Dnešný komentrár pripravil
Gabriel Beer, člen Klubu kresťanských ekonómov (CEBSI):
Slovenské zdravotníctvo
zápasí medzi obyvateľmi o svoju povesť. Nie je to iba kvôli niekoľkým medicínsky nezvládnutým
prípadom, ktoré sa dostanú do večerných správ komerčných televízií. Či kvôli súbojom
lekárov a sestier o peniaze.
Ukazuje sa, že problémov je podstatne viac, akoby
sa na prvý pohľad zdalo. Väčšina z nich tkvie v neefektívnom vynakladaní peňazí. Napríklad:
veľké nemocnice s množstvom zamestnancov nevedú skúsení manažéri, ale väčšinou lekári
bez akýchkoľvek manažérskych skúseností. A každá výmena politických zostáv v parlamente
spôsobuje aj výmeny vo vedení štátnych univerzitných a fakultných nemocníc. Nástupcovia
potom vždy vedia nájsť množstvo chýb svojich predchodcov. Skúsenosti ostatných
rokov ukázali, že bez ohľadu na to, ktorá vládna zostava pošle svojich ľudí riadiť
nemocnice, šéfovia špitálov pod štátnou kontrolou, či kontrolou regionálnych samospráv
si nedokážu ustrážiť efektívne nákupy.
Až hrozivo vyzerá zistenie analytikov,
ktorí na Slovensku preverovali nákupy v desiatich menších nemocniciach. Sledovali
drobnosti, ako sú ihly, striekačky, rôzne materiály pre šitie, obväzy. To čo na prvý
pohľad vyzerá lacno. Ak narátali rozdiely v cenách týchto rovnakých tovarov, ktoré
dodávali nemocniciam rovnakí obchodníci došli k ročnej sume 2,4 miliónov eur. Prečo
absolútne rovnaké striekačky, či ihly nakupovali jednotlivé nemocnice za rôzne ceny
jasne vysvetlí iba svedomie riaditeľov nemocníc. Porovnávanie vo veľkých univerzitných
nemocniciach by určite vyzeralo ešte hrozivejšie.
Slovensko stále trpí postsocialistickým
syndrómom riadenia štátnych, či samosprávnych firiem. Mnohí vedúci pracovníci aj v
nemocniciach si uvedomujú, že ich mandát na riadenie firiem, či špitálov je obmedzený
mandátom tej-ktorej politickej strany vo vláde. A podľa toho sa aj riadia. Nachádzajú
modely, podľa ktorých sa časť peňazí dokáže „vyliať“ mimo nemocnice. Predražené nákupy
prístrojov, služieb, ako je upratovanie, no najmä takzvaného špeciálneho zdravotného
materiálu ako sú kĺby, či materiál potrebný pri operáciách sŕdc presmeruje mimo potrieb
pacientov. Poukazujú na to aj niektorí lekári, ktorí praxujú v renomovaných zahraničných
nemocniciach a pýtajú sa, prečo Slovensko nakupuje rovnaký materiál pre operácie drahšie
ako nemecké nemocnice. To spôsobuje prípady, kedy v krajine už máme toľko drahých
diagnostických zariadení na milión obyvateľov, ako sú napríklad cétečka, ako v Holandsku,
či Francúzsku, no chýbajú peniaze na ich prevádzku. Popoludní drahé stroje obvykle
stoja, lebo na vyšetrenia chýbajú peniaze.
No aj na Slovensku je už vidieť
rozdiely medzi niektorými privátnymi nemocnicami a štátnymi ústavmi. Príklad? Kým
privátny onkologický ústav svätej Alžbety má peniaze na rozširovanie podobne orientovaná
štátna nemocnica sa trápi. Vidieť to aj na ďalších špitáloch, kde sa vrcholoví manažéri
príliš často nemenia. Nemocnica v Košiciach-Šaci svojimi interiérmi a prístupom personálu
pripomína skôr kliniky zo zahraničných filmov. V podobných štátnych nemocniciach vidieť
smútok chodieb, izieb, ambulancií.
To všetko spôsobuje komplikácie, ktoré pacienti
na prvý pohľad nevidia. Lekári, napriek nedávnym zvyšovaniam platov, nemajú motivácie
pracovať v nemocniciach. Snažia sa čo najskôr, ako sa dá z nemocničných chodieb uniknúť,
najlepšie do svojich privátnych ambulancií. Kde nemusia slúžiť v nočných zmenách,
nie sú zaťažovaní najťažšími medicínskymi prípadmi a pre seba vedia zabezpečiť podstatne
lepšie finančné príjmy. Skúsení lekári v strednom produkčnom veku, ktorí si nedokážu
zaistiť vlastnú privátnu ambulanciu často odchádzajú pracovať do zahraničia. Slovenské
nemocnice sa tak nenápadne vyprázdňujú od perspektívnych a skúsených ľudí.
Ak
sa porovná počet nemocničných postelí, Slovensko má stále viac na tisíc obyvateľov
ako napríklad Švajčiarsko, či veľkosťou porovnateľné Dánsko. Priestor na redukciu
nemocníc stále je. No v krajine to už nie je ani tak odborný problém, ako politický.
Vplyv lekárov ne regionálnu politiku je veľmi silný. Vedia tlačiť na politikov v Bratislave,
aby aj neefektívne regionálne nemocnice zachraňovali. A to aj v prípadoch, ak pacienti
by radšej použili služby vybavenejších s lepšou povesťou. Viera uzdravuje. No
neplatí to celkom o uzdravovaní slovenského zdravotníctva. To potrebuje skôr odvahu.
Odvahu postaviť sa veľkému množstvu záujmových skupín, ktoré si chcú postaviť svoj
biznis na odlievaní peňazí bez protihodnoty, ktorú by dodali tak, aby to slovenskí
pacient pocítil.