Rozhovor týždňa s Mons. Stanislavom Zvolenským o synode

Ešte pred zverejnením záverečného posolstva synody o novej evanjelizácii, ktorú zajtra Svätý Otec slávnostne ukončí svätou omšou, sme si k mikrofónu pozvali Mons. Stanislava Zvolenského, bratislavského arcibiskupa metropolitu. Zaujímalo nás, čo mu tieto tri týždne dali:

„Predovšetkým veľký zážitok katolicity Cirkvi, zážitok prítomnosti evanjelia na celom svete, jeho reprezentantov z celého sveta, ktorí prichádzajú na toto stretnutie s láskou k Cirkvi a s ochotou byť dobrými evanjelizátormi, a potom aj iných pre toto získať. Je to teda zážitok spoločenstva Katolíckej cirkvi v jej mnohorakosti, v jej obdivuhodnej kultúrnej rozdielnosti, ale zároveň aj podivuhodne krásne spojenie v tom základnom, že všetci patríme do toho istého spoločenstva Katolíckej cirkvi.“

Poprosím Vás, predstavme si systematické zhrnutie príspevkov a konkrétnych odporúčaní synody.

„Výsledkom sumarizácie príspevkov na tejto synode o novej evanjelizácie boli také hlavné štyri oblasti, ktorých sa príspevky biskupov týkali. Prvou je, v čom spočíva nová evanjelizácia. Druhou veľkou oblasťou je, aká je súčasná spoločenská situácia, v ktorej by sme túto novú evanjelizáciu mali konať. Treťou – príspevky biskupov, ktoré sa dotýkali pastoračných postupov pre novú evanjelizáciu. A štvrtou veľkou oblasťou boli príspevky, ktoré sa týkali osôb, ktoré sú evanjelizáciou dotknuté. A tam by sme mohli hovoriť o tých, ktorí majú evanjelizovať a o tých, ktorí sú evanjelizovaní.

Keby sme chceli povedať nakrátko, v čom spočíva nová evanjelizácia, môžeme povedať, že ide o evanjelizáciu, ktorú robí Cirkev 2000 rokov, novosť tejto evanjelizácie je v novom úsilí, v novom nadšení, v novej radosti, v novej snahe. Aby sme evanjelizáciu, teda svedectvo o prítomnosti a Božej láske, poskytli súčasnému človekovi. Ide o obnovenie nášho duchovného stavu – mať radosť z toho, že ja môžem niekomu svedčiť o Bohu.“

Taký reštart...

„Áno, v rámci Cirkvi musíme hovoriť o reštarte alebo o novej evanjelizácii preto, lebo práve pozorujeme na základe vývoja vo vnútri Katolíckej cirkvi určitý smútok, oslabenie, únavu, a aj samozrejme sekularizáciu tých, ktorí by mali novú evanjelizáciu konať, teda zosvetštenie, že venujú sa iným činnostiam, menej tým, ktoré sa novej evanjelizácie týkajú.“

Prejdime k druhej oblasti – aktuálna spoločenská situácia, v ktorej sa Cirkev nachádza.

„Tu je treba povedať, že opakovane sa v príspevkoch biskupov objavovalo slovo zosvetštenie – teda človek venuje veľkú časť svojho života, svojej činnosti, svojho rozmýšľania tomu, čo patrí pozemskému životu a zmenšuje alebo dokonca celkom stráca zo svojho života čas, kedy sa venuje skutočnostiam, ktoré prevyšujú pozemský život. Súčasne s tým čím menej sa tým zaoberá, tým viac aj zároveň stráca schopnosť byť vnímavý na tieto skutočnosti.“

Určite zaujímavé boli príspevky synodálnych otcov z tretej oblasti, venovanej pastoračným postupom novej evanjelizácie.

„Boli to vlastne príspevky, ktoré ponúkali možnosti, akým spôsobom priniesť posolstvo evanjelia súčasnému človeku. Opakovane sa spomínali technické možnosti, ktoré prináša vývoj spoločnosti. To sú predovšetkým spoločenské komunikačné prostriedky, veľmi dynamicky sa rozvíjajúca oblasť internetu, ktorá prináša veľké možnosti novej evanjelizácie. Ale zároveň boli ponúknuté možnosti evanjelizácie osobného kontaktu. Svojím spôsobom metóda, ktorá bola v Cirkvi vždy prítomná. Napríklad spomínam si príspevok jedného biskupa zo Salvadoru, ktorý hovorí, že on v diecéze má vyše tisíc ľudí, ktorí sú ochotní ísť dobrovoľne, vo voľnom čase a osloviť iných. Opýtať sa ich, aký je tvoj vzťah k Bohu, čo by si potreboval vo vzťahu k Bohu vylepšiť, ako ti môžem pomôcť. Samozrejme predovšetkým je to veľké svedectvo o nadšení, o sile ducha. Viem si predstaviť, že to ide o ľudí, ktorí nie sú veľmi teologicky vzdelaní, sú to ľudia jednoduchí, ale ktorí majú veľkú lásku k Bohu a nadšenie z toho, že sami sú šťastní, že sú katolíci.“

A dostali sme sa k štvrtej oblasti – agenti a adresáti novej evanjelizácie. V tomto kontexte sa prirodzene hovorilo o rodine...

„Keďže situácia rodiny, predovšetkým v Európe alebo v týchto sekularizovaných krajinách je veľmi poznačená aj sekulárnou mentalitou, čiže veľkou rozvodovosťou, spolužitiami, ktoré nie sú posvätené, potom mnoho ľudí, ktorí žijú ako jednotlivci, toto je špeciálna situácia, kde my sami si musíme uvedomiť, že máme k nim prísť, aby sme v nich obnovili vedomie, že rodiny, ktoré sú dnes spochybňované, sú miesta pravého šťastia. Ten, ktorý má evanjelizovať, musí byť sám presvedčený, že našiel šťastie. Lebo inak by o tomto šťastí nemohol svedčiť. A to je jedna veľká téma tých, ktorí by mali prichádzať ako evanjelizátori. A znova by sme mohli začať od rodiny – teda – aby rodičia mohli sprostredkovať to, alebo potom, tak ako povedal jeden katechista, že potrebujeme kňazov a rehoľníkov, ktorí budú už len svojím spôsobom života veľkým svedectvom vernosti životnému stavu. Nuž a samozrejme, že každý môže dať iba to, čo sám má. Teda najprv musí mať radosť z evanjelia sám v sebe, aby mohol ju sprostredkovať. My si uvedomujeme, že je veľmi dôležité pre nás všetkých obrátenie, aby sme zistili, v čom sú prekážky našej radosti. Čiže cez obrátenie, kajúcnosť, aj cez modlitbu, cez prežívanie Božej blízkosti, cez venovanie času tomu, že odložím to, čo je svetské a že budem prežívať to, čo je Božie, nabrať do seba radosť z Božej blízkosti a z posolstva Božej lásky. A ak tú radosť mám v sebe, potom ju môžem sprostredkovať. Totiž pozorujú laici na nás samých, ako keby kňazské poslanie nebolo poslaním pre tento svet. Mnohí kňazi potom riešia túto situáciu – ako povedali tí laici na synode – nesprávnym spôsobom, že sa snažia toto posolstvo prispôsobovať tomuto svetu, že ho zľahčujú, zjednodušujú s tým, že si myslia, že takýmto spôsobom získajú ľudí pre evanjelium. Ale práve tí laici povedali, že toto nie je správna cesta. A ďalšou pripomienkou bolo to, že mnohokrát v snahe získať iných, sa pri liturgii robia chyby – nazvali to tzv. desakralizáciou liturgie, teda, že liturgia nie je vykonávaná takým posvätným spôsobom ako by mala byť. A že toto tiež nie je správna cesta, lebo liturgia práve môže byť pre mnohých, ktorí by aj prišli ako náhodní pozorovatelia vynikajúcim evanjelizačným prvkom, ak zažijú, že tí, ktorí tú liturgiu konajú a sú na nej prítomní, prežívajú Božiu prítomnosť. Že je to niečo posvätné, čo konáme z úcty voči tomu, ktorý je Najvyšší a o ktorého prítomnosti sme presvedčení a sa z jeho prítomnosti tešíme.“

Dalo by sa povedať, čo je špecifikom Cirkvi na Slovensku v porovnaní s inými krajinami?

„Čo sa týka novej evanjelizácie, na Slovensku máme veľmi dobrú východiskovú situáciu v tom, že jestvuje u nás systém prvých piatkov, pravidelného konania si a pristupovania k sviatosti zmierenia. My totiž, aby sme mohli evanjelizovať, najprv musíme v sebe vždy znova a znova očistiť svoj vzťah k Bohu. Aby sme sa mohli dobre modliť, musíme najprv si byť vedomí a tešiť sa z Božieho odpustenia. Potom môžeme s radosťou prežívať Božiu prítomnosť a následne môžeme o Božej prítomnosti s radosťou iným svedčiť. Čiže špecifikum Slovenska by som videl v tom, že ak my obnovíme, prehĺbime úprimnosť konania si svätých spovedí, sa pripravíme, aby sme zažili Božie milosrdenstvo a následne, aby sme teda mohli byť aj lepším svedectvom viery pre ostatných. Toto v našich podmienkach by som videl ako východiskovú situáciu. Ďalšia je, samozrejme, že máme ochotných ľudí, ktorí pracujú v jednotlivých diecézach ako katechéti, tiež dostatočný počet animátorov, ľudí, ktorí môžu veľmi pomôcť novej evanjelizácii.“

Aké je odporúčanie synody preto, aby takpovediac nezostalo pri slovách a dokumentoch?

„O všetkom sa vždy ľahšie hovorí, ako koná. Samozrejme, že jedine len našimi skutkami v nasledujúcom období vieme odpovedať na to, a teda ani nie tak slovami povedať, že nezostalo pri slovách a dokumentoch, ale v našich skutkoch aby bolo zreteľné, že slová a dokumenty sa premenili na náš životný štýl, na našu radosť z evanjelia.“

A celkom na záver otázka: Čo po návrate na Slovensko?

„Po návrate na Slovensko bude pre nás prvou úlohou všimnúť si posolstvo, ktoré zo synody vzíde. Dá sa povedať, že obrátime pozornosť k tomu, čo sme pripravili ako podklady na prípravu synody a budeme sa venovať týmto oblastiam.“

Rozhovor pripravila sr. Jaroslava Kochjarová CJ,

prepis: Michal Lipiak