Čo chce povedať Apoštolská exhortácia „Cirkev na Blízkom východe“ Európanom?

Druhý z pravidelných príspevkov časti „Európske horizonty“, ktorý pripravil vedúci poľskej sekcie Vatikánskeho rozhlasu Leszek Gęsiak SJ s názvom:

Čo chce povedať Apoštolská exhortácia „Cirkev na Blízkom východe“ Európanom?

Apoštolská cesta Benedikta XVI. do Libanonu (14. – 16. septembra 2012), bola, okrem iného, osobitnou príležitosťou stretnutia a vzájomného obohatenia rozličných kultúr, tradícií, vyznaní a náboženstiev. Jedným z jej mnohých plodov je dokument, ktorý pápež odovzdal miestnej Cirkvi. Apoštolská exhortácia „Cirkev na Blízkom východe“ sa pokúša o zmierenie a prepojenie rôznych dejinných náboženských procesov. Na tomto území, sa akoby cez zväčšovacie sklo, ukazujú problémy, ktoré sú rozšírené v celom svete, vrátane Európy. Blízky východ je zemou, kde sa zrodili tri veľké monoteistické náboženstvá. Pre celé ľudstvo a osobitne, pre nás kresťanov, je zemou Boha spasiteľa, zemou Ježiša z Nazareta. Chce snáď Svätý Otec, hovoriac o Cirkvi na Blízkom východe, povzbudiť k uvažovaniu i obyvateľov „Starého kontinentu“?

Pápežský dokument môžeme čítať a analyzovať pomocou rôznych kľúčov a súvislostí. Jeho dominantným prvkom je však naliehavé pozvanie k dialógu, ktoré má v kontexte Blízkeho východu osobitný rozmer. Navzájom sa v ňom očividným spôsobom prekrýva prítomnosť a činnosť troch monoteistických náboženstiev. V tejto zemi možno počuť mocný hlas modlitieb rôznych denominácií rozdeleného kresťanstva. Tam slávia v rozmanitých rítoch svoje liturgie východné katolícke cirkvi, zjednotené s nástupcom sv. Petra, zachovávajúc si vlastné dlhoveké tradície a osobitosti. Možností i odrazových bodov na nastolenie dialógu je mnoho. Dôležité je obnoviť ho a viesť. Následky jeho nedostatku sú vážne. Svedčia o tom bolestné dejiny, často poznačené krvou tejto zeme. Dejiny, do ktorých sú zapísané udalosti najnovšej epochy, posledných rokov, mesiacov a dní, súvisiace s vnútorným rozdelením islamu, zneužívaním náboženského fundamentalizmu na politické ciele, terorizmus, obchod s drogami, na politické a ekonomické záujmy štátov z iných kontinentov.

Pápež zdôrazňuje, že v perspektíve Blízkeho východu, medzináboženský dialóg nie je diktovaný politickými či spoločenskými pragmatickými úvahami, ale stojí predovšetkým na teologickom základe, vzťahujúcom sa na vieru. Viera posilňuje človeka presvedčením o Božej existencii, o jeho dobrote a láske, ktorú Boh človeku ponúka. Viera však, nezávisle od náboženskej príslušnosti, robí človeka schopným otvoriť sa voči dobru a pravde, ktorú môže vlastniť každý, i keď verí odlišným spôsobom.

V Európe sa o dialógu mnoho rozpráva. Taktiež sa hovorí o slobode vo všetkých jej aspektoch. Práve preto je dialóg neoddeliteľne spätý so slobodou. A možno práve preto by sa obyvatelia Európy po ďalší, nespočetný krát, mali opýtať na význam slobody a dialógu. Na Blízkom východe, okrem nedostatku mieru a stability, sú veriaci v Krista vystavení ohrozeniu v najzákladnejších životných podmienkach. Avšak práve kresťania si takýmto spôsobom veľmi posilnia svoju identitu, i napriek tomu, že sú menšinou a predmetom prenasledovania a diskriminácie. Vďaka viere, ktorá nie je iba základom teologických diskusií, ale predovšetkým hybnou silnou v prežívaní tvorivej existencie v mnohokultúrnom prostredí, má ich volanie po dialógu a slobode opodstatnený základ.

V tomto ovzduší pápež žiada rešpektovanie náboženskej slobody, ukončenie násilia, diskriminácie a nenávisti. Pripomínajúc náuku II. vatikánskeho koncilu zdôrazňuje, že náboženská sloboda je vrcholom všetkých slobôd. Je posvätným a neodcudziteľným právom na individuálnej či spoločenskej úrovni. V náboženstve a vykonávaní kultu sloboda nasleduje hlas svedomia, zvoliac si také náboženstvo, ktoré človek pokladá za pravé, dávajúc mu možnosť verejne vyjadriť svoju vieru. Musí jestvovať možnosť slobodného vyznávania vlastného náboženstva, vyjadrenia jeho symbolov, bez riskovania života a osobnej slobody.

Možno táto myšlienka je jednou z mnohých, ktoré chce Benedikt adresovať Európe. Pretože práve Európa, v mene slobody, modernosti a politickej korektnosti, konštantne podporuje istý model protikresťanského postoja a s osobitnou snahou sa odkláňa od kresťanských koreňov, na ktorých sa formovala. Možno verí, že bez viery, a teda bez teologických základov, sa dá na tejto zemi vybudovať trvalý dialóg, pokoj a blaho. Veď nie je ťažké predstaviť si tento kontinent s kostolmi premenenými na umelecké galérie a telocvične, bez krížov na stenách, bez takzvaných „spiatočníckych“ hodnôt, ktoré chránia manželstvo a rodinu, a popritom hŕstku kresťanov, ktorí sa skrývajú pred svetom v nejakých moderných katakombách. Bude ešte zemou, v ktorej človek dospeje do svojej plnosti? Bude ešte Európou?