Príhovor vdp. Petra Holbičku pre chorých

Dnešnú rubriku venovanú chorým a trpiacim pripravil kňaz Žilinskej diecézy Peter Holbička. Dal jej názov Len mu ver!

Milovaní bratia a sestry v Kristovi, pred niekoľkými dňami nás svätý otec Benedikt XVI. pozval, aby sme spoločne s celou cirkvou vstúpili do Roku viery. Veď práve „viera v zmŕtvychvstalého Ježiša“ nám pomáha prekračovať hranice našej ľudskej úbohosti a pomáha v hľadaní zmyslu bolesti a utrpenia. Viera je dar, ktorý mnohí ľudia žijúci okolo nás často odmietajú a tým otvárajú dvere smútku a nezriadenému životu.

Viem, že práve svoje deti, príbuzných, ale aj celý svet, s ktorým sa stretávate prostredníctvom správ z médii, nosíte vo svojich srdciach a vyprosujete pre nich Božie požehnanie a milosrdenstvo. Neraz, keď sa spolu stretneme, počujem z vašich úst: „Keby som nemal vieru, nemal by som prečo žiť. No nie vždy to bolo tak....“ Viera je ako zrnko, ktoré musíme polievať, aby rástlo...

Nedávno som stretol ženu na invalidnom vozíku. Ešte pred niekoľkými rokmi bola úspešnou podnikateľkou. Mala rodinu, dve deti a manžela, ktorý jej pomáhal. No hlavou rodinnej firmy bola vždy ona. Neraz celé noci prebdela pri počítači, aby odpovedala klientom a najradšej si pozerala na konci mesiaca účty. Ich bankové konto viditeľne rástlo.

Bolo to začiatkom decembra, keď dostala lukratívnu ponuku. Problém bol v tom, že klient bol vzdialený na druhom konci republiky a tak musela za ním vycestovať. Nespala už niekoľko nocí pred tým, ale povedala si: „Ak chce ten človek zaplatiť, je správne, ak za ním pôjdem čo najskôr, aby si to náhodou nerozmyslel.“
Keď si sadla do auta, zapásala sa, jej myšlienky zaleteli domov. Manžel sa staral o ich dve malé deti a ona si pomyslela: „Odmením ho. Na Vianoce mu kúpim nové auto. Aj deťom niečo veľké... Nech vedia, že ich ľúbim.“ Naštartovala a zmizla na diaľnici. Hodinu pred polnocou dostala za volantom auta mikrospánok.
A výsledok? Dva mesiace bojovala o život. Keď sa preberala z umelého spánku, pred očami mala rôzne obrazy: klientov, ktorí na ňu kričali, lebo im nevybavila objednávky; deti, ktoré plakali, lebo od nich odchádzala skoro ráno, ešte keď oni boli v posteli; zamestnanci, ktorí od nej dostávali malú mzdu jej ukazovali svoje výplatné pásky...
Bola šťastná, že to boli iba obrazy a nie skutočnosť. Keď sa však prebrala k životu, zistila, že jediné, čo môže urobiť, je že môže pohnúť hlavou a hýbať očami. Celé jej telo bolo ochrnuté, necítila si ani ruky. Ani nohy. „Chcem zomrieť, nechcem žiť!“ opakovala si sama pre seba a nepomohlo jej, ani keď sa k nej prihováral manžel a deti. „Nemôžem takto žiť! Zabite ma!“ kričala v slzách a hnevala sa na Boha. „Tak už si si ma našiel, aby si ma potrestal, čo???“

Raz v noci, keď sa nahlas hádala s Pánom, k nej prišla zdravotná sestra a pozrela sa jej priamo do očí. „Milá pani. Toto nie je Boží trest. Toto je stopka. Keby vás Boh nebol zastavil, nikdy by ste nezistili, aké máte skvelé deti a manžela. Je čas začať bojovať. Prosiť Boha, aby vám dal silu, a vy, aby ste sa znova postavili na nohy.“ Otočila sa a zmizla. „A práve vtedy,“ spomína táto žena na invalidnom vozíku, „som si spomenula na to, čo mi hovorila moja stará mama: „Keď ti už ľudia nemôžu pomôcť, je tu Boh. Len mu ver!“ A začala som sa modliť.“

Moji milovaní bratia a sestry, bola to viera v živého Boha, ktorá dala znova zmysel života tejto žene. Bolo to poznanie, že sa pre ňu skončil čas zháňania sa za pominuteľným majetkom, ktorý bude raz zničený. Viera jej otvorila dvere k láske a vďačnosti za ľudí, ktorí ju sprevádzali.... A tieto dvere, chce práve cez „Rok viery“, otvoriť milosrdný Boh aj nám. Chce ich otvárať každý deň, každú hodinu, každú minútu. Túži, aby sme cez ne vkročili k nemu so svojimi bolesťami, utrpením, ale aj s ľudskou biedou. Túži, aby sme mu cez ne podávali svoje starosti, radosti, ale aj spomienky na ľudí, ktorí ešte stále tápu v tmách tohto sveta.

Viera nás privedie k oddanosti voči Bohu a naše kríže sa stanú člnmi, ktoré sa nechajú unášať na vlnách Božej prozreteľnosti. Aj keď nemôžeme veslovať naplno, nie je to prekážkou, práve naopak. Je to svedectvo, že veríme a pri kormidle nášho života stojí Boh, ktorý pozná všetky naše cesty.

Viera nás privedie k Eucharistii, ku Kristovi, ktorý nás čaká, aby nás posilnil, lebo tým, že ho prijímame, vyhlasujeme, že nie sme silní sami v sebe, ale v
Tom, ktorý každému z nás zveril zvláštnu úlohu. Sväté prijímanie a svätá omša sa stane pre nás žriedlom požehnania, ktoré môžeme stále rozdávať aj druhým....

Moji milovaní bratia a sestry, a na záver by som vám chcel pripomenúť ešte jeden pilier viery, ktorý nám Boh daroval zo svojej lásky. Je ním Panna Mária, ktorej cirkev zasvätila aj mesiac október. Ona, bez toho, aby vedela, aké udalosti budú predchádzať Ježišovmu narodeniu, povedala anjelovi: „Hľa, som služobnica Pána. Nech sa mi stane tak ako si povedal.“ Stala sa ženou viery v dobrého a milosrdného Boha. Vždy s upretým pohľadom na bránu prozreteľnosti.

Toto je aj naše poslanie. Odovzdať sa na jej príhovor ukrižovanému a zmŕtvychvstalému Kristovi a prinášať mu každý deň s vierou všetko, čo nám prinesie život. Aby sa nám to darilo, a aby sme každý deň rástli vo viere, nádeji a láske, vám prinášam Božie požehnanie.