Nový pápež koncilu

Rubrika o Druhom vatikánskom koncile podľa knihy Johna O´Mellyho "Čo sa stalo na II. vatikánskom koncile". Pripravil ju Jaroslav Mudroň SJ:

Keď pápež Ján XXIII. pri otvorení koncilu načrtol Cirkev ako „láskyplnú, zhovievavú a trpezlivú Matku všetkých“, mnohí v tomto opise videli výstižný obraz samotného pápeža: „láskyplný, zhovievavý a trpezlivý Otec všetkých“ – alebo, ako ho vtedy nazývali: „dobrý pápež“. Ján XXIII. si získal srdcia mnohých a jeho pontifikátom sa začala nová éra vrelých vzťahov, ktoré šli poza rámec strohého vatikánskeho protokolu. Koncom roku 1962 znepokojila celý svet správa o jeho zhoršujúcom sa zdravotnom stave. Mal už osemdesiatjeden rokov a vážne symptómy rakoviny žalúdka mu dávali posledný polrok života.Napriek tomu vytrvalo pokračoval v pápežskom úrade a nebál sa pustiť aj do úlohy zmierovateľa na medzinárodnom poli. 7. marca 1963 prijal na osobitnej audiencii vôbec prvého vyslanca Sovietskeho zväzu, Alexeja Adžubeja, zaťa Nikitu Chruščova a riaditeľa sovietskeho denníka Izvestia. V ten istý deň dostal aj ocenenie od medzinárodnej nadácie Balzan za podporu mieru. „Cirkev... na úrovni medzinárodného súperenia, či už v zbrojení alebo len slovne, zachováva absolútnu neutralitu!“ Povedal Ján XXIII. pri preberaní ocenenia, čím chcel poopraviť mienku tých, ktorí videli v Cirkvi čelnú zástankyňu komunistického odboja.

Na zelený štvrtok 1963 vydal známu encykliku Pacem in terris (Pokoj na zemi). Netýkala sa len problému svetového mieru, ale riešila viaceré pálčivé otázky, akými boli rozvoj krajín tretieho sveta, vzmáhajúca sa emigrácia a ťažký osud utečencov. Nekonvenčnou novinkou tejto encykliky bolo už len samotné oslovenie – okrem tradičného: „Ctihodným bratom patriarchom, prímasom, arcibiskupom, biskupom... duchovenstvu a veriacim,“ sa pápež Ján obrátil aj na „všetkých ľudí dobrej vôle“. Za nemalý prínos tejto encykliky možno tiež pokladať obohatenie základných ľudských práv o „právo uctievať Boha podľa hlasu svedomia – podľa správnych noriem svojho svedomia, ako aj súkromne i verejne vyznávať svoje náboženstvo“.

Nanešťastie, neutralita a zhovievavosť, ktorú hlásal blahoslavený pápež Ján XXIII. boli zneužité pre ideologické ciele. V Česko-Slovensku sa názov encykliky Pacem in terris stal označením Združenia katolíckych duchovných, ktorí spolupracovali s komunistickým režimom. A v Taliansku, keď koncom apríla 1963 komunistická strana získala značný volebný úspech, niektorí za to pripisovali vinu pápežovi, pretože začal viesť dialóg s východným blokom.
Koniec koncov, 3. júna 1963, v deň smrti Jána XXIII., si celý svet uvedomil veľkú stratu „milovaného pápeža“. O to viac sa čakalo s napätím, kto vystrieda „dobrého pápeža“ na Svätom stolci. Vatikanisti počas konkláve predpovedali zvolenie milánskeho arcibiskupa Giovanniho Battistu Montiniho. A nemýlili sa. 21. júna si zbor osemdesiatich kardinálov za pápeža vybral Montiniho, z ktorého sa stal pápež Pavol VI.

Medzi pápežom Jánom XXIII. a kardinálom Montinim vládlo vrúcne priateľstvo, hoci boli od seba veľmi odlišní. Ján XXIII., vlastným menom Angelo Roncalli, bol sedliackym synom zo severu Talianska a vďaka svojmu nadaniu sa stal diplomatom Svätej stolice v Bulharsku, Grécku, Turecku a napokon vo Francúzsku. Montini, ktorý prijal meno Pavol VI., bol synom vznešenej rodiny z mesta Brescia. Jeho otec bol advokát a štúdia absolvoval súkromne. Kňazskú vysviacku prijal v r. 1920, keď mal ešte len dvadsaťdva rokov. Za jeho jediný dlhší pobyt mimo Talianska možno pokladať polročné pôsobenie vo Varšave, kde pracoval na nunciatúre v roku 1922. Potom vyše dvadsať rokov strávil vo Vatikáne na Štátnom sekretariáte a v roku 1954 ho pápež Pius XII. vymenoval za milánskeho arcibiskupa.

Montini bol mužom Rímskej kúrie, a preto vyhovoval aj konzervatívnejšej strane kardinálov ako kandidáta na pápežskú tiaru. Len niekoľko dní pred ukončením prvej fázy koncilu oslovil taktiež progresívne krídlo koncilu, keď verejne vyslovil podporu kardinálovi Suenensovi a jeho novej vízii Cirkvi.
Ako nový pápež mal Pavol VI. pred sebou veľkú úlohu pokračovať v začatom koncile. Čoskoro po svojom prevzatí úradu zverejnil dátum ďalšieho zasadania – koncil sa mal znovu zísť 29. septembra 1963.
„Zdravíme vás, milovaní Bratia v Kristu, ktorých sme povolali zo všetkých častí sveta, kde svätá Katolícka cirkev rozprestrela svoje hierarchické usporiadanie,“ znela úvodná veta otváracieho príhovoru pápeža Pavla VI. Slovo „hierarchia“ sa vo viac ako hodinovom príhovore demonštratívne opakovalo ešte niekoľkokrát a bolo dôkazom, že nový pápež sa nechce vyhýbať tradičnému chápaniu Cirkvi a cirkevnému slovníku. Súčasne však tieto slová vkladal do obrazov Svätého písma: „Sme tu akoby v novom večeradle... z neba nám pomáha panenská Matka Kristova; tu, okolo nástupcu Petra, posledného podľa času i zásluh, ale totožného s prvým apoštolom, čo do autority a poslania, sú zhromaždení apoštoli, totiž vy, bratia, čo máte svoj pôvod v apoštolskom zbore a ste jeho pravými pokračovateľmi... tu budeme účastní nepochybnej charizmy prítomného, oživujúceho, učiaceho a posilňujúceho Ducha Svätého.“

V Cirkvi a v koncile videl Pavol VI. predovšetkým prorocký znak jednoty všetkých národov. V príhovore sa ako dva motívy prelínali pokora Božieho služobníka a vedomie zodpovednosti, ktoré vyplýva z pápežovho poslania. Druhý vatikánsky koncil nie je náhlym obrátením stáročnej tradície naruby, ale radšej pokojným a múdrym pokračovaním života Cirkvi. Prvý vatikánsky koncil stihol definovať úlohu a postavenie pápeža v Cirkvi, ale pretože bol prerušený, nestačil sa vyjadriť k ďalším dôležitým aspektom Božieho ľudu, čo môže vyvolávať dojem absolutizácie pápežskej moci. Druhý vatikánsky koncil má preto začať tam, kde bol ten prvý prerušený, totiž má pokračovať v prehlbovaní toho, ako Cirkev chápe samu seba.

V podaní Pavla VI. nešlo len o teoretizovanie či teologickú reflexiu nad Cirkvou. Čoskoro bude očividné, že nový pápež vie svoju víziu Cirkvi premietnuť do jedinečných skutkov.