Benedikt XVI. zdravotníkom: Zdravie nie je tovar alebo dobro vyhradené len pre niektorých

V sobotu 17. novembra 2012 sa Aula Pavla VI. vo Vatikáne zaplnila tromi tisíckami účastníkov stretnutia, zorganizovaného Pápežskou radou pre pastoráciu v zdravotníctve. Boli medzi nimi nielen účastníci končiacej sa konferencie „Nemocnica, miesto evanjelizácie: poslanie ľudské a duchovné”, členovia Asociácie katolíckych lekárov Talianska a Európskej federácie asociácií katolíckych lekárov, ale aj chorí, ich príbuzní, nemocniční kapláni a dobrovoľníci, členovia rôznych asociácií, či študenti lekárskych fakúlt a zdravotníckych profesií. Hneď v úvode svojho príhovoru pápež Benedikt XVI. upriamil pozornosť na trvalý postoj Cirkvi voči chorým a trpiacim:

„Cirkev sa stále v duchu bratského zdieľania venuje tým, ktorí prežívajú skúsenosť bolesti, vedená Duchom toho, ktorý mocou lásky dal zmysel a dôstojnosť tajomstvu utrpenia. Druhý vatikánsky koncil týmto ľuďom povedal: nie ste «ani opustení, ani zbytoční», pretože – spojení s Kristovým krížom – prispievate k dielu spásy (porov. Posolstvo pre chudobných, chorých a trpiacich, 8.decembra 1965). S rovnakým akcentom nádeje Cirkev predkladá interpeláciu na zdravotníckych profesionálov a dobrovoľníkov v zdravotníctve. Vaše povolanie je jedinečné, vyžaduje štúdium, citlivosť a skúsenosti. Avšak od tých, ktorí sa rozhodnú pracovať vo svete utrpenia tým, že svoje pôsobenie prežívajú ako «ľudské a duchovné poslanie», sa vyžaduje ďalšia kompetencia, ktorá ide nad akademický rámec. Ide o «kresťanskú náuku o utrpení», koncilom explicitne označenú za «jedinú pravdu schopnú odpovedať na tajomstvo utrpenia» a priniesť chorým «úľavu bez ilúzií».“

Z tohto bodu vyšiel pápež hovoriac o mimoriadnej aktuálnosti poslania Cirkvi v kontexte všeobecnej krízy:

„To je úloha novej evanjelizácie aj v čase hospodárskej krízy, ktorá zmenšuje zdroje na ochranu zdravia. Práve v tejto súvislosti je potrebné, aby nemocnice a opatrovateľské zariadenia prehodnotili svoju úlohu, aby sa predišlo tomu, že sa zdravie – univerzálne dobro, ktoré máme upevňovať a chrániť – stane obyčajným tovarom podliehajúcim zákonom trhu, teda dobrom vyhradeným len pre niektorých ľudí. Nikdy nemôže byť opomenutá pozornosť, ktorá osobitne prináleží dôstojnosti trpiacej osoby, a to aj skrze aplikovanie princípu subsidiarity a solidarity v rámci zdravotníckej politiky (porov. Encyklika Caritas in veritate, 58).“

Benedikt XVI. poukázal na skutočnosť, že dnes sa na jednej strane – vďaka pokroku vo vede a technike – zvyšuje schopnosť fyzicky liečiť chorých, na druhej strane sa zdá byť oslabená schopnosť «postarať sa» o trpiaceho v jeho celistvosti a jedinečnosti.

„Preto sa etické horizonty lekárskej vedy zdajú byť zahmlené; je tu riziko, že zabudne na svoje poslanie slúžiť každému človeku a celému človeku, v rôznych fázach jeho existencie. Žiadalo by sa, aby sa štýl «kresťanskej náuky o utrpení» – ku ktorému patrí súcit, solidarita, zdieľanie, sebazaprenia, veľkorysosť a sebaobetovanie – stal univerzálnym jazykom tých, ktorí pracujú v zdravotníctve. Je to reč milosrdného Samaritána v podobenstve, ktoré možno – podľa blahoslaveného Jána Pavla II. – považovať za «jednu zo základných zložiek morálnej kultúry a všeobecne ľudskej civilizácie» (Apoštolský list Salvifici doloris, 29).“

V tejto perspektíve by podľa Benedikta XVI. mali byť nemocnice považované za privilegované miesto evanjelizácie, pretože kde je Cirkev „nositeľkou Božej prítomnosti“, stáva sa súčasne „nástrojom skutočnej humanizácie človeka a sveta“ (Kongregácia pre náuku viery, Doktrinálna nóta o niektorých aspektoch evanjelizácie, 9). Len je potrebné mať na pamäti, aby v centre pozornosti zdravotníckych aktivít bolo blaho človeka v stave najkrehkejšom a bezmocnom, človeka hľadajúceho zmysel nepochopiteľného tajomstva bolesti. Preto Svätý Otec označil nemocnicu za „miesto, kde vzťah k liečbe a opatrovaniu nie je zamestnaním, remeslom, ale poslaním, kde láska milosrdného Samaritána je prvou a najdôležitejšou lekciou“.
V závere pápež zveril prítomných pod ochranu Panny Márie, ktorú si uctievame aj ako Uzdravenie chorých, aby viedla ich kroky a pomáhala im byť vernými a neúnavnými svedkami kresťanskej náuky o utrpení a udelil im svoje apoštolské požehnanie.

Vráťme sa krátko k včerajšiemu druhému dňu 27. medzinárodnej konferencie „Nemocnica miesto evanjelizácie, poslanie ľudské a duchovné“: „Etika a humanizácia“ – do týchto dvoch slov by sa dala zhrnúť dramaturgia druhého pracovného dňa, 16. novembra. Mnoho aspektov týkajúcich sa prítomných právnikov, manažérov zariadení z celého sveta a združení, viedlo k jednej jedinej reflexii: medicína je primárne zameraná na osobu, na človeka videného v jeho komplexnosti a jednote tela, ducha a emocionálnej sféry.
Láska je kľúčové slovo pre riešenie hospodárskej krízy a jej dôsledkov aj v oblasti zdravotníctva: len láska ku Kristovi a solidarita nám môžu pomôcť pracovať pre dobro všetkých, a to aj v ťažkých časoch. Povedal brat Mario Bonora ako prezident rehoľnej asociácie sociálno-zdravotníckych inštitútov, ktorý sa zameral na rozpor medzi rozmerom bytia a konania v oblasti zdravotníctva. Znižovanie, nedostatok uznania, zatváranie riskujú vyprázdnenie významu starostlivosti o chorých zo strany Cirkvi, ale nakoľko moderná medicína skutočne rešpektuje osobu ako celok? Na akom bode je humanizácia oproti čistej vedeckosti? Prof. Enrico Garaci, prezident Národného inštitútu pre zdravie na túto otázku odpovedal: „Niektoré kroky boli urobené, ale tento proces je rozsiahly. Čo musí zvíťaziť, je celostný model, v ktorom venovanie starostlivosti, poskytovanie útechy a pohodlia pre pacienta musí byť správne začlenené do terapeutického procesu, ktorý zodpovedá lekárskej vede.“ –jk-