Z tlačovej konferencie na palube lietadla smerujúceho do Libanonu
Na palube lietadla sa dnes počas letu do Libanonu konala tlačová konferencia so Svätým
Otcom. Novinárov zaujímali témy dialógu Katolíckej cirkvi s islamom, kresťanských
menšín na Blízkom východe, ale predovšetkým súčasná situácia v Sýrii. Jedna z prvých
otázok novinárov sa týkala pocitov Benedikta XVI. v súvislosti s návštevou regiónu
v nie veľmi pokojnom období, v čase násilností, ale aj spomienok na 11. september
či masaker v Sabre a Chatile. Situáciu sťažuje aj krvavá občianska vojna v Sýrii.
„Svätý Otec, s akými pocitmi podstupujete túto cestu? Mali ste pokušenie odvolať
ju z dôvodu neistoty alebo vám niekto radil vzdať sa jej?“
„Som veľmi
vďačný za túto príležitosť hovoriť s vami. Nikto mi nikdy neradil, aby som
zrušil túto cestu a ja som nikdy neuvažoval nad touto hypotézou, pretože viem, že
práve vtedy, keď sa situácia ešte viac komplikuje, je o to viac
potrebné ponúknuť znamenie bratstva, povzbudenia a solidarity. Teda, cieľom mojej
cesty je vyzývať k dialógu, vyzývať k pokoju proti násiliu, spoločne postupovať pri
hľadaní riešenia problémov. Moje pocity sú predovšetkým pocitmivďačnosti
za možnosť navštíviť v tomto čase túto veľkú krajinu, krajinu – ako povedal pápež
Ján Pavol II. – ktorá je v tomto regióne znamením posolstva stretnutiapre tri náboženstvá. Som vďačný Pánovi, že mi dal túto možnosť, som
vďačný všetkým inštitúciám a osobám, ktoré spolupracovali a spolupracujú na tejto
príležitosti. A som vďačný všetkým tým, ktorí ma sprevádzajú modlitbou, tou
ochrannou modlitbou. Som veľmi rád a som si istý, že môžeme vykonať
skutočnú službu pre dobro ľudí a pokoj.“
Mnoho katolíkov vyjadruje
v súčasnosti svoje znepokojenie nad rastom fundamentalizmu vo svete, ktorému padajú
za obeť tisíce kresťanov. Ďalšia otázka preto znela: „Ako môže Cirkev v
tomto zložitom a častokrát krvavom kontexte, reagovať výzvou k dialógu s islamom,
na ktorom stále trváte?“
„Fundamentalizmus je vždy falzifikáciou náboženstva
a proti zmyslu náboženstva, ktoré naopak, nabáda k šíreniu Božieho pokoja vo svete.
Preto je záväzkom Cirkvi a náboženstiev očistiť sa od týchto pokušení, osvietiť
svedomie a konať spôsobom, aby mal každý jasný obraz o Bohu. Musíme
rešpektovať navzájom jeden druhého. Každý je obrazom Boha a musíme sa navzájom rešpektovať.
Základné posolstvo náboženstva musí byť proti násiliu, ktoré je falzifikátom ako fundamentalizmus,
musí byť výchovou, osvetou a očistením svedomia, v prospech podpory
dialógu, zmierenia a pokoja.“
Túžba ľudí po demokracii viedla vo viacerých
krajinách Blízkeho východu k tzv. arabskej jari. Keďže práve v nich predstavujú kresťania
menšinu, novinárov zaujímalo, či „neexistuje riziko nevyhnutného napätia medzi
nadvládou väčšiny a prežitím kresťanstva?“.
„Sama o sebe je arabská
jar pozitívnou vecou: túžba po väčšej demokracii, väčšej slobode, väčšej spolupráci,
po obnovení arabskej identity. Tento výkrik slobody, ktorý prichádza od viac kultúrne
a profesionálne formovaných mladých, ktorí žiadajúväčšiu účasť
na politickom a sociálnom živote, je pokrokom, záležitosťou veľmi pozitívnou,
ktorú vítame aj my kresťania. Samozrejme, vieme, zamýšľajúc sa
nad históriou revolúcií, že volanie po slobode, tak dôležité a pozitívne, riskuje
zabudnutie na jeden aspekt, základný rozmer slobody, ktorým je tolerancia voči
druhému. Faktom je, že ľudská sloboda je vždy slobodu zdieľanou, že iba v zdieľaní
a v solidarite, v spoločnom spolunažívaní, determinovanom pravidlami, môže rásť...Musíme urobiť všetko možné preto, aby pojem slobody, túžba po slobode,
bola v súlade so správnou slobodou,ktorá nezabúda na toleranciu, zmierenie,
základné prvky slobody. Takýmto spôsobom aj arabská jar požaduje obnovu tisícročných
dejín. Kresťania a Arabi vybudovali túto krajinu a nemôžu teda spolu nežiť.
Myslím si, že je preto dôležité vidieť pozitívne prvky v týchto
hnutiach... aby bola sloboda správne pochopená a smerovala k väčšiemu
dialógu a nie k dominancii jedných nad druhými.“
Mnoho kresťanov v Sýrii
sa v súčasnosti chystá opustiť svoju krajinu, podobne, ako tomu bolo pred rokmi v
Iraku. „Čo zamýšľa urobiť alebo povedať Katolícka cirkev v záujme pomoci
a zastavenia vytrácania sa kresťanov v Sýrii a ďalších krajinách Blízkeho východu?“
„Predovšetkým
musím povedať, že nielen kresťania sú na úteku, ale tiež moslimovia. Hrozba,
že sa kresťania vzdialia z týchto krajín a ich prítomnosť
sa v nich vytratí, je veľká a my musíme urobiť všetko, aby sme im pomohli
ostať tam. Najväčšoupomocou by mohlo byť ukončenie vojny a násilia,
ktoré zapríčiňujú tieto úteky. Takže, je potrebné urobiť všetko možné k zastaveniu
násilností a napomáhať možnosti ostať spoločne aj v budúcnosti. Čo môžeme urobiť proti
vojne? Prirodzene, vždy šíriť posolstvo pokoja, vysvetľovať, že násilie
nikdy nevyrieši problém a posilňovať hodnotu pokoja. Dôležitá je práca
novinárov, ktorí môžu veľmi napomôcť pri zobrazovaní toho,
ako vojna ničí, nie buduje, neprináša osoh nikomu. Povedal by som, že prejavmi kresťanstva
sú dni modlitieb za kresťanov a moslimov, poukazovanie na možnosť dialógu a
riešení. Ďalej by som povedal, že sa musí zastaviť dovoz zbraní: bez zbraní
by vojna nemohla pokračovať. Namiesto dovozu zbraní, ktorý je ťažkýmhriechom, by sme mali dovážať nápady, pokoj, tvorivosť, akceptovanie
iných napriek rozdielom, zviditeľňovanierešpektovania náboženstiev
medzi sebou navzájom, rešpektovanie človeka ako Božieho stvorenia, lásku k
blížnemu ako zásadný prvok pre všetky náboženstvá. Je potrebné podporovať všetky možné
kroky, aj materiálne, v prospech ukončenia vojny a násilia, takým spôsobom, aby všetci
mohli znovu vybudovať krajinu.“
Jeden z novinárov tak nadviazal
na predošlú odpoveď Svätého Otca: „Okrem modlitby a vyjadrení solidarity, vidíte
nejaké konkrétne kroky, ktoré by cirkev a katolíci na Západe, predovšetkým v Európe
a Amerike, mohli podniknúť na podporu bratov na Blízkom východe?“ „Musíme
ovplyvňovať politickú mienku. Musíme vyzývať politikov k skutočnému zapájaniu sa všetkým
úsilím a všetkými prostriedkami do tvorivej činnosti za pokoj, proti násiliu. Každý
musí prispieť. V istom zmysle, ide o dielo napomínania, vzdelávania, očisty, pre nás
tak veľmi potrebnej. Okrem toho by naše charitatívne organizácie mohli pomáhať aj
materiálnym spôsobom. Máme organizácie ako Rád rytierov sv. hrobu, zameraný iba na
Svätú zem, ale podobné organizácie by mohli v týchto krajinách pomôcť materiálne,
politicky, humánne. Opäť by som uviedol, že viditeľné skutky solidarity, dni spoločných
modlitieb, môžu zvýšiť verejnú mienku, mať skutočné účinky. Sme presvedčení, že modlitba
je účinná, ak je vykonávaná s veľkou dôverou a vierou.“ – mf –