2012-10-08 17:58:04

Benedikt XVI. v úvode prvého zasadnutia: Evanjelizovať znamená mať v sebe Boží plameň a s odvahou ho zapáliť vo svete


Evanjelizátor je ten, kto je vo svojom srdci presvedčený o tom, že je to Boh, kto koná v Cirkvi a ten, koho spaľuje túžba po komunikovaní Krista celému svetu. Týmito slovami otvoril dnes ráno Benedikt XVI. prvú generálnu kongregáciu biskupskej synody o novej evanjelizácii. Svätý Otec – po úvodných liturgických čítaniach liturgie hodín, ktorými sa dopoludňajšie zasadnutie začalo – ponúkol synodálnym otcom meditáciu nad veľkou otázkou, ktorá je stále prítomná v mnohých ľudských srdciach.

Bola tam aj pred tým, ako narodenie dieťaťa v tú noc v Betleheme zmenilo dejiny a rovnako zaznieva aj po dvetisíc rokoch ohlasovania evanjelia. Kto je Boh? Čo má spoločné s ľudstvom? Benedikt XVI. sa v odpovedi na túto otázku dotkol základného bodu synody:

„Existuje, alebo neexistuje Boh za tichom celého univerza, za mrakmi dejín? Ak tento Boh existuje, pozná nás a má niečo s nami spoločné? Je tento Boh dobrý a
realita dobra má alebo nemá silu vo svete? Táto otázka je v súčasnosti rovnako aktuálna, ako bola v tých časoch. Mnohí sa pýtajú: Boh je iba hypotézou, alebo nie? Je, alebo nie je skutočnosťou? Prečo nedá o sebe vedieť? ’Evanjelium‛ hovorí o tom, že Boh prerušil svoje mlčanie. Boh prehovoril, Boh existuje (...) Boh nás pozná, miluje a vstúpil do našich dejín. Ježiš je jeho Slovom, je to Boh s nami, Boh, ktorý nám ukazuje, že nás miluje, že s nami trpí až po smrť a vstáva z mŕtvych“.
Toto je odpoveď Cirkvi na veľkú otázku. Svätý Otec položil synodálnym otcom aj ďalšiu zásadnú otázku. „Boh prehovoril, prelomil veľké mlčanie a zjavil sa. Ale ako môžeme predložiť túto realitu dnešnému človeku takým spôsobom, aby sa stala spásou?“ Vychádzajúc z hymnu dnešnej liturgie hodín poukázal na tri základné kroky. Prvým je modlitba. Apoštoli nevytvorili Cirkev „vypracovaním ústavy“, ale tým, že sa schádzali na modlitbách v očakávaní Turíc:
„Cirkev nemôžeme vytvár my, môžeme ju jedine ukázať takú, akú ju stvoril on. Cirkev nevzniká kvôli nášmu pričineniu, ale kvôli konaniu a Božím slovám (...) Iba Boh môže tvoriť svoju Cirkev. Ak Boh nekoná, naša činnosť ostáva iba našou a je nepostačujúca. Iba Boh môže vydať svedectvo o tom, že je to on, kto hovorí a kto hovoril“.
Preto Svätý Otec pripomenul, že modlitba na začiatku každého synodálneho zhromaždenia „nie je iba formalitou“, ale prejavom uznania skutočnosti, že „iniciatíva“ je vždy u Boha; môžeme o ňu prosiť a Cirkev môže s Bohom iba „spolupracovať“. Z toho vychádza druhý základný krok, ktorý v latinčine znie „confessio“, verejné vyznávanie vlastnej viery. Táto činnosť, vysvetlil Svätý Otec, je niečo viac ako iba vyznávanie viery v Krista. Je to skutočné a pravé „vyznanie“. Je rovnaké ako to, ktoré sa s odvahou robí pred súdnym tribunálom, „pred očami sveta“ aj keď vieme, že to môže niečo stáť:
„Slovo ‚vyznanie‛, ktoré v latinskom kresťanskom jazyku nahradilo slovo „prejavovanie“ nesie samo v sebe element mučeníctva, element vydávať svedectvo pred nepriateľmi viery, svedčiť aj v situáciách utrpenia a smrteľného nebezpečenstva (...) Toto garantuje dôveryhodnosť. „Vyznanie“ nie je iba niečo, čo sa môže nechať padnúť. „Vyznanie“ zahŕňa disponibilitu dať svoj život a prijať utrpenie“.

Keďže „vyznanie“ musí byť viditeľné, Svätý Otec poukázal na tretí krok: „dobročinnú lásku“. Je to sila, ktorá má najviac blčať v srdci kresťana:
„Z našej viery má vyrásť vášeň, ktorá sa musí premeniť na plameň dobročinnej lásky (...) Kresťan sa nemôže stať vlažným (...) Viera sa má v nás stať plameňom lásky. Plameňom, ktorý skutočne zapáli moje bytie, ktorý sa stane veľkou vášňou môjho bytia a takto zapáli aj druhého. Toto je podstatou evanjelizácie“. – js –








All the contents on this site are copyrighted ©.