Benedikt XVI. počas generálnej audiencie o slove, človeku a viere

Slovo, človek, viera. Také boli hlavné indície dnešnej katechézy Benedikta XVI. počas generálnej audiencie v Aule Pavla VI. vo Vatikáne. Uvažovaním nad vierou v Boha, vzťahom s ním, dnes a v minulosti, Benedikt XVI. reagoval na súčasnú krízu viery či hodnôt vo svete:

Drahí bratia a sestry, minulú stredu sme sa zamýšľali nad túžbou po Bohu, ktorú každý človek nosí hlboko vo svojom srdci. Dnes by som rád pokračoval a ďalej prehĺbil tento aspekt, uvažujúc s vami nad spôsobmi, prostredníctvom ktorých možno dospieť k poznaniu Boha. Chcel by som však pripomenúť, že Božia iniciatíva vždy predchádza všetky ľudské snaženia – a to aj v prípade nášho putovania k nemu – On je vždy ten prvý, ktorý nám dáva svetlo, ukazuje cestu a ponúka orientáciu - rešpektujúc, samozrejme, našu slobodu. A je to vždy on, kto nám dovoľuje vstúpiť do svojej intimity, keď sa nám zjavuje a darúva milosť, aby sme ho dokázali prijať v zjavení viery. Nesmieme zabudnúť na skúsenosť sv. Augustína: nie my získavame vlastníctvo Pravdy, po tom, čo sme ju hľadali, ale Pravda, ktorá nás vždy hľadá ako prvá, nás zároveň aj vlastní.

V každom prípade, existujú spôsoby ako otvoriť ľudské srdce pre poznanie Boha; existujú znamenia, ktoré nás vedú k Bohu. Samozrejme, často riskujeme, že sa necháme pomýliť trblietavými svetielkami tohto sveta, ktoré nás robia menej schopnými čítať a nasledovať správne znamenia. Boh nás však stále a neúnavne hľadá, je verný človeku, ktorého stvoril a vykúpil, je nám stále nablízku, pretože nás miluje. Toto je istota, ktorá by nás mala sprevádzať každý deň, aj keď určité – dnes veľmi rozšírené – spôsoby zmýšľania sťažujú Cirkvi a kresťanom snahu odovzdávať radosť z Evanjelia každému stvoreniu a privádzať všetkých na stretnutie s Kristom, jediným Spasiteľom sveta. Toto je však naše poslanie, je to poslanie Cirkvi a každý veriaci by ho mal napĺňať s radosťou, mal by ho chápať ako svoje vlastné a realizovať ho prostredníctvom života posilňovaného vierou, poznačeného láskou a službou Bohu i blížnym: mal by byť schopný priam vyžarovať nádej. Toto poslanie sa ukazuje najmä vo svätosti, ku ktorej sme všetci povolaní.

Dnes, ako vieme, existuje veľa ťažkostí a skúšok, ktorým sa musí podrobiť naša viera – neraz nepochopená, odmietnutá, či vysmievaná. Svätý Peter, ako sme práve počuli, hovorieval kresťanom: „Buďte stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (1 Pt 3,15). V minulosti v západnom svete, v spoločnosti, ktorá sa pokladala za kresťanskú, bola viera prostredím, v ktorom sa človek pohyboval; vzťah a príslušnosť k Bohu boli pre väčšinu ľudí súčasťou každodenného života. Skôr ten, čo neveril, musel vysvetľovať dôvody tejto svojej neviery. V dnešnom svete sa situácia zmenila a veriaci musí byť stále viac schopný obhájiť dôvody svojej viery. Blahoslavený Ján Pavol II. vo svojej encyklike Fides et Ratio zdôrazňoval, že viera je v dnešnej dobe podrobovaná skúškam, napádaná rozličnými ľstivými druhmi ateizmu – tak teoretického ako aj praktického (por. č. 46-47). Od čias osvietenstva sa kritika náboženstva stále stupňuje: dejiny sú poznačené aj existenciou ateistických systémov, či režimov, v ktorých bol Boh pokladaný len za projekciu ľudskej mysle, ilúziu a produkt spoločnosti, tak často oklamanej rozličnými pochabosťami V minulom storočí nastúpil silný proces sekularizácie, učenie o absolútnej autonómii človeka, ktorý je mierou a tvorcom celej reality, avšak v konečnom dôsledku ukrátený o jeden dôležitý aspekt: totiž, že je stvorením na „obraz a podobu Boha“. V našich časoch vystúpil ďalší fenomén, veľmi nebezpečný pre vieru: máme tu istú formu ateizmu, ktorú možno definovať ako „ateizmus praktický“, – v ktorom sa nepopierajú pravdy viery alebo náboženské obrady, ale pokladajú sa za irelevantné pre každodenný život – teda ľudia žijú tak, akoby Boha nebolo (etsi Deus non daretur). Napokon však, tento spôsob života je ešte ničivejší, pretože privádza k nezáujmu voči viere a voči otázke o Bohu ako takej.

Človek oddelený od Boha je zredukovaný len na jeden rozmer – ten horizontálny – a práve toto zredukovanie je jedna zo základných príčin totalitarizmov, ktoré mali v minulom storočí tak tragické následky – a je to zároveň aj príčina krízy hodnôt, ktorú vidíme v súčasnom svete. Tým, že sa zatemnila zmienka o Bohu, zatemnil sa aj etický horizont a vznikol priestor pre relativizmus a nejasný koncept slobody, ktorá namiesto toho, aby oslobodzovala, človeka pripútava k idolom. Pokušenia, ktorým Ježiš čelil na púšti pred začiatkom svojho verejného pôsobenia, dobre ilustrujú tieto „idoly“, ktoré fascinujú človeka, ak nedokáže vystúpiť sám zo seba, presiahnuť seba samého. Ak Boh stratí centrálne miesto, aj človek sám príde o miesto, ktoré mu náleží - nedokáže nájsť svoje umiestnenie v rámci Stvorenia, vo vzťahoch s druhými. Stále platí to, čo staroveká múdrosť hovorila v mýte o Prométeovi: človek si myslí, že sa môže stať „bohom“, pánom života a smrti.

V tomto kontexte Cirkev, ktorá je vždy verná Kristovmu poslaniu, nikdy neprestáva vydávať svedectvo pravde o človeku a o jeho osude. Druhý vatikánsky koncil to zhŕňa takto: „Najvyšší dôvod ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka do spoločenstva s Bohom. Človek je už od začiatku svojho jestvovania pozvaný na dialóg s Bohom. Veď jestvuje iba preto, lebo ho Boh z lásky stvoril a stále ho z lásky udržiava. A žije naplno podľa pravdy, iba ak túto lásku slobodne uznáva a odovzdáva sa svojmu Stvoriteľovi.“ Toľko koncil (konšt. Gaudium et spes, 19).

Aké odpovede je teda viera s „citlivosťou a rešpektom“ povolaná dávať ateizmu, skepticizmu a indiferentizmu voči vertikálnej dimenzii, aby si aj človek našich čias mohol naďalej klásť otázku o existencii Boha a kráčať po cestách, ktoré k nemu vedú? Chcel by som naznačiť niektoré smery, ktoré vyplývajú tak z prirodzeného zamyslenia, ako aj zo sily viery. Rád by som ich veľmi systematicky zhrnul do troch slov: svet, človek a viera.

Prvé slovo: svet. Svätý Augustín, ktorý vo svojom živote dlho hľadal Pravdu a Pravda sama sa ho napokon zmocnila, má vo svojich spisoch jednu krásnu, slávnu stranu, kde hovorí: „Pýtaj sa krásy zeme, mora a vzduchu, ktorý je všade; pýtaj sa krásy neba…, pýtaj sa všetkých týchto vecí. Každá ti odpovie: pozri na nás a pozoruj, aké sme krásne. Ich krása je ako hymnus chvál. A tieto krásne stvorenia, čo aj pominuteľné, kto ich stvoril, ak nie ktosi, kto vlastní krásu nepominuteľnú?“ (Sermo 241, 2: PL 38, 1134). Myslím si, že my sami musíme znovu objaviť a pomôcť dnešnému človeku znovu objaviť schopnosť kontemplovať stvorenie, jeho krásu, jeho štruktúru. Svet nie je neforemná magma, ale čím viac ho spoznávame, tým viac v ňom objavujeme obdivuhodné mechanizmy, tým viac si uvedomujeme, že sa za ním skrýva jasný projekt, že poukazuje na stvoriteľskú inteligenciu. Albert Einstein raz povedal, že v zákonoch prírody „sa odhaľuje rozum, pri ktorom sa všetka racionalita ľudského myslenia a usporiadania javí ako celkom zanedbateľná“ (Il mondo come lo vedo io, Roma 2005). Teda prvá cesta, ktorá vedie k Bohu, je pozorne sledovať stvorenie.

Druhé slovo: človek. Opäť svätý Augustín má svojich spisoch slávnu vetu, v ktorej hovorí, že Boh je mi viac nablízku, než som si ja sebe samému (por. Confessioni III, 6, 11). A z tohto potom formuluje pozvanie: „Nevychádzaj zo seba, vstúp hlbšie do svojho vnútra: vo vnútornom človeku prebýva pravda“ (De vera religione, 39, 72). Toto je ďalšia vec, ktorú môžeme v dnešnom hlučnom a chaotickom svete stratiť: schopnosť zastaviť sa a hľadieť do hĺbky nás samých, aby sme mohli čítať v tomto smäde po nekonečne, ktorý v sebe ukrývame a ktorý nás vedie k tomu, aby sme šli ďalej: posiela nás k Niekomu, kto ako jediný dokáže tento smäd uhasiť. Katechizmus Katolíckej cirkvi to hovorí takto: „Svojou otvorenosťou pre pravdu a krásu, zmyslom pre morálne dobro, slobodou a hlasom svojho svedomia, túžbou po nekonečne a šťastí si človek kladie otázku o jestvovaní Boha“ (č. 33).

Tretie slovo: viera. Predovšetkým v realite našich čias nesmieme zabudnúť, že cesta, ktorá vedie k poznaniu Boha a stretnutiu s ním, je život viery. Kto verí, je spojený s Bohom, je otvorený pre jeho milosť, pre silu lásky. Jeho existencia sa tak stáva svedectvom – nie o sebe samej - ale o Vzkriesenom – a viera človeka viac nemá strach prejaviť sa v každodennom živote, je otvorená pre dialóg, ktorý odzrkadľuje hlboké pochopenie pre cestu každého človeka, a dokáže rozžiariť svetielka nádeje pre potreby slobody, radosti a šťastnej budúcnosti. Viera je stretnutím s Bohom, ktorý hovorí a koná v dejinách, a ktorý premieňa náš každodenný život, mení našu mentalitu, naše hodnotové úsudky, transformuje naše rozhodnutia a konkrétne činy. Nie je to ilúzia, útek od reality, pohodlné útočište, sentimentalizmus… Naopak, je to zapojenie celého života a ohlasovanie evanjelia, dobrá zvesť schopná oslobodiť celého človeka. Kresťan a spoločenstvo - činné a verné plánu Boha, ktorý nás miloval ako prvý, ukazuje privilegovanú cestu tým, čo sa nachádzajú v nezáujme alebo v pochybnostiach ohľadom vlastnej existencie a vlastných skutkov. Toto však pre každého veriaceho znamená potrebu robiť svoje svedectvo viery stále transparentnejším, očisťovať svoj život, aby bol v súlade s Kristom. Dnes majú mnohí veľmi obmedzený pojem kresťanskej viery, pretože ju stotožňujú so systémom právd, ktoré treba veriť alebo s hodnotami – ale nie s pravdou o Bohu, ktorý sa zjavil v dejinách, lebo túži po osobnej komunikácii s človekom – po vzťahu plnom lásky. V základoch každej doktríny alebo hodnotového systému sa v skutočnosti nachádza udalosť stretnutia človeka s Bohom v osobe Ježiša Krista. Kresťanstvo, skôr než morálka alebo etika, je príbehom lásky, prijatím Ježišovej osoby. Kvôli tomu kresťan a kresťanské spoločenstvo musia predovšetkým pozerať a privádzať druhých k pohľadu na Krista, pravú Cestu, ktorá vedie k Bohu.
Ďakujem.
Preklad: Martin Kramara