Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 26. nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 26. nedeľu v Cezročnom období s názvom Odtni!

Je jasné, že slová Ježišove o odtínaní rúk a nôh a vylupovaní očí nemožno brať doslovne. Hoci nepochybujem o tom, že v dejinách kresťanstva nechýbali ani takí, ktorí ich doslova zobrali a možno si zo svojho tela v snahe vyhnúť sa hriechu ak kde čo aj „odťali“, nebola to norma. Aby som bol konkrétny: počul som o jednej starokresťanskej dievčine, ktorá si v strachu, že bude mravne zneužitá istým mužom, znetvorila tvár. Alebo o starokresťanskom spisovateľovi Origenovi, že sa vraj samozmrzačil, aby sa tak vyhol pokušeniam proti čistote. Hoci k prvému prípadu Cirkev pristúpila s rešpektom (hoci nie s odporúčaním), voči druhému sa Cirkev jasne ohradila. Origenes, aj napriek tomu, že vynikal svätosťou života, a že patril medzi veľmi plodných spisovateľov patristickej éry, nevyhlásila za svätého. Dôvodom bolo zrejme to, že kde niet pokušení, nemôže byť ani boja a potom teda ani zásluh. Zásluhy má iba ten, kto naozaj s hriechom a proti hriechu bojuje.

O čo teda Ježišovi v evanjeliu išlo? Chcel by som sa spolu s vami v snahe o nájdenie odpovede sústrediť na tri veci: (1) hriech, (2) našu nerovnakosť v náklonnosti k hriechu, (3) nevyhnutnosť radikalizmu.

Hriech je realita, ktorú dnes mnohí zavrhujú, a to dokonca aj medzi veriacimi. Hriech ako koncept odvrhujú odvolávajúc sa pri tom na bohužiaľ často infantilné spovede zo svojho detstva, kedy sme sa sústreďovali na to, či sme kradli čerešne z farskej záhrady alebo ubližovali psom prípadne chodili poza školu namiesto vyučovania. Samozrejme aj toto boli a sú hriechy. Deti treba od malička učiť, čo je dobré a čo zlé, a kde je hranica medzi týmito dvoma. Lenže nakoľko vo svojom vedomí hriešnosti sme pri dospievaní ďalej nedozrievali, ostali sme pri týchto detských predstavách. Hriech ale bez ohľadu na to jestvuje a jeho následky sú často nedozerné. Hriech je v skutočnosti stav neslobody a sebaničenia. Je to však stav, ktorý si hriešnik uvedomuje. Toto je dôležitá poznámka. Aj keď je samozrejme jasné, že môžeme objektívne o niekom povedať, že žije v hriechu a deštrukcii, ak to on osobne tak nechápe, tento náš postoj mu bude pripadať ako smiešny. Lenže ak v takomto stave bude pokračovať, jedného dňa sa on sám začne určite aj osobne stretávať s ovocím tohto svojho stavu a ak je rozumný, začne mu byť jasné, že jeho život je chytený v otroctve, deštrukcii a že smeruje k rozkladu.

Uvediem vám zopár príkladov. Nedávno mi písal istý muž, ktorý sa mi zveril zo svojim zúfalstvom v snahe vyriešiť si svoj problém nezvládnutej sexuality. Je to niečo čo na začiatku začína ako niečo celkom nevinné: veď je toho všade, prečo nerobiť to, čo ostatní. No pomalé poľavovanie človeka dostane do stavu, v ktorom je totálne chytený a kde nie je schopný zo svojej vlastnej vôle urobiť už celkom nič. Spomínaný muž svoj stav presne takto popisuje: napriek tomu, že je ženatý a má manželku, ktorú úprimne miluje, tajne robí veci, za ktoré sa hanbí, a ktoré ho pomaly ale isto ničia. A jeho manželstvo tiež. Sexualita nie je však jediná oblasť, kde človek takto bojuje. Sem patrí oblasť aj iných závislostí, niekedy zabíjania času a flákania povinností a pod. a pod. Niečo, čo na začiatku začalo jemnými priestupkami, no neskôr sa to stalo súčasťou charakteru človeka, tak silne vtkanou do jeho bytosti, že sa to už nedalo oddeliť.

Sme však rôzni. Nie všetci hrešíme v rovnakých oblastiach a nie všetci sme rovnako naklonení k zlu. Skúsme si to prirovnať k loďke. Sú ľudia, ktorí prežijú život ako loďka na pokojnej vode. No sú aj takí, ktorých život sa podobá loďke, zmietajúcej sa na rozbúrenom mori. Tí prví akoby zázrakom neprežívajú nejaké mimoriadne alebo dramatické pády a dalo by sa povedať, ako keby boli uchránení mnohých typických hriechov mladosti. A to nie preto, že by ste sa nevyvíjali normálne. Niekedy premýšľam nad tým, čím to je. Ťažko na to nájsť odpoveď: niekedy výchovou, ba možno aj génami. Keď hovoríme o génoch máme na mysli niečo podobné, ako keď napríklad v rodinách, kde bola cukrovka je zvýšené riziko výskytu cukrovky u potomkov, alebo kde sa nachádzal v niekoľkých pokoleniach alkoholizmus, potomkovia budú zraniteľnejší, preto si musia dávať viac pozor ako tí, v rodinách ktorých sa alkoholizmus nenachádzal. Toto všetko iste hrá rolu, no iste je tu dôležitá aj Božia milosť. Je možné, že Boh si niektorých ľudí z toho, či onoho dôvodu akosi chráni. Nemyslím však, že jestvuje niekto, kto by bol z boja z hriechom vo svojom osobnom živote celkom vylúčený. Ono sa to kompenzuje možno v inej sfére. Príkladom sú panny z prvokresťanských čias, pre ktoré napísal veľa traktátov sv. Augustín. Panny boli ženy, ktoré sa Bohu oddali svojím sľubom čistoty. A mnohé z nich boli naozaj až obdivuhodne úspešné. Lenže je známe, že keď Sv. Augustín píše pre tieto panny svoje listy, takmer jedným dychom hovorí aj o panenstve aj o pýche. Tieto dve veci ako keby išli ruka v ruke. Kde nie je veľa problémov v boji s bežnými hriechmi, tam je aktuálny hriech najväčší: pýcha. Boj s hriechom je teda údelom každého.

Tam, kde je však silná náklonnosť v nejakému konkrétnemu hriechu, treba jednoznačný radikalizmus. A presne o tom je nedeľné evanjelium, keď Ježiš hovorí o odtínaní rúk nôh a vylupovaní očí. Je dôležité, aby človek spoznal, čo to je to, čo jemu osobne neustále spôsobuje, že upadá do hriechu. U každého to môže byť niečo iné, preto všeobecné odsudzovania niektorých spôsobov činnosti alebo aktivít nie sú namieste. Napríklad odsudzovať televízor alebo internet, pretože je tam možné vidieť nemravné filmy alebo obrázky je úzkoprsé. Alebo zakazovať ľuďom chodiť na plaváreň alebo na iné podobné miesta len preto, že tam je možné vidieť polonahých alebo nahých ľudí je tiež trocha krátkozraké. Môže byť však naozaj pravdou, že pre niekoho presne tieto veci sú neustálym kameňom úrazu. Ak ja chodím na kúpalisko preto – a niekedy to nemusí byť otvorene poznaný motív, preto je nutné skúmať aj svoje podvedomie – aby som tam videl polonahých či výslovne nahých ľudí, a potom mám problémy, je jasné, že tu asi nepomôže nič iné, iba kúpalisko alebo podobné zariadenie odťať. Ak tam však chodím zo zdravotných, športových či iných zdravých dôvodov, nemám dôvod čosi odtínať. A ak si neviem rady s televízorom, ak pri ňom zabíjam desiatky hodín a potom nemám času na iné povinnosti, alebo pozerám filmy, ktoré ma vedú k problémom v oblasti mojej osobnej sexuality potom je jasné, že musím uvažovať, či by nebolo dobré televízor z môjho života odťať. Podobne je to so všetkými vecami, ktoré nie sú zlé vo svojej podstate. V takýchto prípadoch nepomôže nič iné, iba staré latinské príslovie: „In fuga salus (v úteku je spása)“, alebo nové české: „Když seš sláma, k ohni nelez!“

Niektorým možno takéto slová budú pripadať smiešne. No len dovtedy, kým si sami neuvedomia hĺbku svojho otroctva a deštrukciu svojho stavu. Keď sa nám začne život rozpadávať len preto, že sa čím ďalej tým viac ponárame do vzorcov správania, v ktorých nemáme už žiadnu možnosť povedať nie, potom náš stav je naozaj vážny. Jestvuje veľa ľudí, ktorí sú kompetentní a schopní v mnohých oblastiach svojho života, no zároveň sú otrokmi hriechu, v ktorom nie sú schopní už urobiť takmer nič. Takéto povedomie musí byť veľmi ponižujúce. A tu nepomôže naozaj nič iné, iba zásadne a radikálne sa vyhýbať veciam, ktoré v nás vždy a stále vyvolávajú búrku.
Boj s hriechom nie je ľahký. Je však nevyhnutný. Inak nám hrozí strata slobody a naozajstná deštrukcia. Ak niektorí namietame, že ani odtínanie príležitostí nám nepomohlo, spomeňme si na slová autora listu Hebrejom: „V boji proti hriechu ste ešte neodporovali až do krvi.“ (Hebr 12, 4)