Kardinál Vegliò: Žiaden štát nemá právo odmietať cudzincov

Včera bolo vo Vatikáne vydané posolstvo Benedikta XVI. k Svetovému dňu migrantov a utečencov. V Tlačovom stredisku Svätej stolice ho novinárom predstavil predseda Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a cestujúcich kardinál Antonio Maria Vegliò. Ten na otázku jedného z novinárov ako sa ma chápať jeden z bodov dokumentu, ktorý pojednáva o regulácii migračnej politiky – teda či je Vatikán za alebo proti silnej kontrole – kardinál odpovedal:
„Tvárou v tvár migračnému procesu neplatí, že jeden ho zastáva a druhý je proti. Hľadá sa spôsob riešiť problémy, ktoré tento proces so sebou prináša. Myslím si, že žiaden štát nemá právo odmietať migrantov, ale zároveň žiaden štát vo svete nemôže byť tak „naivný“, že všetkým, ktorí chcú vstúpiť na jeho územie to dovolí. Existujú zákony a štát musí chrániť kultúrnu identitu a dobro svojich občanov. To však neznamená odmietať migrantov“.

Dokumentujúc štatistiky migrantov v celosvetovom meradle za rok 2012 poukázal na Spojené štáty americké, v ktorých zo 43 miliónov cudzincov žijúcich na ich území je 32 miliónov kresťanov z Mexika. Preto Cirkev nikdy nezabúda na náboženský rozmer migrácie, keďže tí, ktorí prichádzajú do inej krajiny očakávajú, že budú prijatí miestnymi kresťanskými komunitami. V tejto súvislosti kardinál dodáva: „Cirkev má dôležitú úlohu v procese integrácie. Kladie dôraz na centrálnosť a dôstojnosť ľudskej osoby s odporúčaním podporovať menšiny, doceniť ich kultúru a poukázať na príspevok migrácie k pokojnému spolužitiu vo všeobecnosti, na dialóg s občianskou spoločnosťou, cirkevnou komunitou a medzi rozličnými náboženstvami“.

Zatiaľ čo sa kardinál Vegliò zameral na príčiny migrácie ekonomického typu, ktoré donútili v roku 2011 opustiť svoje domovy približne 740 miliónov ľudí, sekretár spomínaného dikastéria Mons. Joseph Kalathiparambil upriamil pozornosť na humanitárne príčiny, ktoré označil za „kalváriu kvôli prežitiu“. „Mám na mysli situáciu v Sýrii, Mali, Kongu, v ktorých 80% obetí sú civilisti. Útek pred tragédiami má rozličné podoby. Niektorí musia ísť peši niekoľko týždňov, aby prišli k hraniciam s niektorou z východných afrických krajín. Vôbec nie je zriedkavosťou, že pri takýchto pochodoch matka príde o jedno alebo viaceré deti z dôvodu chýbajúcich potravín alebo kvôli námahe, ako tomu bolo v Sudáne“.
K otázke zneužívania situácie týchto ľudí, sekretár dodal: „V Európskej únii je čoraz ťažšie požiadať o azyl, zvlášť, keď v niektorých krajinách boli prijaté reštriktívne zákony, zabraňujúce vstupu na územie (...) Tieto limitácie podnietili činnosť pašerákov a prevádzačov. Utečencov donútili k nebezpečným námorným cestám, pri ktorých sa vo vlnách stratilo už príliš veľa ľudských životov“. Pripomenul, že potraviny, ubytovanie, zdravotná starostlivosť, právo na prácu a sloboda pohybu, sú „základnými elementmi“, ktoré žiadateľom o azyl garantujú medzinárodné normy. Ich poskytnutie si vyžaduje od jednotlivých štátov „námahu a prispôsobenie noriem“. Nestačí však len pričinenie sa na úrovni štátu. Na tomto mieste je dôležitá angažovanosť a spolucítenie jeho obyvateľov: „Vyžaduje si to priateľský postoj a otvorenosť zo strany obyvateľstva a to prostredníctvom aj malých prejavov pozornosti (úsmev, pozdrav, krátky rozhovor, pozvanie zapojiť sa do každodenných aktivít), ktoré pomôžu utečencom a žiadateľom o azyl cítiť sa viac prijatými a napomôžu ľahšiemu začleneniu sa do spoločnosti“. – js –