Syntéza Posynodálnej apoštolskej exhortácie Cirkev na Blízkom východe
Základné informácie Posynodálna apoštolská exhortácia „Cirkev na Blízkom východe“
je dokument, ktorý vypracoval Benedikt XVI. na základe 44 záverečných odporúčaní Osobitnej
synody pre Blízky východ. Tá sa konala vo Vatikáne od 10. do 26. októbra 2010 na tému:
“Katolícka cirkev na Blízkom východe: Spoločenstvo a svetectvo. „Množstvo veriacich
malo jedno srdce a jednu dušu” (Sk 4,32). Text je okrem úvodu a záveru rozdelený do
troch častí.
Úvod Exhortácia pozýva cirkev na Blízkom východe aby začala
vytvárať vnútorné spoločenstvo, hľadiac na „miestnych veriacich”, ktorí patria do
Výhodných katolíckych cirkví sui iuris, a otvorila dialóg so židmi a moslimami. Ide
o spoločenstvo, o jednotu, ktorá sa dosahuje v rozličnosti geografických, náboženských,
kultúrnych a socio-politických kontextov na Blízkom východe. Benedikt XVI. zároveň
znovu vyzýva k zachovaniu a podpore jednotlivých rítov východných cirkví, ktoré sú
dedičstvom celej Cirkvi Ježiša Krista.
Prvá časť Kontext. Pápež predovšetkým
pozýva, aby sa nezabúdalo na kresťanov, ktorí žijú na Blízkom východe a prispievajú
„vznešeným a vzácnym“ spôsobom k budovaniu Kristovho tela. Nasleduje charakteristika
situácie v regióne a obyvateľov, ktorí tam žijú. Benedikt XVI. veľmi vážnym spôsobom
poukazuje na mŕtvych, obete „ľudskej slepoty“, na strach a ponižovanie: „Zdá sa, že
neexistuje možnosť zastaviť Kainov zločin“. Bez vstupovania do detailov exhortácia
rýchlym spôsobom pripomína, že postoj Svätej Stolice k rozličným konfliktom v regióne
a k statusu Jeruzalema a svätých miest, je dostatočne známy. Nakoniec je tu výzva
k obráteniu, k pokoju – myslenom nie iba ako neprítomnosť konfliktov, ale ako vnútorný
pokoj spojený so spravodlivosťou – k prekonaniu všetkých rasových, sexuálnych a triednych
rozdielov, k prežívaniu odpustenia, tak v súkromnom, ako aj verejnom sektore.
Zasvätený
život a ekumenizmus. Celá táto kapitola je jedna výzva v prospech ekumenickej jednoty,
„ktorá nie je uniformitou tradícií a liturgických slávení“. V ťažkom a nestabilnom
politickom kontexte, ktorý je v tejto dobe náchylný k násiliu prevažne na Blízkom
východe, sa Cirkev rozvinula do mnohotvárnosti, predstavujúc cirkvi starodávnej tradície
a mladé cirkevné spoločenstvá. Ide o takú mozaiku, ktorá si vyžaduje veľké úsilie
pre povzbudenie kresťanského svedectva. V línii Druhého vatikánskeho koncilu pozýva
Svätý Otec k duchovnému ekumenizmu, jednote nie v metúcom zmysle, ale ako uznanie
a rešpektovanie druhého. Exhortácia zároveň zdôrazňuje dôležitosť teologickej práce
a práce rozličných ekumenických komisií a cirkevných spoločenstiev, aby – v línii
cirkevnej doktríny – hovorili jedným hlasom o veľkých morálnych otázkach (rodina,
sexualita, bioetika, sloboda, spravodlivosť a pokoj). Ukazuje zároveň na dôležitosť
ekumenizmu diakonie, čo sa týka charity a vzdelávania. Potom sú vymenované niektoré
konkrétne návrhy pre ekumenickú pastoráciu. Medzi nimi, koncilová otvorenosť voči
istej communicatio in sacris“ (teda možnosti prístupu kresťanov k sviatostiam v inej
cirkvi ako je tá, do ktorej patria), k sviatosti pokánia, eucharistie a pomazaniu
chorých. Benedikt XVI. je tiež presvedčený o možnosti nájsť dohodu pri spoločnom preklade
modlitby Otče náš v regionálnych jazykoch.
Medzináboženský dialóg: Pripomínajúc
dejinné a duchovné spojenie, ktoré majú kresťania so židmi a moslimami, exhortácia
vyzýva, aby medzináboženský dialóg – ktorý je súčasťou samotnej podstaty a univerzálneho
povolania Cirkvi – nebol postavený iba na pragmatických úvahách politického a sociálneho
charakteru, ale aby sa predovšetkým zakladal na teologických základoch viery: židia,
kresťania a moslimovia veria v jediného Boha a toto je dôvod, prečo sú schopní uznať
„v druhom veriacom“ brata, ktorého možno milovať a rešpektovať a zamedziť tak zneužitiu
náboženstva pre konflikty, čo „je neospravedlniteľné pre autentického veriaceho“.
Osobitným spôsobom sa zameriava na kresťansko-židovský dialóg a pripomína spoločné
duchovné dedičstvo, položené na základoch Svätého písma, ktoré privádza „kresťanstvo
k židovským koreňom“. Zároveň kresťanov pozýva k uvedomeniu si tajomstva Božieho vtelenia
a odsudzuje neospravedlniteľné prenasledovania minulosti. V súvislosti s moslimami
Benedikt XVI. používa slovo „úcta“ – a dodáva „vo vernosti učeniu Druhého vatikánskeho
koncilu“. S poľutovaním pripomína skutočnosť, že doktrinálne odlišnosti slúžia ako
dôvody na útoky jedných proti druhým, na ospravedlnenie – v mene náboženstva – praktík
intolerancie, diskriminácie, utláčania a prenasledovania. Exhortácia potom vysvetľuje
skutočnosť, že prítomnosť kresťanov na Blízkom východe nie je ani niečím novým ani
náhodným, ale historickou skutočnosťou: ako neoddeliteľná súčasť regiónu začali „osobitnú
symbiózu“ s okolitou kultúrou a – spolu so židmi a moslimami – prispeli k formovaniu
bohatej kultúry, ktorá je vlastná Blízkemu východu. Čo sa týka katolíkov v tomto regióne,
text pripomína, že oni, rodení občania Blízkeho východu, majú právo a povinnosť plne
participovať na civilnom živote a nesmú byť považovaní za občanov druhej kategórie.
Svätý Otec potvrdzuje, že náboženská sloboda – zhrnutie všetkých slobôd, posvätná
a neodcudziteľná – zahŕňa slobodu voľby náboženstva, ktoré jednotlivec považuje za
pravé a verejné prejavy viery a jej symbolov bez toho, aby bol ohrozovaný vlastný
život a osobná sloboda. Sila a donucovacie prostriedky v náboženských veciach sú neprípustné.
Z tohto vychádza pozvanie prejsť od tolerancie k náboženskej slobode, ktorá neznamená
otvoriť cestu synkretizmu, ale „novému prehodnoteniu antropologického vzťahu s náboženstvom
a Bohom“.
Dve nové skutočnosti: Exhortácia sa pozastavuje pri laicite s jej
niektorými extrémami a násilným fundamentalizmom, ktorý sa odvoláva na náboženský
pôvod. Laicita vo svojej extrémnej forme, ktorá sa stala sekularizmom, popiera obyvateľovi
právo na verejné prejavovanie vlastného náboženstva a predpokladá, že iba štát je
kompetentný normami regulovať tento aspekt. Ide o staré teórie, ktoré nie sú výslovne
západné a nie sú zamieňateľné s kresťanstvom. Zdravá laickosť zahŕňa rozlišovanie
a spoluprácu medzi politikou a náboženstvom vo vzájomnom rešpekte. Garantuje politike
pracovať bez zneužívania náboženstva a náboženstvu žiť bez nátlaku politických záujmov.
Náboženský fundamentalizmus – ktorý rastie v klíme socio-politickej neistoty vďaka
manipuláciám niekoľkých ľudí a nedostatočného chápania náboženstva inými – chce prevziať
moc, častokrát násilným spôsobom, nad svedomím ľudí a nad náboženstvom z politických
dôvodov. Z tohto dôvodu pápež vyslovuje naliehavú výzvu všetkým náboženským predstaviteľom
Blízkeho východu, aby svojim príkladom a vyučovaním urobili všetko preto, aby sa zničilo
toto smrteľné ohrozenie, ktoré sa bez rozdielu dotýka veriacich všetkých náboženstiev.
Migranti:
Svätý Otec rieši jednu zásadnú otázku, teda exodus kresťanov (skutočné krvácanie),
ktorí sa nachádzajú v chúlostivej situácii. Často sú bez nádeje a najviac pociťujú
negatívne dôsledky konfliktov. Mnohokrát sú ponižovaní, a to napriek tomu, že sa po
celé stáročia zúčastňovali na budovaní svojich krajín. Blízky východ s malým počtom
kresťanov, alebo bez nich už viac nie je Blízkym východom. Preto Svätý Otec žiada
politických a náboženských predstaviteľov, aby zastavili politiky a stratégie, ktoré
smerujú k jednofarebnému Blízkemu východu, ktorý nereflektuje svoju ľudskú a historickú
realitu. Benedikt XVI. potom vyzýva pastierov východných katolíckych cirkví, aby pomáhali
kňazom a veriacim v diaspore ostať v spojení so svojimi rodinami a cirkvami a napomína
pastierov jednotlivých cirkevných administratívnych území, ktoré prijímajú východných
katolíkov, aby im umožnili slávenie liturgie podľa ich tradícií. Táto kapitola sa
dotýka aj otázky pracujúcich imigrantov – často katolíkov latinského obradu – pochádzajúcich
z Afriky, Ďalekého východu a Indie. Tí sa veľa krát nachádzajú v situácii diskriminácie
a nespravodlivosti. Svätý Otec teda žiada vlády krajín, ktoré prijímajú týchto kresťanov,
aby rešpektovali a ochraňovali práva migrantov. V závere tejto prvej časti napomína
veriacich – „tak domorodých ako aj prisťahovaných“ – aby nažívali v bratskom spoločenstve
a vo vzájomnom rešpekte.
Druhá časť exhortácie sa konkrétnym spôsobom obracia
na členov Východných cirkví, od Patriarchov až po mladých a deti, s návrhmi a odporúčaniami
pre každý stav.
Tretia časť sa venuje pastoračným otázkam: od Božieho slova,
ktoré je prameňom jednoty a svedectva, cez liturgiu a sviatostný život, modlitbu a
púte, evanjelizáciu a charitu, až po kresťanskú formáciu a katechézu.
V samotnom
závere posynodálnej exhortácie Cirkvi na Blízkom východe, Benedikt XVI. slávnostným
spôsobom žiada v Božom mene politických a náboženských predstaviteľov, aby nielen
uľahčili utrpeniu všetkých tých, ktorí žijú na Blízkom východe, ale aby odstránili
príčiny utrpenia a urobili všetko k nastoleniu pokoja. Zároveň vyzýva katolíkov, aby
žili vo vzájomnej jednote a s odvahou vydávali svedectvo o Ježišovi Kristovi. Preklad:
Jozef Šofranko SJ