Štvrtkový komentár pripravil
Jozef Kováčik hovorca KBS:
Prednedávnom som sa dostal k historickému filmu
režiséra Františka Vláčila z roku 1967 Markéta Lazarová. Viacerými odborníkmi je tento
film označovaný ako najlepší film, ktorý bol natočený v bývalom Československu. Viac
ako 2 a pol hodinový epos je výsledkom 2 ročnej práce režiséra a veľkého spektra jeho
spolupracovníkov. Historická balada z obdobia 12. storočia ukazuje akoby dva svety-
jeden krvilačný a nespútaný, podliehajúci pohanstvu a ten druhý, idealizovaný, obraz
nastupujúceho kresťanstva. Markéta Lazarová nie je filmom pre bežného diváka. Je dobré,
že na DVD bol vydaný v dvojdiskovej edícii. Druhý disk je plný zaujímavých hodnotení
kritkov a filmových odborníkov, ako aj rozhovor s dnes už zosnulým režisérom. Zaujme
aj dokument o reštaurovaní a digitalizácii filmu. Viac ako 715 tisíc filmových políčok
bolo jedno po druhom nascanované a jedno po druhom čistené a upravované. Mravenčia
práca. A to všetko len preto, aby sa film zachoval i pre budúcnosť.
V rozhovoroch
a hodnoteniach ma ale mimoriadne zaujala myšlienka jedného z respondentov. Povedal
niečo v tom zmysle, že ak príde návštevník do Louveru, vidí tam desiatky obrazov zo
stredoveku. A pravdepodobne povedľa nich prejde. Ale človek v stredoveku mal väčšinou
len jeden obraz- v kostole. A dokázal nad ním žasnúť, meditovať, modliť sa pri ňom.
Presne tak- stará múdrosť tzv. Biblie pauperorum. Teda Biblie jednoduchých ľudí. Nevedeli
čítať, nevedeli písať, takže jedinou možnosťou, ako chápať Sväté Písmo bolo počuté
slovo v chráme a možnosť o ňom rozjímať prostredníctvom sochy či maľby. Aj hodnota
slova bola veľmi veľká. Počuť čítané slovo- či už zo Svätého Písma, alebo inej knihy,
bolo doslova sviatkom. Dnes zažívame devalváciu slova i obrazu. Sme nimi doslova zasýtení.
Ba dokonca presýtení. Čo je ale najhoršie, zdá sa, že k tomu, aby niečo zaujalo, musí
to najskôr šokovať. Stále viac sa dvíha vlna odporu voči týmto pravidlám.
Ľudia
začínajú byť smädní. Odmietajú formulky typu- „len u nás“, „my ako prví“, „exkluzívne“,
„kontroverzný“... Hlbšie dno napríklad spravodajstva na komerčných televíznych staniciach
sa už hádam ani nedá nájsť. Uplynulý týždeň som sa zúčastnil diskusie o hraniciach
tolerancie voči nemorálnosti v komerčných televíziách, ktoré usporiadalo Ministerstvo
kultúry. Je faktom, že hranice sú posunuté už tak ďaleko, že vplyv na vývoj spoločnosti
sa javí ako alarmujúci. Peoplemetre diktujú, čo sa oplatí a čo neoplatí vysielať.
Tvorba programu sa nerobí podľa záujmu diváka, ale podľa ochoty inzerentov umiestniť
svoju reklamu v konkrétnom čase pred a po konkrétny program. V tejto diskusii je otázka
morálky a etiky úplne mimo. Jediným ukazovateľom sú peniaze. A to i bez ostychu zodpovední
za komerčné médiá priznávajú. Fraškou sa stávajú sankcie jedinej inštitúcie, ktorá
zo zákona môže tento trend zastviť. Kým pri príchode tzv. reality show na Slovensku
Rada pre vysielanie a retransmisiu udeľovala pravidelne každé dva týždne pokuty vo
výške desiatok tisíc Eur, dnes, pri oveľa tvrdších programoch sme svedkami, ako udelí
pokuty na úrovni 5 tisíc Eur. Je to doslova výsmech slušným ľuďom. Na stretnutí sme
okrem poukázania na tieto skutočnosti predniesli aj konkrétny návrh. Financie, ktoré
sa na pokutách vyzberajú, by mohli končiť namiesto čiernej diery štátneho rozpočtu
na konkrétnom fonde. Ten by mohol v budúcnosti slúžiť ako grantový systém na výrobu
kvalitných vzdelávacích televíznych projektov. Bude na to dostatok síl a ochota? Alebo
budú silnejšie loby finančných skupín, ktoré postupne skupujú v mediálnej oblasti
investíciu za investíciou a ich jediným záujmom je zvýšiť cenu svojej investície?
Ukončím toto moje zamyslenie úryvkom zo zaujímavho e-mailu, ktorý koloval v uplynulých
dňoch po internete. Autor bol podpísaný ako divák Marek. Po trochu ironickom vymenovaní
všetkých negatív, ktoré ponúkajú dnešné komerčné televízie, končí svoje zamyslenie
takto: „Nuž, vážené televízie, ďakujem vám predovšetkým za to, že mám viac času na
kvalitné knihy, zmysluplné filmy a dokumenty či jednoducho na to, čo ma baví a napĺňa.
To, čo ponúkate, je ODPAD! Pamätajte, dnes sa už spoločnosť vie vysporiadať s odpadom
rôzneho druhu, či už je alebo nie je nebezpečný. Ten odpad, ktorý dnes produkujete,
podľa mňa patrí do prvej kategórie, no je len na divákoch, ako ho budú vnímať oni.
Či podľa nich balansuje na hranici spomínaných kategórií alebo spadá do jednej z nich.
Ja mám, našťastie, v tejto otázke už dlhšiu dobu úplne jasno.“