Píhovor kardinála Jozefa Tomka: Koncil má polstoročia

11.októbra 2012 sme si pripomenuli päťdesiat rokov od začiatku Druhého vatikánskeho koncilu. Dopoludňajšia koncelebrácia s Benediktom XVI. a so štyristo biskupmi na námestí sv. Petra a večerný sprievod talianskej Katolíckej akcie so sviecami na to isté námestie s krátkym pozdravom Sv. Otca z okna vatikánskeho paláca, mi privolali na pamäť podobnú udalosť spred pol storočia. Mal som šťastie prežiť tieto dve slávnosti v Ríme. Rád by som sa podelil so silnými pocitmi, ktoré vtedy otriasali dušou nás prítomných vo Večnom meste a ktoré na Slovensku boli takmer neznáme s výnimkou tých, ktorí mohli zachytiť krátke správy cez vatikánske rádio.

Dnes sme si už navykli hovoriť jednoducho o „Koncile“, keď spomíname Druhý vatikánsky koncil. Ten je však už dvadsiaty prvý všeobecný, čiže ekumenický koncil v dejinách Cirkvi. Prvý „apoštolský snem“ zažila mladá cirkev už pri svojich počiatkoch, ako nám ho opisujú Skutky apoštolov v pätnástej hlave. Po obrátení pohanov na Kristovu vieru v Antiochii niektorí obrátenci zo Židov ich nútili k obriezke a tvrdili, že bez nej nemôžu byť spasení. Pripisovali teda spásu nie Kristovi, ale tomuto obradnému Mojžišovmu predpisu. Vtedy „apoštoli a starší sa zišli a skúmali túto vec“. Pod vedením a na návrh apoštola Petra poslali do Antiochie list, v ktorom im oznamujú, ako (doslova) „Duch Svätý a oni usúdili“ a rozhodli.

Podľa vzoru jeruzalemského apoštolského snemu sa potom v dejinách Cirkvi konali iné koncily, ktoré objasnili dôležité vieroučné otázky, týkajúce sa Ježiša Krista a Božej Matky. Koncily prvého tisícročia, keď Cirkev bola ešte zjednotená, ostávajú aj dnes základné pre vieru. Stačí spomenúť mená ako Chalcedon, Nicea, Carihrad čiže Konstantinopol, Efezus. Z druhého tisícročia je najviac známy tridentský koncil (z roku 1545) ako katolícka odpoveď na tvrdenia protestantskej Reformy. Prvý vatikánsky koncil prerušilo roku 1870 obsadenie Ríma vojskom pri zjednocovaní Talianska. Ale myšlienka na koncil ostala v mysli pápeža Pia XI. Jeho nástupca Pius XII. sa už celkom vážne zaoberal plánom zvolať nový koncil, ale časy neboli dosť pokojné a zrelé na jeho uskutočnenie.

Keď ku koncu roka 1958 bol zvolený za hlavu Cirkvi ako „prechodný pápež“ s menom Ján XXIII. sedemdesiatsedem ročný, čiže pristarý benátsky patriarcha kardinál Angelo Roncalli, pravdepodobne nikto od neho nečakal zvolanie takého náročného zhromaždenia ako je všeobecný koncil. Preto bolo veľkým prekvapením, keď nový pápež oznámil 25. januára 1959 v bazilike sv. Pavla za hradbami veľkú novotu, ktorá vzbudila nielen senzáciu, ale aj rôznorodé reakcie vo svete aj v samej Cirkvi. Prípravné práce začali okamžite a na Vianoce roku 1961 Ján XXIII. zvolal úradne koncil, ktorý sa mal zísť na sviatok Božieho Materstva Panny Márie 11.októbra 1962 v bazilike sv. Petra vo Vatikáne. V ten deň sa naozaj začal cirkevný snem známy ako Druhý vatikánsky koncil.

Keď som teraz kráčal v tú slnečnú októbrovú nedeľu spolu s vyše štyristo biskupmi hore schodmi pred bazilikou, aby sme s pápežom Benediktom XVI. oslávili päťdesiat rokov od toho pamätného dňa, tak som spomínal na oveľa väčší sprievod vyše tri tisíc biskupov z celého sveta, ktorí boli prítomní na námestí uprostred obrovského zástupu veriacich, čo sa tiahol až k anjelskému hradu. Usmievavý pápež Ján XXIII. otvoril koncil slovami, ktoré vyjadrovali spoločnú radosť: „Gaudet Mater Ecclesia!“ – „Matka Cirkev sa raduje!“ Tá radosť naozaj vybuchla na námestí sv. Petra, hoci sa vo svete objavili aj niektoré obavy o budúcnosť koncilu pod vedením starého pápeža.

Večer toho samého 11.októbra 1962 sa námestie v. Petra znovu zaplnilo, lebo veriaci chceli osláviť tento pamätný deň sviečkovým sprievodom od anjelského hradu až po baziliku. Ako spomína osobný tajomník Jána XXIII., arcibiskup Loris Capovilla, unavený pápež mal v úmysle iba dať požehnanie, ale nie prehovoriť k zástupu zo svojho okna, ktoré nebolo ani osvetlené. Keď však videl a počul plesajúce množstvo so sviečkami v rukách, vzal si štólu a prehovoril z osvetleného okna. Jeho srdečný príhovor prešiel do histórie ako „discorso di luna“ – „prejav pri mesiaci“. Ďakoval Bohu za uplynulý deň, ktorý nazval „dňom pokoja“, ten sa končil radostným divadlom, na ktoré sa prišiel podívať aj mesiačik z neba; potom sa rozlúčil so zástupom otcovským pozdravom pre robotníkov, pre chorých, uväznených, pre rodiny a skončil výzvou k rodičom, aby sa vrátili domov a odovzdali svojim deťom bozk od pápeža. Bola to rozlúčka chorého otca, ktorá dojala všetkých prítomných. Ján XXIII. po tejto prvej časti koncilu dňa 3.júna 1963 zomrel. Stihol však ešte 13.mája 1963 požehnať uholný kameň Slovenského Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Ján Pavol II. ho 3.septembra jubilejného roka 2000 vyhlásil za blahoslaveného.

Na päťdesiate výročie sa teda zopakovali podobné výjavy, na aké som sa pamätal z otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu. Benedikt XVI. pripomenul z pápežského okna rímskym veriacim, zhromaždeným so sviečkami v rukách na námestí sv. Petra, slová blahoslaveného Jána XXIII. o mesiaci a tiež poslal svoj bozk rímskym deťom. Ku koncilu sa Benedikt XVI. vrátil viackrát: s Jánom Pavlom II. ho nazval „veľkou milosťou pre Cirkev a bezpečným kompasom na ceste“, vysvetlil význam slova „aggiornamento“- čiže uvedenia do ducha dnešnej doby-, zdôraznil potrebu ešte stále prehlbovať jeho posolstvo a sledovať koncilové dokumenty, nechať dozrieť jeho plody; ukázal tiež spojenie koncilu s Rokom viery, ktorý Cirkev práve začala.

Slovensko potrebuje plniť tieto požiadavky ešte viac. Počas koncilu bolo takmer odrezané od tohto životného prameňa. V starej československej republike boli vtedy na akejsi obmedzenej „slobode“ už len traja biskupi na Slovensku (Eduard Nécsey v Nitre, Ambróz Lazík v Trnave a Róbert Pobožný v Rožňave) a na Morave pôsobil ako dedinský farár režimom neuznaný olomoucký pomocný biskup František Tomášek. K ním pridal fanatický komunistický režim v Prahe svojvoľne niektorých kňazov a tajných policajtov, ktorí-samozrejme, sa nedostali na zasadania. Okrem spomínaných biskupov sa na koncile zúčastňoval aj tajne vysvätený biskup Pavol Hnilica, verejne vyhlásený až počas poslednej sesie. Zo Spojených štátov amerických bol na koncile biskup slovenského pôvodu Andrej Grutka.
Koncil slávnostne ukončil pápež Pavol VI. 8.decembra 1965. Ostávajú však jeho plody, ktoré trvajú dodnes ako životná sila Cirkvi.