Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 28. nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 28. nedeľu v Cezročnom období s názvom - Pýtať sa, či nepýtať?

Hovorí sa, milí priatelia, že kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Preto je niekedy lepšie nepýtať sa. Ak sa napríklad neopýtam, ako presne je to či ono nejasné pravidlo myslené, môžem si ho vykladať voľne. A keď ma potom niekto konfrontuje, tak mu môžem povedať, že ja som ho pochopil takto, a tým mu zatvoriť ústa. Ak sa však ja vopred opýtam, ako pravidlo, ktoré mi nie je jasné, presne pochopiť a mne ho vysvetlia, tam už možnosť lavírovania nemám. Preto niektorí hovoria, že je lepšie nepýtať sa a tak si zachovať slobodu výkladu. Samozrejme toto nie je odporúčanie, že by sme to mali takto robiť, je to skorej popis jednej z metód vychytralcov.

Toto príslovie mi napadlo, keď som si čítal príbeh o bohatom človekovi z nedeľného evanjelia. Prišiel za Ježišom s otázkou: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?” A Ježiš mu povedal: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!” Táto odpoveď ho priklincovala, nebol na ňu pripravený a preto ju odmietol.

A tak si na celé veky vytvoril negatívny profil. Tento mladík bol a je celými generáciami kazateľov a duchovných autorov vysvetľovaný ako negatívna postava, ako človek, ktorý zlyhal, ako jeden, ktorému bola daná šanca a on ju odmietol. A pritom z evanjelia vieme, že takým nebol. Mladík z evanjelia nebol žiadnym trochárom. Podľa toho, čo sa z jeho rozhovoru s Ježišom dozvedáme, mal veľmi solídny charakter a jeho morálny profil bol vysoký.

Len sa pozrime do evanjelia lepšie. Ježiš vidí, že má pred sebou mládenca čistých úmyslov a silnej túžby napredovať. Preto je plný otázok: „Čo mám robiť?“ Ježiš ako správny pedagóg, ide na neho systematicky. „Ak chceš dosiahnuť večný život začni od podlahy: zachovávaj prikázania! To je začiatok!“ Keď ho mladík uistí, že to všetko už dávno robí a že teda nie je už začiatočník, až potom ho posúva ďalej: „Choď, predaj čo máš a rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“

Ježiš mu vidí do srdca a bolo mu jasné, že mladík sa nevychvaľuje. Jeho božské oko usúdilo, že má pred sebou človeka, ktorý chce naozaj úprimne ísť ďalej. A tak sa rozhodne dať mu radu, ktorá je našitá presne na neho a ktorá ho – ak ju počúvne – posunie ďalej. Ježiš mladíka nenúti do ničoho. Iba mu povie, že ak chce postupovať ďalej, toto je cesta pre neho: predať čo má, rozdať to chudobným a nasledovať ho. Mladík to však odmietol a preto skončil zle, aspoň teda v našich očiach.
Lenže pýtajme sa: Bol by dopadol takto negatívne, aj keby nebol prišiel za Ježišom s touto svojou otázkou? Bol by ho Ježiš sám hľadal, aby ho konfrontoval a vyzval predať svoj majetok a rozdať chudobným a nasledovať ho? To je veľmi málo pravdepodobné. Ak by mladík sám nebol za ním prišiel, Ježiš by ho nebol hľadal, aby ho konfrontoval. A pritom bolo veľa ľudí, napríklad farizejov, s ktorými Ježiš zachádzal presne tak: zaprisahával ich, aby sa obrátili, pretože ich životný štýl bol zlý. Robil to bez toho, že by sa ho boli na to pýtali. Dal si tú námahu, aby si ich našiel, a aby im povedal, čo si o nich myslí.

Mladík do tejto kategórie však nepatril. Keby nebol za Ježišom prišiel sám s otázkou, čo má robiť, Ježiš by ho určite nebol hľadal, aby ho vyzval k zmene. Pre Ježiša bol mladík človekom s vysokým profilom, ktorý zmenu nepotreboval. Nebolo by teda bývalo pre mladíka lepšie, keby sa bol zachoval podľa nášho príslovia z úvodu: že kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Keby sa nebol pýtal, bol by ostal pred dejinami spravodlivým človekom. Takto si to vlastne všetko pokazil. Mohol sa nepýtať?
Odpoveď je úplne jednoznačná: NEMOHOL! Mladík sám bol so sebou nespokojný. Nikto ho nesúdil, ani Boh ani ľudia. Nikto zvonka ho nekritizoval, ani kamsi netlačil. Bolo to jeho vlastné vnútro, jeho vlastné srdce, ktoré ho hnalo vpred. Jeho vnútorný nepokoj bol produktom jeho srdca. Jeho vlastné srdce mu nedalo pokoj a bolo to ono, ktoré ho hnalo za Ježišom, aby mu dal otázku, čo má robiť viac.

Tento problém sa objaví u každého, kto sa rozhodne rásť. Rozhodnúť sa rásť – ľudsky, duševne, duchovne – znamená vydať sa na púť. A púť je púť, tzn. predpokladá pohyb a to pohyb neznámymi teritóriami. Púť rastu nie je húsenková dráha, kde by sa človek hýbal po presne vyznačenej a vopred známej trase. Púť ducha, to je vydanie sa na cestu do neznáma, kde je človeku jasné len jedno, že totiž nemôže neisť, že ak by sa rozhodol neisť, ustrnul by.
Presne v takomto stave prišiel mladík za Ježišom: morený, trápený a prenasledovaný vlastným nespokojným srdcom. Ježiš na ňom videl, že je zrelý na to, aby mu ponúkol krok, ktorý bol síce radikálny, no presne taký, aký on potreboval. Ježiš však odmietol. Mladík na tento krok pripravený ešte nebol.

Bol raz jeden mladý muž, ktorý istého dňa navštívil pustovníka so žiadosťou: „Povedz mi, ako by som mohol nájsť Boha!“ „Aká veľká je táto túžba v tebe?“, pýta sa ho svätý muž. „Väčšia, ako čokoľvek iné na svete,“ odpovedal mladík. Pustovník vzal mladíka na breh jazera, chytil ho za ruku a viedol ho do vody až dovtedy, než im nesiahala po krk. Keď boli už takmer ponorení vo vode a len-len že sa neutopili, svätý muž zrazu položí svoju ruku na mladíkovu hlavu a strčí mu ju nečakane pod vodu. Mladík začne zúfalo bojovať, aby sa dostal znova nad vodu, ale pustovník ho nepustí, až dokedy nevidí, že je už na pokraji so svojimi silami. Keď sa navrátili na breh, pustovník sa pýta: „Keď si bol pod vodou, čo si si v tej chvíli želal viac ako čokoľvek iné na svete?“ „Vzduch“, odpovedal mladík bez zaváhania. „Nuž teda keď budeš chcieť nájsť Boha tak veľmi, ako si pred chvíľou túžil po vzduchu, tvoje oči budú otvorené na úžas, ktorý vzbudzuje Boh.“

Mladík z evanjelia mal túžbu pohnúť sa ďalej, ale jeho túžba vo chvíli, keď stretol Ježiša nebola ešte úplne bytostná. Hoci ho zamestnávala silne, nebola až taká silná, že by stála úplne na prvom mieste pred všetkým ostatným. Mladík potreboval ešte čas. A verme, že ten čas prišiel.

Milí priatelia, priznám sa vám, že ohľadom tohto mladíka som optimista. Neverím, že toto bolo jeho posledné gesto, ktoré na svojej duchovnej ceste urobil. Verím, že Ježišove slová mu nedali spať a on jedného dňa predsa predal všetko, čo mal a rozdal to chudobným a nasledoval Ježiša. Stretnutie s Ježišom ho nemohlo zanechať bez dotyku. V danej chvíli, keď mu Ježiš svoju radu vyslovil po prvý raz, musela byť pre neho šokom, lebo ju nečakal. Nebol na ňu zrejme pripravený. Ale keď tak život plynul a jeho srdce mu pokoja stále nedávalo, určite Ježiša počúvol. Alebo možno že i nie! Srdce sa dá i umlčať, zahlušiť, odstaviť. I takto skončili mnohí idealisti. Verme však, že mladík z evanjelia medzi nich nepatril a že nakoniec za Ježišom šiel.

Mimochodom tradícia hovorí, že týmto mladíkom bol mladík, ktorý sa objavil sporo oblečený v Gestemanskej záhrade, keď prišli vojaci zatknúť Ježiša na čele s Judášom. A že tento bol neskorší evanjelista Marek, ktorý napísal evanjelium, z ktorého si v nedeľu čítame a ktorý sa stal neskôr učeníkom a spoločníkom najprv apoštola Pavla a potom Petra. Ak by to bolo tak, potom Ježišova rada padla na úrodnú pôdu, len potrebovala čas.
Milí priatelia, keby sme my prišli za Ježišom my s podobnou otázkou, akú radu by dal nám? Začali sme už vôbec svoju duchovnú cestu, tzn. mohli by sme povedať, že už zachovávame prikázania? Ak áno, čo nám stojí ako prekážka na ceste nášho ďalšieho napredovania? Čo by to bolo to jedno, čo máme vykonať pre nás?