Benedikt XVI. začal nový cyklus katechéz venovaných Roku viery
Škola Roku viery – aj takto možno nazvať katechézy, prostredníctvom ktorých sa bude
Benedikt XVI. prihovárať veriacim počas generálnych audiencií v najbližšom období.
Práve „viera“ a „radosť z nej“ sa tak stali ústrednou témou tej dnešnej,
ktorú predniesol na Námestí sv. Petra:
Drahí bratia a sestry, dnes by som chcel
uviesť nový cyklus katechéz, ktorého centrálnym bodom bude Rok viery. Ten sme práve
začali a dočasne ním prerušíme cyklus venovaný škole modlitby. Apoštolským listom
Porta Fidei (Brána viery) som uviedol tento osobitný rok zameraný na to, aby sme v
Cirkvi obnovili entuziazmus viery v Ježiša Krista, jediného Spasiteľa sveta, aby znovu
ožila radosť z kráčania po ceste, ktorú nám on sám ukázal a aby sme konkrétnym spôsobom
dokázali svedčiť o premieňajúcej sile viery.
Päťdesiate výročie otvorenia Druhého
vatikánskeho koncilu je vynikajúcou príležitosťou na návrat k Bohu, na prehĺbenie
viery a nadobudnutie väčšej odvahy pre jej prežívanie, na posilnenie nášho vzťahu
k Cirkvi, „učiteľke ľudstva“, ktorá nás prostredníctvom Slova, slávenia sviatostí
a konania skutkov dobročinnej lásky vedie k stretnutiu a spoznaniu Krista, pravého
Boha a pravého človeka. Nie je to len stretnutie s myšlienkou alebo životným programom:
je to stretnutie so živou osobou, ktorá nás hlboko premieňa a odhaľuje nám našu skutočnú
identitu – identitu Božích detí. Stretnutie s Kristom obnovuje naše ľudské vzťahy
a každý deň ich privádza k väčšej solidarite a bratstvu – a to na základe logiky lásky.
Mať vieru v Pána nie je niečím, čo sa dotýka len našej inteligencie, oblasti intelektuálneho
poznania: je to zmena, ktorá sa týka celého života, nás samých: ovplyvňuje city, srdce,
inteligenciu, vôľu, telesnosť, emócie, ľudské vzťahy. Viera naozaj mení všetko v nás
i pre nás. Jasne nám odhaľuje budúcnosť, pravdu o našom povolaní v rámci ľudských
dejín, zmysel života, chuť toho, že sme pútnici na ceste k nebeskej vlasti.
No
ale – pýtame sa – je viera naozaj premieňajúcou silou nášho života, môjho života?
Alebo je to len jeden z prvkov, ktoré sú súčasťou našej existencie, avšak bez toho,
aby sa jej rozhodujúcim spôsobom dotýkali a ovplyvňovali ju? V katechézach tohto roku
by sme chceli posilniť alebo znovu objaviť radosť z viery; pochopiť, že viera nie
je čímsi cudzím, odtrhnutým od konkrétneho života – ale práve naopak, že je pre život
dušou. Viera v Boha, ktorý je Láska a ktorý sa človeku priblížil tým, že vzal na seba
telo a daroval sa na kríži, aby nás zachránil a znovu nám otvoril brány neba – táto
viera nám jasným spôsobom ukazuje, že len v láske možno objaviť plnosť človeka. Dnes
je veľmi potrebné to zdôrazňovať, pretože kultúrne premeny nám prinášajú rozličné
formy barbarstva, ktoré sa ukrývajú pod rúškom „výdobytkov civilizácie“: viera nám
potvrdzuje, že skutočnú ľudskosť možno nájsť jedine na takých miestach, v takých gestách,
časoch a formách, pri ktorých je človek vedený láskou pochádzajúcou od Boha, pri ktorých
sa prejavuje ako dar, žije vo vzťahoch plných lásky, súcitu, pozornosti a nezištnej
služby pre druhého. Kde je panovačnosť, túžba po majetku, využívanie druhého a kupčenie
s ním založené na vlastnom egoizme, kde vládne arogancia ľudského „ja” uzavretého
do seba samého, tam človek zostáva ochudobnený, zdegradovaný a zdeformovaný. Kresťanská
viera, ktorá je činná v láske a silná v nádeji, neobmedzuje, ale humanizuje život,
ba robí ho naplno ľudským.
Viera je prijatím tohto odkazu, ktorý premieňa
náš život; je prijatím zjavenia Boha, ktorý nám dáva spoznať kto je, ako koná a aké
má s nami plány. Zaiste, Božie tajomstvo bude vždy prevyšovať naše koncepty a naše
chápanie, naše obrady i naše modlitby. Na druhej strane, Boh sa nám prostredníctvom
zjavenia dáva spoznať, rozpráva nám o sebe samom, robí sa dostupným. A my sa tak stávame
schopnými počúvať jeho slovo a prijímať jeho pravdu. Toto je teda obdivuhodný zázrak
viery: Boh vo svojej láske v nás prostredníctvom Ducha Svätého vytvára podmienky na
to, aby sme dokázali porozumieť jeho Slovu. Boh sám – vo svojom rozhodnutí ukázať
sa nám, vstúpiť do kontaktu s nami, sprítomniť sa v našich dejinách – nás robí schopnými
počúvať a prijímať ho. Svätý Pavol o tom hovorí s radosťou a uznaním: „Preto aj my
neprestajne vzdávame vďaky Bohu za to, že keď ste od nás prijali Božie slovo, ktoré
sme hlásali, neprijali ste ho ako ľudské slovo, ale – aké naozaj je – ako Božie slovo;
a ono pôsobí vo vás veriacich“ (1 Sol 2,13).
Boh sa prostredníctvom slov a
skutkov zjavoval v dlhej histórii priateľstva s človekom – a táto história vyvrcholila
vo Vtelení Božieho Syna a v tajomstve jeho Smrti a Zmŕtvychvstania. Boh sa nielenže
zjavil v histórii jedného národa, nielenže hovoril prostredníctvom prorokov, ale aj
zostúpil zo svojho Neba, aby vstúpil do ľudského sveta ako človek – aby sme ho mohli
stretnúť a počúvať. A z Jeruzalema sa ohlasovanie Evanjelia spásy rozšírilo až do
končín zeme. Cirkev zrodená z Kristovho boku sa stala nositeľkou novej, pevnej nádeje:
je ňou Ježiš z Nazareta, ukrižovaný a vzkriesený Spasiteľ sveta, ktorý sedí po pravici
Otca a je sudcom živých i mŕtvych. Toto je kerygma, centrálne a strhujúce ohlasovanie
viery. Avšak od samotných začiatkov je tu problém „pravidiel viery“ – čiže problém
vernosti pravde evanjelia, v ktorej majú veriaci zostať pevne zakorenení, vernosti
spásonosnej pravde o Bohu a o človeku, ktorú treba uchovať a odovzdávať ďalej. Svätý
Pavol píše: „Prostredníctvom neho (evanjelia) dosahujete spásu, ak sa ho držíte tak,
ako som vám ho hlásal, ibaže by ste boli nadarmo uverili.“ (1 Kor 15,2).
Kde
však nachádzame základnú formulu viery? Kde nachádzame pravdy, ktoré nám boli verne
odovzdané a majú byť svetlom pre náš každodenný život? Odpoveď je jednoduchá: v Kréde,
vo vyznaní viery alebo v takzvanom „Symbole“ viery sa spájame s pôvodnou udalosťou
osoby a histórie Ježiša z Nazaretu. Tu sa konkretizuje to, čo Apoštol národov povedal
kresťanom z Korintu: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus
zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený“
(1 Kor 15,3).
Aj dnes potrebujeme, aby sa Krédo stalo lepšie známym, viac
pochopeným a intenzívnejšie premodleným. Najdôležitejšie je, aby sa Krédo stalo takpovediac
„uznaným“. Poznanie môže byť čisto intelektuálnou operáciou, kým „uznanie“ chce naznačiť
nevyhnutnosť objaviť hlboké puto medzi pravdami, ktoré vyznávame v Kréde a medzi našou
každodennou existenciou, aby sa tieto pravdy skutočne a konkrétne – tak ako tomu vždy
bolo – stávali svetlom pre kroky nášho života, vodou, ktorá zvlažuje popáleniny získané
pri putovaní, životom, ktorý víťazí nad púšťou každodennosti. V Kréde je priam zaštepený
morálny život kresťana, ktorý práve v ňom nachádza svoj základ a zmysel.
Nie
náhodou si blahoslavený Ján Pavol II. želal, aby bol Katechizmus Katolíckej Cirkvi,
ktorý je normou pre vyučovanie viery a istým prameňom katechézy, založený na Kréde.
Išlo o potvrdenie a zachovanie centrálneho jadra právd viery, pri ktorom je potrebné,
aby sa jeho jazykové vyjadrenie stalo viac pochopiteľným pre ľudí súčasnej doby, pre
nás. Povinnosťou Cirkvi je odovzdávať vieru, komunikovať Evanjelium tak, aby sa kresťanské
pravdy stali svetlom pre nové zmeny kultúry, aby kresťania boli schopní obhájiť nádej,
ktorú v sebe majú (porov. 1 Pt 3, 14). Dnes žijeme v spoločnosti, ktorá sa veľmi zmenila
– aj vzhľadom na nedávnu minulosť – a je neustále v pohybe, stále sa mení. Procesy
sekularizácie a rozšírenia nihilistickej mentality, v ktorej je všetko relatívne,
silne poznačili mentalitu celej spoločnosti. Život je často prežívaný len povrchne,
bez jasných ideálov a pevných nádejí, uprostred provizórnych, nestálych rodinných
a spoločenských vzťahov. Nové generácie nie sú vedené k hľadaniu pravdy a hlbšieho
zmyslu ľudskej existencie, ktorá presahuje hmatateľný svet, k stabilite citov, či
k dôvere. Práve naopak, relativizmus nás vedie k tomu, aby sme sa zriekli pevných
bodov. Nedôverčivosť a prelietavosť potom spôsobujú škody v ľudských vzťahoch a život
sa žije v rámci experimentov, ktoré trvajú len krátko, bez prijatia zodpovednosti.
Ak sa zdá, že individualizmus a relativizmus ovládajú ducha mnohých našich súčasníkov,
možno povedať, že ani veriaci ľudia nie sú celkom imúnni pred týmito nebezpečenstvami,
s ktorými sa stretávame aj pri odovzdávaní viery. Prieskum, ktorý sa robil na všetkých
kontinentoch pred slávením Synody biskupov o Novej evanjelizácii, zvýraznil niektoré
z nich: viera žitá pasívnym a privátnym spôsobom, odmietanie vzdelávania vo viere,
vytváranie priepasti medzi životom a vierou.
Kresťan často nepozná ani
len centrálne jadro vlastnej Katolíckej viery, Kréda – a necháva tak otvorený priestor
synkretizmu a náboženskému relativizmu – bez toho, aby si vyjasnil pravdy, ktoré treba
veriť a ozrejmil spásonosnú jedinečnosť kresťanstva. Dnes veľmi zblízka čelíme riziku
budovania viery podľa princípu „urob-si-sám“. Treba sa nám vrátiť k Bohu, k Bohu Ježiša
Krista, musíme znovu objaviť odkaz evanjelia, a pomôcť mu, aby hlbšie vstúpil do našich
svedomí a do nášho každodenného života.
V katechézach tohto Roka viery by
som chcel ponúknuť prostriedok pri uskutočňovaní tohto cieľa, aby sme znovu prebrali
a prehĺbili centrálne pravdy viery týkajúce sa Boha, človeka a Cirkvi, celej spoločenskej
a kozmickej reality – premýšľajúc nad vyjadreniami Kréda. A chcel by som, aby bolo
jasné, že tieto obsahy a pravdy viery sú priamo spojené s naším životom; vyžadujú
si obrátenie, ktoré umožní zrod nového spôsobu viery v Boha (fides qua). Spoznávanie
Boha, stretávanie s ním, prehlbovanie čŕt jeho tváre – to všetko mení náš život –
pretože práve takto vstupujeme do hlbokých dynamizmov ľudského bytia. Nech nám
púť, na ktorú sa tento rok vydávame, napomôže vyrásť vo viere a v láske Kristovej,
aby sme sa v našich každodenných rozhodnutiach a skutkoch naučili žiť dobrý a pekný
život podľa evanjelia. Ďakujem.