Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 33. nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie na 33. nedeľu v Cezročnom období pripravil P. Milan Bubák SVD a má názov Z figovníka si vezmite poucenie

Spisovateľ Martin Buber má v jednom zo svojich diel tento príklad: Raz povedal rabín Sadagera svojmu poslucháčovi: „Na tomto svete niet ničoho, z čoho by sa nedalo poučiť. To však neplatí len o dielach Boha, ale aj o mnohých veciach, ktoré urobil človek!” Poslucháč zareagoval skepticky a chcel svojho učiteľa vyskúšať. Preto sa ho spýtal: „A čo sa môžem naučiť napríklad od železnice?” „To, že človek môže mnoho zmeškať, ak prepasie pravú chvíľu.” Ale poslucháč ešte nebol spokojný: „A čo napríklad od telegrafu?” „To, že každé slovo je spočítané a zúčtované.” Na to urobil poslucháč posledný pokus: „A čo sa dá naučiť od telefónu?” „To, že človek počuje tam to, čo sa hovorí tu,” odpovedal rabín Sadagera.
„Zo všetkého sa dá niečo naučiť...” Tieto slová nám pripomínajú slová Ježišove z nedeľného evanjelia: „Z figovníka si vezmite poučenie”, hovorí Ježiš. Ježiš v tejto vete vyzýva svojich poslucháčov k uvažovaniu a k hľadaniu súvislostí. Nerobí to len na tomto mieste. Robil to aj inde a robil to často. Napríklad, keď vyzýval ľudí (a zvlášť farizejov), aby si osvojili schopnosť čítať znaky časov. Ježiš pred textom, ktorý si budeme v nedeľu čítať, uvádza mnohé veci, pri ktorých by nám mohla naskočiť husia koža. Tieto veci mali byť podľa niektorých znamením konca: vojny, zemetrasenia, prenasledovania a iné súženia. To všetko malo byť znamením definitívneho zániku človeka a sveta a príchodu Syna človeka. Takto si to vysvetľovali niektorí prví kresťania a po nich mnohí, podobne naladení. Evanjelista Marek reaguje na náladu v prvotnej kresťanskej komunite - hovorí sa, že tento text je spomedzi všetkých textov v evanjeliách najvýraznejšou reakciou na náladu v miestnej komunite - a dáva veci do správnej perspektívy, používajúc pri tom slová Ježišove: „Od figovníka sa naučte podobenstvu.“ Podľa neho mali byť ľudia schopní analyzovať situácie, v ktorých sa nachádzali a cez túto analýzu prísť k pozitívnemu záveru: k
takému, ktorý by im slúžil ako materiál k rastu a nie k deštrukcii.
Čomu sa je teda možné od figovníka naučiť? Možno by bolo dobré, keby sme nad touto otázkou pouvažovali aj každý sám za seba osobne. Je totiž dôležité, aby sme boli tzv. reflektívnymi ľuďmi, t.j. boli schopní nad svojím životom a nad súvislosťami v ňom uvažovať. Ja osobne by som videl v príklade s figovníkom najmenej dve poučenia.
(1) Prvým by bolo poučenie k vytrvalosti. Figovník je v Palestíne zvláštnym stromom. Je zvláštny tým, že na rozdiel od iných stromov, stratí v zime všetky svoje listy. Ostane holý. To krásne, čo na ňom je, pominie. Lenže nie nadlho. Po krátkej jari sa objavia púčiky a začínajú prichádzať nové listy.
Súženia sú v živote sveta a človeka tým, čím je pre figovník, alebo pre každý iný listnatý strom strata listov. Je to očista, vzdanie sa toho, čo už doslúžilo. Navonok figovník síce môže vyzerať zdevastovaný, ošklbaný a zlomený, ale vo vnútri prebieha život. Je tam príprava na nové listy a plody. Staré pominulo, rodí sa niečo nové.
V živote každého z nás prebieha podobný proces. Život nás oberá o mnohé cenné veci. Niekedy príde k tomu procesom normálneho vývoja. Niekedy násilím zvonka. Niekedy chvíľkovou krízou. Avšak žiadna z týchto strát (či utrpení) si nesmie robiť nároky na to, aby nás zlomila alebo obrala o životodarnú miazgu. Navonok môžeme vyzerať zbití, zdevastovaní, ošklbaní, ponížení, podrobení, ale vo vnútri sa môže v tom istom čase akumulovať ohromná energia, ktorá už môže byť prípravou k začatiu čohosi úplne nového. Nasledovník Ježišov je jednoducho nezmar. V jeho živote nemôže byť nič, čo by ho mohlo definitívne zlomiť. To platí nielen o jedincovi. Platí to aj o komunite, ktorá sa z nasledovníkov Ježišových skladá.
Čo to presne znamená? Kresťan je človek nádeje. Je veľa vecí okolo neho a v ňom, ktoré sú silné, ktoré si robia nárok na to, aby ho zlomili. Ježiš mu ale pripomína: „Od figovníka sa nauč podobenstvo. Nedaj sa! Nenechaj sa zlomiť. Padanie listov je normálny proces, aj keď pre strom možno bolestný. Priprav sa na nové listy, ktoré v tebe už pučia.“ Strata drahých vecí, či bolestné tragédie alebo premeny v našom živote nie sú zanedbateľnou vecou. Niekedy potrebujú veľa síl, aby sme sa s nimi vyrovnali. Ježiš nás nevyzýva k tomu, aby sme nad nimi pokrčili plecom, ako keby sa nič nestalo. On nám umožňuje, aby sme nad nimi trúchlili alebo si za nimi aj poplakali. Ale nesmú nás zlomiť. On, Ježiš, dáva svojím nasledovníkom toľko vnútornej energie, koľko potrebujú, aby sa dokázali v svojom živote vyrovnať aj s najnemožnejšími ranami. Ježišov nasledovník je „homo erectus“, človek vzpriamený - v každej situácii. Ježiš to na inom mieste vyjadruje slovami: „Pohliadnite a zdvihnite svoje hlavy, lebo sa blíži vaše vykúpenie...“
Aká je moja nádej, keď stojím tvárou v tvár mnohým stratám, ktoré sa v mojom živote odohrávajú? Viem sa s nimi prostredníctvom Ježišovho Slova, ktoré nikdy nepominie, vyrovnávať? Viem ich analyzovať, hľadať súvislosti a dávať do správnej perspektívy, aby som z nich v konečnom dôsledku vyťažil? Nezlomili ma mnohé tie ťažkosti a skúšky, ktoré som v živote mal a mám? Nepovedal som si príliš predčasne a lacno: dosť?

(2) Druhé poučenie, ktoré by sme si mohli vziať z figovníka, by sme mohli nazvať: poučením k trpezlivosti. Totiž všetko má svoj čas. Každý človek, pokiaľ nie je psychicky chorý, má na všetko vo svojom živote vyhradený istý čas: čas dozrievania. Človeka nemožno do ničoho násilne nútiť, ani z neho nič predčasne žmýkať. Z nezrelého citróna nebude príjemná osviežujúca šťava. Ani z figovníka spiaceho uprostred zimy nebude ovocie. Všetko má svoj čas a tak, ak to zachováva pravidelnosť (tak ako figovník striedanie ročných období), potrebuje to trpezlivosť.
O čo konkrétne ide? Ak chceme, aby sme my sami alebo iný človek prišli k viere, k obráteniu, k uvedeniu istých nevyhnutných praktík do nášho života, treba rešpektovať istú zákonitosť. Veci musia dozrieť. Najprv dozrievajú vo vnútri, navonok možno nevidno ešte nič, a keď nastane priaznivé obdobie, ukáže sa to aj navonok. Tak ako strom po zime – na jar – začne pučať, potom vyháňať listy, potom zakvitne a nakoniec sa na ňom ukáže ovocie, tak je to aj s človekom. Celý proces, potom čo dozrie vo vnútri, sa začne ukazovať aj navonok. A to nie hneď ovocím – najprv pukmi, potom listami, potom kvetmi a až nakoniec – aj ovocím. Pokiaľ daný človek (či už my, alebo iní, u ktorých sa snažíme zasiať nejaké ovocie k zmene života) sleduje logický proces napredovania a nie je človekom vrtochov, príde jeho čas. On – či my sami, ak sa snažíme o vlastné obrátenie – na to dozrieme. Treba mať trpezlivosť. Treba rešpektovať miesto či bod, v ktorom sa práve on či my nachádzame. Ak vydržíme, dostaneme sa do tzv. učiteľného momentu, kedy budeme veci nasávať ako špongia. Budú to tie isté veci, voči ktorým sme predtým boli silne odmietaví. Spomeňme si na márnotratného syna, o ktorom hovorí Lukáš v 15. kapitole svojho evanjelia. V ďalekej krajine sa rozhodol po tom, čo premárnil svoj majetok, vrátiť naspäť domov k svojmu otcovi. No skôr, ako sa vybral na cestu, toto odhodlanie v ňom dozrievalo. Premýšľal, uvažoval, hodnotil, porovnával, odhodlával sa, a až keď bol zrelý, sa vybral na cestu. A jeho obrátenie bolo naozaj vyzreté.
Milí priatelia, veľa je teda toho, čomu sa dá naučiť od figovníka. Učiť sa dokáže však len ten, kto je pre učenie otvorený, kto je hladný po spoznávaní nových vecí a nových ciest. Želám nám všetkým, aby sme tento hlad mali.