Benedikt XVI. v úvode prvého zasadnutia: Evanjelizovať znamená mať v sebe Boží plameň
a s odvahou ho zapáliť vo svete
Evanjelizátor je ten, kto je vo svojom srdci presvedčený o tom, že je to Boh, kto
koná v Cirkvi a ten, koho spaľuje túžba po komunikovaní Krista celému svetu. Týmito
slovami otvoril dnes ráno Benedikt XVI. prvú generálnu kongregáciu biskupskej synody
o novej evanjelizácii. Svätý Otec – po úvodných liturgických čítaniach liturgie hodín,
ktorými sa dopoludňajšie zasadnutie začalo – ponúkol synodálnym otcom meditáciu nad
veľkou otázkou, ktorá je stále prítomná v mnohých ľudských srdciach.
Bola tam
aj pred tým, ako narodenie dieťaťa v tú noc v Betleheme zmenilo dejiny a rovnako zaznieva
aj po dvetisíc rokoch ohlasovania evanjelia. Kto je Boh? Čo má spoločné s ľudstvom?
Benedikt XVI. sa v odpovedi na túto otázku dotkol základného bodu synody:
„Existuje,
alebo neexistuje Boh za tichom celého univerza, za mrakmi dejín? Ak tento Boh existuje,
pozná nás a má niečo s nami spoločné? Je tento Boh dobrý a realita dobra
má alebo nemá silu vo svete? Táto otázka je v súčasnosti rovnako aktuálna,
ako bola v tých časoch. Mnohí sa pýtajú: Boh je iba hypotézou, alebo nie? Je, alebo
nie je skutočnosťou? Prečo nedá o sebe vedieť? ’Evanjelium‛ hovorí o tom, že Boh prerušil
svoje mlčanie. Boh prehovoril, Boh existuje (...) Boh nás pozná, miluje a vstúpil
do našich dejín. Ježiš je jeho Slovom, je to Boh s nami, Boh, ktorý nám ukazuje, že
nás miluje, že s nami trpí až po smrť a vstáva z mŕtvych“. Toto je odpoveď
Cirkvi na veľkú otázku. Svätý Otec položil synodálnym otcom aj ďalšiu zásadnú otázku.
„Boh prehovoril, prelomil veľké mlčanie a zjavil sa. Ale ako môžeme predložiť túto
realitu dnešnému človeku takým spôsobom, aby sa stala spásou?“ Vychádzajúc z hymnu
dnešnej liturgie hodín poukázal na tri základné kroky. Prvým je modlitba. Apoštoli
nevytvorili Cirkev „vypracovaním ústavy“, ale tým, že sa schádzali na modlitbách v
očakávaní Turíc: „Cirkev nemôžeme vytvárať my, môžeme ju
jedine ukázať takú, akú ju stvoril on. Cirkev nevzniká kvôli nášmu pričineniu,
ale kvôli konaniu a Božím slovám (...) Iba Boh môže tvoriť svoju Cirkev. Ak Boh nekoná,
naša činnosť ostáva iba našou a je nepostačujúca. Iba Boh môže vydať svedectvo o tom,
že je to on, kto hovorí a kto hovoril“. Preto Svätý Otec pripomenul,
že modlitba na začiatku každého synodálneho zhromaždenia „nie je iba formalitou“,
ale prejavom uznania skutočnosti, že „iniciatíva“ je vždy u Boha; môžeme o ňu prosiť
a Cirkev môže s Bohom iba „spolupracovať“. Z toho vychádza druhý základný krok, ktorý
v latinčine znie „confessio“, verejné vyznávanie vlastnej viery. Táto činnosť, vysvetlil
Svätý Otec, je niečo viac ako iba vyznávanie viery v Krista. Je to skutočné a pravé
„vyznanie“. Je rovnaké ako to, ktoré sa s odvahou robí pred súdnym tribunálom, „pred
očami sveta“ aj keď vieme, že to môže niečo stáť: „Slovo ‚vyznanie‛, ktoré v
latinskom kresťanskom jazyku nahradilo slovo „prejavovanie“ nesie samo v sebe element
mučeníctva, element vydávať svedectvo pred nepriateľmi viery, svedčiť aj v situáciách
utrpenia a smrteľného nebezpečenstva (...) Toto garantuje dôveryhodnosť. „Vyznanie“
nie je iba niečo, čo sa môže nechať padnúť. „Vyznanie“ zahŕňa disponibilitu dať svoj
život a prijať utrpenie“.
Keďže „vyznanie“ musí byť viditeľné, Svätý Otec
poukázal na tretí krok: „dobročinnú lásku“. Je to sila, ktorá má najviac blčať v srdci
kresťana: „Z našej viery má vyrásť vášeň, ktorá sa musí premeniť na plameň dobročinnej
lásky (...) Kresťan sa nemôže stať vlažným (...) Viera sa má v nás stať plameňom lásky.
Plameňom, ktorý skutočne zapáli moje bytie, ktorý sa stane veľkou vášňou môjho bytia
a takto zapáli aj druhého. Toto je podstatou evanjelizácie“. – js –