Benedikt XVI. pred modlitbou Anjel Pána o Božej logike
Aj v dnešnú nedeľu sa na nádvorí apoštolského paláca v Castel Gandolfe zišli veriaci
mnohých národností, aby pozdravili Svätého Otca a pomodlili sa s ním modlitbu Anjel
Pána. V príhovore pred samotnou modlitbou Benedikt XVI. upriamil pozornosť na podstatný
rozdiel medzi Ježišom a jeho učeníkmi:
Drahí bratia a sestry, v našom
putovaní spolu s Markovým evanjeliom sme sa minulú nedeľu dostali do jeho druhej časti,
teda k Ježišovej poslednej ceste do Jeruzalema, k zavŕšeniu jeho poslania. Potom,
čo Peter, v mene všetkých učeníkov, vyznal vieru v neho ako Mesiáša (porov. Mk 8,29),
Ježiš začína hovoriť otvorene o tom, čo sa má na konci stať. Evanjelista prináša tri
predpovede smrti a zmŕtvychvstania za sebou, a to v kapitolách 8, 9 a 10. V nich Ježiš
stále jasnejším spôsobom oznamuje osud, ktorý ho čaká a jeho vnútornú nevyhnutnosť.
Úryvok z dnešnej nedele obsahuje druhé z týchto oznámení. Ježiš hovorí: „Syn človeka
bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych.“
(Mk 9,31). Lenže učeníci „nechápali toto slovo a spýtať sa ho báli” (v.
32).
V skutočnosti sa pri čítaní tohto Markovho rozprávania javí zrejmým
fakt, že medzi Ježišom a učeníkmi je stále hlboká vnútorná vzdialenosť. Nachádzajú
sa, ako sa vraví, na rozličných vlnových dĺžkach takým spôsobom, že nechápu, čo im
Majster hovorí, alebo to pochopia až následne. Apoštol Peter, hneď po tom, čo vyznal
svoju vieru v Ježiša, si dovolí upozorniť ho kvôli tomu, že predpovedal, že musí byť
odmietnutý a zabitý. Po druhom ohlásení utrpenia sa učeníci púšťajú do diskusie medzi
sebou, kto z nich je väčší (porov. Mk 9,34). Po tretej predpovedi Jakub a Ján žiadajú
Ježiša, aby mohli sedieť jeden po jeho pravici a druhý po ľavici, keď príde do svojej
slávy (porov. Mk 10, 35-40). Sú tu však aj iné znamenia tejto vzdialenosti. Napríklad,
učeníci nedokážu uzdraviť chlapca postihnutého epilepsiou, ktorého potom Ježiš uzdraví
silou modlitby (porov. Mk 9,14-29) alebo, keď k Ježišovi privedú deti, učeníci ich
odháňajú, ale rozhorčený Ježiš ich necháva pri sebe a potvrdzuje, že iba ten, kto
je ako dieťa, môže vojsť do Nebeského kráľovstva (Mk 10, 13-16).
Čo nám
chce toto všetko povedať? Chce nám pripomenúť skutočnosť, že Božia logika je vždy
„nad“ našou, tak ako to sám Boh zjavil prostredníctvom proroka Izaiáša: „Moje myšlienky
nie sú vaše myšlienky a moje cesty nie sú vaše cesty“ (Iz 55,8). Práve kvôli tomu
si nasledovanie Pána vždy vyžaduje od človeka hlboké obrátenie, zmenu zmýšľania i
života, žiada si otvorenosť srdca pri počúvaní, aby sme sa nechali ožiariť a vnútorne
premeniť. Základnou skutočnosťou, v ktorej sa Boh a človek odlišujú, je pýcha, pretože
Boh je totálnou plnosťou a je celkom zameraný milovať a dávať život. V nás ľuďoch
je, naopak, pýcha hlboko zakorenená a vyžaduje si neprestajnú bdelosť a očisťovanie.
My, ktorí sme malí, chceme sa stať veľkými, aby sme boli prví, kým Boh neváha znížiť
sa a byť posledným. Panna Mária je dokonale „zosúladená“ s Bohom: vzývajme ju s dôverou,
aby nás naučila verne nasledovať Ježiša po ceste lásky a pokory. - js, aj -