Komentár sr. Agnes Jenčíkovej CJ: Rok viery ako inšpirácia

Štvrtkový komentár pripravila sr. Agnes Jenčíková z Congregatio Iesu:

Presne o týždeň sa začne Rok viery, ktorý vlani vyhlásil Svätý Otec Apoštolským listom motu proprio Porta fidei. Po Roku sv. Pavla a Roku kňazov je ďalšou príležitosťou vojsť do hĺbky a dotknúť sa koreňov. Okrem toho je zjavné, že táto – povedzme – pre kresťanov výzva, má v dnešnom svete svoju aktuálnosť.

Benedikt XVI. hovorí, že dvere viery sú pre nás stále otvorené a preto pripomína potrebu znovu objaviť cestu viery, aby čoraz viac vychádzala najavo radosť a nové nadšenie zo stretnutia s Kristom. Nemôžeme pripustiť, zdôrazňuje ďalej, aby soľ stratila svoju chuť a svetlo ostalo ukryté. Viac ako v minulosti je totiž viera vystavená celému radu otázok vychádzajúcich zo zmenenej mentality, ktorá najmä dnes redukuje oblasť racionálnych presvedčení len na tie, ktoré pochádzajú z výdobytkov vedy a techniky.

Viera je dnes vystavená celému radu otázok. Veriť vyžaduje odvahu, konštatuje Erich Fromm, schopnosť riskovať, ochotu prijať bolesť i sklamanie. Kto trvá na istote a bezpečí ako na hlavných podmienkach života, nemôže mať vieru. A okrem toho je tu i ďalší problém: dnešný človek sa v tom, čo manifestuje navonok, mnohokrát podobá trojročnému dieťaťu, ktoré volá otca, keď ho potrebuje, ale ináč, keď sa hrá, je celkom sebestačné. Človeka skutočne náboženskej kultúry, človeka, ktorý si uvedomuje svoju vieru a jej dopad na život, možno prirovnať k osemročnému dieťaťu, ktoré potrebuje otcovu pomoc, ktoré však už začína vteľovať jeho učenie a zásady do svojho života.
Nezriedka sa však stáva – dodáva Svätý Otec - že sa kresťania veľmi znepokojujú pre spoločenské, kultúrne a politické dôsledky svojho úsilia a pritom stále považujú vieru za samozrejmý predpoklad spoločného života. V skutočnosti však tento predpoklad už nezodpovedá realite, ba často je dokonca popieraný. Zatiaľ čo v minulosti bolo možné považovať kultúrny kontext za jednoliaty a naďalej odkazujúci na obsahy viery a ňou inšpirované hodnoty, dnes sa vo veľkých oblastiach spoločnosti zdá, že z dôvodu hlbokej krízy viery, ktorá postihla mnohých ľudí, to už tak nie je.

Dá sa hovoriť o kríze viery, o kríze hodnôt i spoločnosti, o kríze ako takej. Jej etymologický rozbor ponúka viac významov. Podľa Róberta Sarku slovo kríza v starobylom jazyku sanskrit krí, kir znamená odstrániť, očistiť, osvetliť, sprehľadniť. V gréčtine slovo krisis, krinein označuje i kritérium na určenie spravodlivého a nespravodlivého. Ďalšie významy v
gréčtine hovoria o kríze ako o sile rozhodovania, voľbe, odsúdení, riešení, východisku atď. V latinčine toto slovo označuje patologickú situáciu v chorobe, po ktorej nastáva uzdravenie alebo negatívny zlom.

Pod ťarchou udalostí, o ktorých denne počúvame a čítame – spomeniem napríklad nekončiacu občiansku vojnu v Sýrii, ktorej vyriešeniu chýba politická vôľa; útoky na kresťanov v Afrike, stále širšie zbrojenie, podrazy na najvyššej úrovni, ekonomické ťažkosti, zdeformovaná demokracia a korupcia, totalitné režimy, nespravodlivosť a stále väčší počet chudobných vo svete – sa môže zdať, že sa táto spoločnosť rúti do akejsi beznádejnej slepej uličky. Viera, založená iba na prirodzenom základe ľudskej istoty v tomto prípade nemôže byť vierou a nestačí.

Rok viery, vyhlásený Benediktom XVI., je v tejto chvíli podaná ruka, ktorá jasným smerom ukazuje na maják nádeje. Ponúka východiská a spôsoby ako sa pokúsiť prelomiť akúkoľvek krízu, či už osobnú alebo spoločenskú a ako v sebe nájsť silu rozhodovania, inšpiráciu k premene a pozitívny pohľad na realitu. Zároveň však pozýva k zodpovednosti za vieru: Kresťan si nikdy nesmie myslieť, že viera je len súkromnou záležitosťou. Viera práve preto, že je aktom slobodnej vôle, si vyžaduje aj spoločenskú zodpovednosť za to, čo veríme, zahŕňa aj verejné svedectvo a angažovanie sa. Viera bez lásky neprináša ovocie a láska bez viery by bola len citom v neustálom područí pochybnosti. Viera a láska sa navzájom potrebujú tak, že jedna umožňuje druhej ísť jej cestou.

Pod slovami svedectvo viery si často predstavíme veľké činy alebo nejaké mimoriadne udalosti, keď sme vyzvaní vieru obhájiť. Mary Wardová, zakladateľka Congregatio Jesu, sa pri istej príležitosti vyjadrila, že je pre nás samých veľmi užitočné ak sa ukazujeme takými, akí sme a sme takými, akými sa ukazujeme. Myslela tým najmä konanie a postoje v obyčajných veciach a v bežných záležitostiach života v súlade s prežívanou vierou a hodnotami. Hoci žila na prelome šestnásteho a sedemnásteho storočia, jej slová sú aktuálne i dnes a toto vyjadrenie môže byť nádhernou definíciou vnútornej zrelosti viery s priamym návodom na jej praktické uskutočnenie.

Vnútorné prežívanie viery a jej vonkajšie uskutočňovanie si vyžaduje súlad. Napriek ľudskej krehkosti, slabosti či prílišnej snahe. Karl Rahner sa raz vyslovil, že kresťan 21. storočia buď bude mystikom alebo nebude vôbec. Silná výzva, ktorá nemá nič do činenia s povrchným prežívaním viery, už akokoľvek prezentovaným, ale žiada zostup do hĺbky srdca, do úplnej pravdy. Cieľ toho všetkého je radosť, život s Bohom a soľ, ktorá tým, že si zachová svoju chuť, bude širokoplošne užitočná.