Komentár sr. Agnes Jenčíkovej CJ: Svätosť v konkrétnom prevedení

Štvrtkový komentár pripravila sr. Agnes Jenčíková z Congregatio Jesu:

Milí poslucháči, spomínam si, ako som mala v detstve jednu knihu, prečítanú najmenej sedemkrát, ktorá markantne poznačila moje názory. Bola v mojej knižnici jediná svojho druhu, keďže v čase totality sa nedalo k inej literatúre dostať. Stará, ošúchaná, z babičkinej knižnice. Volala sa Fabiola a jej obsah tvoril historicko-duchovný román o prvých kresťanských mučeníkoch v Ríme počas Diokleciánovho prenasledovania. Jej hrdinovia ma ohromne fascinovali, ich priama viera, schopnosť žiť v spoločnosti, ktorá sa od nich maximálne odlišovala zmýšľaním i spôsobom života, ich presvedčenie, ochota, odvaha i milosť položiť život za Krista. Priznám sa, že i ja som chcela byť takou ako oni. Na druhej strane som si nikdy nemyslela – hoci som po tom veľmi túžila - že sa raz dostanem do Ríma a budem môcť navštíviť miesta, ktoré poznačili ich osudy.

Teraz v Ríme som, denne prechádzam miestami, kde sa relatívne a iste pohybovali oni. Stretávam množstvo ľudí, miestnych, i nespočetných turistov, tu pracujúcich a prisťahovalcov. Žijem v konkrétnej dobe, ktorá má svoje klady i zápory. Uvedomujem si, že jestvujem o takmer sedemnásť-osemnásť storočí neskôr ako hrdinovia mojej knihy. Výzva ich príkladu, ktorú v detstve predo mňa predložili, je však niekde v hĺbke zabudovaná a myslím, že je neprestajne aktuálna.

Cirkev sa v tomto našom špecifickom čase, ako vnímame, veľmi snaží práve o osvetlenie, očistenie pohľadu na vieru, na hodnoty, ktoré pokrstení ľudia dostali prijatím viery ako daru. Rok viery, už toľkokrát spomínaný – ako výzva rozmieňaná na drobné i na diecéznych a farských úrovniach –, nedávno ukončená Biskupská synoda o novej evanjelizácii na odovzdávanie kresťanskej viery, od ktorej sa očakáva konkrétne ovocie, pozývajú na návrat ku koreňom. Synoda sa dotkla viacerých otázok, medzi inými i našej Európy, v ktorej, podľa hodnotenia synodálnych otcov, globalizácia vytvára nové formy mučeníctva, nekrvavého a netolerancia voči kresťanom je rafinovaná, ale trvalá. Boh je nielen popieraný, ale dokonca neznámy. V tejto situácii sa môže nová evanjelizácia opierať o tri nástroje: laikov, rodiny, ekumenický a medzináboženský dialóg. Laici, a vôbec, my všetci by sme preto mali mať adekvátnu formáciu a poznanie, a to pevné, silné, aby sme tak boli schopní odolať pokušeniam sveta a svedčiť o skutočných hodnotách postavených na nekonformnosti viery. Nedá sa byť alebo členmi Cirkvi alebo obyvateľmi sveta, uviedli biskupi. Tieto dva rozmery sa navzájom dopĺňajú. Ide o osobné uvedomenie si seba, vlastnej viery a jej konkrétneho uskutočnenia vo forme osobnej i spoločnej kreativity, aby sa Cirkev nevzďaľovala od spoločnosti a takým spôsobom umožnila novej evanjelizácii priniesť plody.

Do tejto atmosféry zapadá dnešná Slávnosť všetkých svätých, ktorá akoby umocňovala tieto snahy, túžby Cirkvi, ktorej putujúca časť prechádza cez náročnosť života, osobného - ako jednotlivcov, tak i spoločenského.
Stretávam sa s otázkou hľadajúcich ľudí, či sa dnes ešte dá dopracovať, dôjsť k svätosti, keď hodnoty padajú, ľudia akoby nemali síl vytrvať v tom, čo si zvolili, čo sľúbili, chýba entuziazmus. Aj v tejto súvislosti je spoločenstvo, ktoré tvoríme so svätými v nebi, spoločenstvom svätých. My sme bojujúcou Cirkvou, a práve preto odpovedať na nastolenú otázku má zmysel. Ísť, kráčať, bojovať. Nedať sa odradiť, ako sa nedali odradiť tí, ktorí patria do oslávenej Cirkvi a právom sú ich životné príbehy dané na povzbudenie. Dovolím si tvrdiť, že každý zo svätcov mal svoju osobnú cestu, na ktorej bola ľudská stránka vystavená množstvu bojov, otázok, ťažkostí, bolestí, ale i radostí a možno i úspechov. Možno v minulosti bola svätosť prezentovaná ako ideál, ktorý akoby sa vzďaľoval od bežného, reálneho života obyčajných ľudí a javila sa ako možnosť pre niektorých. Tento názor ešte i dnes kde-tu pretrváva.

Spomínam si, ako sme raz, počas duchovného stretnutia so skupinkou mladých, analyzovali slovo svätosť. Názory mladých boli zaujímavé, povzbudivé a v istom zmysle oslobodzovali ich samých od strachu a zbytočných obáv. Jeden mladý muž svätosť charakterizoval ako „normálnosť, ktorá sa silno drží Boha“. Potom sa debata rozšírila na spôsoby ako túto normálnosť žiť, keď je život popretkávaný problémami, i veľkými vzostupmi, pádmi, slabosťami, všednosťou, znechutením, situáciami, ktoré by si človek nikdy neprial. Odpovede na túto otázku boli rôznorodé: snažiť sa vytrvať, bojovať, byť trpezlivými, prijať ťažkosti, nebáť sa dôverovať, vyjsť zo seba, vidieť iných, naozaj milovať, veriť, tešiť sa z viery, spolupracovať. Človek, ktorý takto koná, po čase objaví svoj nový rozmer – podporený milosťou, vlastnú pevnosť viery. Pevný v sebe a pevný pre iných. Dodajme, kreatívne pevný. Svätci by o tom vedeli rozprávať. Podstatné je však silno sa držať Boha v realite dní. Táto skutočnosť dodáva úsiliu o osobnú svätosť i svätosť cirkevného spoločenstva ten správny smer. Dôkazy svätosti tých, čo nás predišli, svedčia o tom, že svätosť nespočíva iba v rozprávaní o svätosti, je najmä žitá a až potom, ak bude treba, prehovoria i slová.