Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 29. nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 29. nedeľu v Cezročnom období s názvom - Moc Ježišova

Evanjelium nasledujúcej nedele môže mnohých z nás priviesť do rozpakov. Ježiš hovorí svojim učeníkom: „Viete, že tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoži majú nad nimi moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.” Ježiš tu porovnáva svoju predstavu moci s tou, ktorá sa praktizovala a stále praktizuje vo svete. Tú svetskú odmieta a učeníkom predkladá ako ideál tú svoju. Jeho predstava, zvlášť keď sa ešte doplní prvým čítaním z proroka Izaiáša o Pánovom služobníkovi, ktorý sa nechal ako baránok viesť na zabitie, spočívala v službe, v obetovaní sa a v hľadaní posledného miesta.
Dôvodom mojich rozpakov môžu byť dve otázky: 1) Mal by toto byť ideál môjho života? Čo s rozvojom mojich darov, s túžbou čosi po sebe zanechať a mať vo svete, v ktorom žijem aspoň nejaký vplyv? 2) A druhá otázka: Keď sa pozrieme na dejiny Cirkvi: na snahu mnohých jej vysokopostavených predstaviteľov dominovať, hľadať prvé miesta, mať moc, nezdá sa nám, že by Cirkev vždy nasledovala tento Ježišov ideál.
Tak, poďme sa pozrieť na tieto dve otázky, alebo lepšie povedané námietky, zblízka. Tak tá prvá: ako zmieriť Ježišov ideál vzdania sa moci a vplyvu s mojou - a verím celkom legitímnou – túžbou čosi znamenať, mať vplyv, čosi po sebe zanechať?
Odpoveďou mi je život Ježiša samotného. Bol Ježiš človekom, ktorý sa vyhýbal moci a vplyvu? Ak áno, dnes by som nebol jeho nasledovníkom, lebo by bol dávno upadol do zabudnutia. To, čomu sa Ježiš vyhýbal, nebola moc a vplyv, ale bola to pokrivená moc sveta. Zdravej moci, ktorá bola, ako on sám hovorí, mocou služby, sa nevyhýbal nikdy a tá sa nakoniec ukázala ako silnejšia, než bola tá, ktorú praktizovali vládcovia národov. Pozrime sa v tomto zmysle na Ježiša bližšie:
Ježiš bol človekom lásky a život lásky je životom moci, pravdu povediac moci veľkej. Sú ľudia, ktorí si myslia, že život lásky je životom bez moci, ba priam kapitulácie? Je to však pravda? Je vari človek, ktorý miluje, odpúšťa a slúži človeku bez energie, kreativity a sily? Kto si toto myslí, ten ešte nikdy nemiloval. Láska je snáď najviac energie konzumujúcou silou. Kto naozaj miluje, ten vie o čom hovorím. Ježiš žil svoju lásku na doraz, až k smrti a tak dal kresťanskej komunite raz a navždy vzor, ako žiť život moci.
Ježiš svojou nenásilnou mocou porážal moc mocných. Ježiš nikdy nepraktizoval zásadu „oko za oko a zub za zub“, ale hovoril o „nastavení druhého líca tomu, kto nás bije“ a i sám toto krédo praktizoval. Nemal armádu ani zbrane, a predsa sa ho mocní báli. Nepraktizoval teroristické útoky na sídla nepriateľov, a svojich učeníkov varoval, aby sa k čomusi podobnému neutiekali, a predsa pod vplyvom jeho slova padla mocná Rímska ríša. Jeho učenie nenásilného odporu sa vždy vynorilo na povrch v plnej kráse po každom prenasledovaní jeho učeníkov zo strany mocných. Bolo by toto možné, keby Ježiš a jeho slovo nemali moc?
Ježiša ľudia vnímali od samého začiatku ako človeka moci, ako nám to hovoria evanjeliá (v gr. exousia a dynamis). Jeho poslucháči sa o ňom vyjadrovali s úžasom: „Učí nás ako taký, čo má moc a nie ako naši zákonníci...“ (Mk 1, 21), alebo: „Čo je to? Nové učenie s mocou! Aj nečistým duchom rozkazuje a poslúchajú ho.“ (Mk 1, 27). Ježiš nebol populista, ktorý by si zhromažďoval okolo seba naivných a nerozmýšľajúcich poslucháčov. Ježiš bol voči svojim poslucháčom náročný. A predsa ho hľadali, lebo z neho vychádzala moc, ktorá menila ich životy. Ježišova moc bola mocou Ducha, bola presvedčujúcim a nenásilným prejavom moci Božej a to tým, že ľuďom ohlasovala posolstvo oslobodenia, odpustenia a uzdravenia, zvlášť tým ľuďom, ktorí boli opustení, plní hriechov, chorí a utláčaní. Bolo by možné, aby takéto náročné posolstvo bolo ohlasované a ponúkané ľuďom človekom, ktorý by bol bez moci?
A konečne, všetky štyri evanjeliá nám jednoznačne naznačujú, že Ježiš bol ambiciózny: Ježiš si želal, aby moc, vyplývajúca z Božieho kráľovstva, ktoré ohlasoval a ktoré na zem priniesol, nahradila existujúce štruktúry ovládania, utláčania a neslobody. Mala to byť moc služby a slobody, moc lásky a darov Ducha Svätého. A to sa aj stalo. Všade tam, kde sa objavili jeho učeníci a doslova praktizovali to, čomu ich Ježiš učil, sa toto dialo. Je treba povedať, že to však nebola ich moc, ale moc Božia, t.j. moc, ktorú cez nich do sveta prinášal Boh. Jeho ambícia nevyšla nazmar. Teda vidíme, že nasledovať Ježiša neznamená nemať moc, vplyv a ambície. Je to však moc iná, než tá, ktorú praktizuje svet.
Čo však s Cirkvou? Ježiš v evanjeliu hovorí: „Tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoži majú nad nimi moc. Medzi vami to tak nebude.“ A predsa bolo. V dejinách Cirkvi nájdeme obdobia, ktoré boli všetkým iným len nie obrazom moci, ktorú praktizoval a svojím učeníkom odporúčal Ježiš. Ako toto vysvetliť?
Pokúsim sa o to dvoma nasledujúcimi epizódami. Ako vieme, cisár Napoleon dal v r. 1799 uväzniť pápeža Pia VI. a odvliecť ho do Francúzska. Hovorí sa, že v jednom z rozhovorov sa Napoleon pápežovi vyhrážal, že zničí cirkev. Pápež mu údajne odpovedal: „To sa vám nepodarí, Excelencia. Keď ju doteraz nezničili biskupi a kňazi, vy ju určite nezničíte!“
Druhá epizóda hovorí o istom človekovi, ktorý bol znechutený Cirkvou, ktorej bol členom. Rozhodol sa preto odísť a nájsť si inú, takú, ktorá by presne a doslova žila ideály, ktoré jej prikázal žiť Ježiš, teda ktorá by bola dokonalá. Pochodil ich veľa, ale žiadna nebola dokonalá. Nakoniec sa znova dostal domov, do svojej cirkvi, avšak znova s podobnou žiadosťou: „Hľadám dokonalú cirkev.“ „Takej niet“, hovorí mu kňaz. „A keby aj bola, prestala by byť dokonalá, akonáhle by si do nej vstúpil ty. To preto, lebo ty nie si dokonalý, nemám pravdu?“
Muž to musel priznať. Problémom s cirkvou je to, že je zložená z hriešnych ľudí, ktorí majú rôzne motivácie, ambície, túžby ba i vieru. No šťastím cirkvi je to, že na jej čele je Ježiš. Čo ľudia kazia, to on vyrovnáva a hlavne dohliada, aby ľudia jeho cirkev nerozložili.
Preto sme tu, napríklad v dobe, kedy svetská moc cirkvi bola na vrchole za pápeža Inocenta III., mali sv. Františka a sv. Dominika. Zakiaľ sa predstavitelia oficiálnej cirkvi sústredili na materiálne statky, Boh im a ostatným jej členom cez týchto dvoch nepatrných mužov poslal jasnú indikáciu, kde je ideál a cirkev sa tou cestou znova pustila. Alebo za pápeža Alexandra VI. pochádzajúceho z rodu Borgia sme tu mali sv. Františka Saleského alebo sv. Ignáca z Loyoly, ktorých vplyv bol taký veľký, že cirkev sa nakoniec cez nich obnovila. Cirkev je zložená z ľudí a ani tí, čo sú na jej vrchole sa občas nevyhnú popleteniu priorít. No v konečnom dôsledku je to preto, aby sme si uvedomili, že na jej čele je Ježiš, že nikto z nás nie je dokonalý, a že bez ohľadu na naše postavenie, pokiaľ žijeme sme volaní k pokániu a k neustálemu vracaniu sa k ideálom nášho zakladateľa a učiteľa Ježiša Krista.
Nech aj pre nás, milí priatelia, sú jeho slová v nedeľnom evanjeliu príležitosťou k prehodnoteniu svojho postoja k moci.