. spolu so 6 novovymenovanými kardinálmi. Táto slávnosť nadväzovala
na včerajšie verejné konzistórium. Homíliu z liturgickej slávnosti vám prinášame
v plnom znení:
Páni kardináli, ctihodní bratia v biskupskej a kňazskej službe,
milí bratia a sestry! Dnešná slávnosť Krista Kráľa vesmíru, ktorou sa završuje liturgický
rok je obohatená prijatím nových členov kardinálskeho kolégia, ktorých som podľa tradície
pozval v dnešné dopoludnie sláviť spolu so mnou Eucharistiu. Na každého z nich sa
obraciam so srdečným pozdravom a ďakujem kardinálovi Jamesovi Michaelovi Harveyovi
za úctivé slová, ktoré mi vyjadril v mene všetkých. Pozdravujem aj ostatných kardinálov
a všetkých biskupov, ktorí sú t prítomní ako aj vážené autority, pánov veľvyslancov,
kňazov a rehoľníkov i všetkých veriacich, najmä tých, čo pochádzajú z diecéz, ktoré
sú zverené pastoračnej starostlivosti nových kardinálov.
V túto poslednú nedeľu
liturgického roka nás Cirkev pozýva sláviť Pána Ježiša ako Kráľa vesmíru. Volá nás,
aby sme zamerali náš pohľad do budúcnosti, či lepšie do hĺbky, k poslednej méte dejín,
keď nastane konečné a večné Kristovo kráľovstvo. On bol na počiatku s Otcom, keď bol
stvorený svet a plne zjaví svoju vládu na konci vekov, keď bude súdiť všetkých ľudí.
Tri dnešné čítania nám hovoria o tomto kráľovstve. V evanjeliovom úryvku, vybratom
z rozprávania svätého Jána, ktorý sme počuli, sa Ježiš nachádza v ponižujúcej situácii
odsúdenca pred rímskou mocou. Bol zajatý, ponižovaný a bitý a teraz jeho nepriatelia
dúfajú, že dosiahnu jeho odsúdenie na trest smrti. Pilátovi ho predstavili ako niekoho,
kto túži po politickej moci, ako údajný židovský kráľ. Rímsky prokurátor koná výsluch
a pýta sa Ježiša: „Si židovský kráľ?“ (Jn 18, 33). Keď Ježiš odpovedá na túto otázku,
objasňuje povahu svojho kráľovstva a samotného jeho mesiášskeho poslania, ktoré nie
je svetskou mocou ale slúžiacou láskou. Zdôrazňuje, že jeho kráľovstvo si v žiadnom
prípade nemožno mýliť s akoukoľvek politickou mocou: „Moje kráľovstvo nie je z tohto
sveta ... nie je stadiaľto“ (v. 36).
Je jasné, že Ježiš nemá žiadne politické
ambície. Vidíme to po rozmnožení chlebov, keď sa ho zástup, nadšený zázrakom chcel
zmocniť a urobiť ho kráľom, aby premohol rímsku moc a nastolil tak nové politické
kráľovstvo, ktoré by sa považovalo za toľko očakávané Božie kráľovstvo. No Ježiš vie,
že Božie kráľovstvo je celkom iného druhu, nezakladá sa na zbraniach a na násilí.
A je to práve rozmnoženie chlebov, ktoré sa na jednej strane stane znamením jeho mesiášskeho
poslania, no na druhej strane aj predelom v jeho činnosti: od tejto chvíle sa cesta
smerom ku krížu stáva čoraz jasnejšia. Tam, v najvyššom akte lásky zažiari prisľúbené
kráľovstvo, Božie kráľovstvo. No zástup nechápe, je sklamaný a Ježiš sa sám utiahne
na horu, aby sa tu modlil (porov. Jn 6, 1-15). V opise jeho utrpenia vidíme, že aj
jeho učeníci, napriek tomu, že žili spolu s Ježišom a počúvali jeho slová, mysleli
na politické kráľovstvo, nastolené použitím sily. V Getsemanskej záhrade Peter vytasil
svoj meč a začal bojovať, no Ježiš ho zastavil (porov. Jn 18, 10-11).Nechce, aby ho
bránil zbraňami ale chce naplniť vôľu Otca až do dna a nastoliť jeho kráľovstvo nie
zbraňami a násilím, ale zdanlivou slabosťou lásky, ktorá dáva život. Božie kráľovstvo
je úplne odlišné od pozemských kráľovstiev.
Práve toto je dôvod, prečo pred
bezbranným, krehkým a ponižovaným človekom, akým bol Ježiš, muž moci, akým bol Pilát,
zostáva prekvapený; prekvapený lebo ho počuje hovoriť o kráľovstve a o služobníkoch.
Preto kladie otázku, ktorá sa mu zdala paradoxná: „Tak predsa si kráľ?“. Akým kráľom
by mohol byť človek v takýchto podmienkach? No Ježiš odpovedá rozhodným spôsobom:
„Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby
som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas“ (18, 37). Ježiš
hovorí o kráľovi a kráľovstve, ale nemyslí tu na moc, ale na pravdu. Pilát nechápe:
môže tu byť moc, ktorá sa nedosahuje ľudskými prostriedkami? Moc, ktorá nezodpovedá
logike panovania a sily? Ježiš prišiel aby zjavil moc iného kráľovstva, Božieho; prišiel,
aby vydal svedectvo pravde o Bohu, ktorý je láska (porov. 1 Jn 4, 8.16) a ktorý chce
nastoliť kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja (porov. Prefácia). Kto je otvorený
láske, počúva toto svedectvo a prijíma ho s vierou, aby vstúpil do Božieho kráľovstva.
Túto perspektívu nachádzame aj v prvom čítaní, ktoré sme počuli. Prorok Daniel
ohlasuje moc tajomnej osobnosti, umiestnenej medzi nebom a zemou: „V nebeských oblakoch
prichádzal ktosi ako Syn človeka a došiel až k Starcovi. Priviedli ho pred neho, dostal
moc i slávu a kráľovstvo, a budú mu slúžiť všetky národy, kmene a jazyky. Jeho vláda
je večná, nikdy nezanikne a jeho kráľovstvo nebude zničené“ (7, 13-14). Tieto slová
načrtávajú kráľa, ktorý panuje od mora k moru až po kraj zeme, absolútnu moc, ktorá
nebude nikdy zničená. Toto prorocké videnie, mesiášske videnie, osvecuje a plne uskutočňuje
Kristus: moc pravého Mesiáša, moc, ktorá nikdy nezapadne a ktorá nebude nikdy zničená,
nie je moc pozemských kráľovstiev, ktoré povstávajú a padajú, ale kráľovstvo pravdy
a lásky. Tu chápeme, že kráľovstvo, ktoré Ježiš ohlasoval v podobenstvách a ktoré
doslovne a otvorene vyjavil pred rímskym prokurátorom, je kráľovstvo pravdy, jedinej,
ktorá dáva všetkým veciam ich jas a veľkosť.
V druhom čítaní autor Apokalypsy
potvrdzuje, že my patríme do Kristovho kráľovstva. V zvolaní, ktorým sa obracia na
„toho, ktorý nás miluje a svojou krvou nás oslobodil od hriechov a urobil nás kráľovstvom,
kňazmi Bohu a svojmu Otcovi“ (1, 5-6). Aj tu je jasné, že sa jedná o kráľovstvo, založené
na vzťahu k Bohu a v pravde a nie o politické kráľovstvo. Svojou obeťou nám Ježiš
otvoril cestu pre hlboký vzťah s Bohom: v ňom sme sa stali pravými adoptívnymi deťmi
a tak sme sa stali účastní na jeho kraľovaní nad svetom. Byť Ježišovými učeníkmi teda
znamená nenechať sa strhnúť svetskou logikou moci, ale prinášať do sveta svetlo Božej
pravdy a lásky. Autor Apokalypsy potom rozširuje svoj pohľad na Ježišov druhý príchod,
aby súdil ľudí a nastolil navždy Božie kráľovstvo a pripomína nám, že obrátenie ako
odpoveď na božskú milosť, je podmienkou na založenie tohto kráľovstva (porov. 1, 7).
Je to naliehavé pozvanie, adresované všetkým a každému: vždy znova sa v našom živote
obracať pre Božie kráľovstvo, pre Božie panovanie, pre Pravdu. Každodenne ho zvolávame
v modlitbe „Otče náš“ slovami „Príď tvoje kráľovstvo“, čo znamená povedať Ježišovi:
Pane, daj, aby sme boli tvoji, ži v nás, zhromaždi roztratené a trpiace ľudstvo, aby
v Tebe bolo všetko podriadené Otcovi milosrdenstva a lásky.
Vám, milí a ctihodní
bratia kardináli – myslím osobitne na tých, čo boli kreovaní včera – sa zveruje táto
náročná zodpovednosť: vydávať svedectvo Božiemu kráľovstvu, vydávať svedectvo pravde.
To znamená vždy vyzdvihovať prioritu Boha a jeho vôle voči záujmom sveta a jeho moci.
Staňte sa nasledovníkmi Ježiša, ktorý pred Pilátom v ponižujúcom rozpoložení, ako
ho opisuje evanjelium, zjavil svoju slávu: slávu lásky až do krajnosti, keď daroval
svoj život za tých, ktorých miloval. Toto je zjavenie Božieho kráľovstva. Preto sa
jedným slovom a jednou dušou modlíme: „Adveniat regnum tuum“. Amen. Preklad:
Mons. Marián Gavenda