Štvrtkový komentár Mons. Mariána Gavendu

Komentár s názvom Voda, para a ľad pripravil Mons. Marián Gavenda

Už asi pred piatimi rokmi som na velehradskom stretnutí kňazov začul pri obede z úst českého kňaza v stredných rokoch povzdych: „Ja tých mladých kňazov nepoznávam. Stále v čiernom, v sutane by aj futbal hrali a tuším aj spali...“. Bolo to v čase, keď sa v bratislavskom seminári kládol veľký dôraz na „signum“, na vonkajšie vyjadrenie „sentire cum ecclesia“, na nosenie aspoň kňazského civilu - a to pramálo úspešne. To jednoducho nemožno prikázať. To musí prísť, a už aj prichádza. Poznámka pri obede vyvolala, ako vždy keď ide o paraliturgické témy, živú diskusiu, oveľa živšiu ako ktorákoľvek duchovná, biblická či evanjelizačná téma. Kto by to nepoznal z kňazských rekolekcií či iných stretnutí?! Už tento ohnivý a polarizujúci záujem je fenomén, ktorý sám o sebe čosi hovorí. Najmä ak sa po takej búrlivej debate spýtame podľa biblického „strom sa pozná po ovocí“, aké ovocie taká diskusia okrem straty času na dôležitejšie témy a silných rozdeľujúcich emócií vlastne priniesla?

V podstate ide o hlbší a celocirkevný fenomén. Je prejavom určitého duchovného vanutia a nielen bezprostredných okolností. Kdekoľvek na svete a bez vzájomného prepojenia má totiž určité neuveriteľne spoločné črty. Vanutie Ducha svätého, či ducha nesvätého? Zdá sa, že oboch. Diabol je nazývaný aj „Božou opicou“, rád sa ako kúkoľ primiešava a dôsledne napodobuje Božie pôsobenie, aby ho z vnútra ničil. A pretože v každom jednotlivcovi i v každom cirkevnom zoskupení pôsobí v srdci Boží duch a bojuje oň i zlý duch, je nebezpečné tvoriť tábory dobrých a zlých, verných a liberálov. Každý nový jav je výzvou i ohrozením. Na morálne hodnotenie je dôležitá vnútorná motivácia a tú nemožno určiť paušálne podľa jedného vonkajšieho kritéria... Aspoň to sa žiada povedať vo všeobecnosti.
Trochu konkrétnejšie sa môžeme pozrieť na časté jablko sváru, na cirkevný odev. Kniha Genezis hovorí už na prvých stránkach o odeve, ktorý má po hriechu zakryť stud prvých rodičov. Odev má teda nielen praktický význam chrániť pred nepriazňou počasia, ale aj formačný, chrániť a usmerňovať ľudské túžby a emócie, ktoré sa mu hriechom vymkli spod kontroly. Odev vyjadruje vnútro človeka. V starých časoch sa verilo, a súčasná psychológia to potvrdzuje, že obliecť si určitý oblek spôsobuje premenu človeka. Zmena odevu bývala podmienkou účasti na kulte a u tých, čo kultové obrady vykonávali, zdôrazňoval rozdiel medzi sakrálnym a profánnym. Vyjadriť a formovať odevom vnútorný postoj a stav patrí teda do základnej antropologickej štruktúry človeka všetkých čias. Na tejto zákonitosti stavia aj biblická symbolika odevu. Odev môže znamenať uzavretie zmluvy, prenesenie úradu i zmenu zmýšľania (roztrhnúť si šaty, obliecť sa do vrecoviny). Špinavé šaty sú symbolom hriešneho života, preto Kazateľ vyzýva: „Tvoje šaty nech sú vždy biele!“ Farizeji a zákonníci chceli dlhými strapcami demonštrovať svoju vernosť zákonu. Ježiš ich ostro kritizoval, že vonkajšími znakmi zbožnosti ako obielené hroby zakrývajú svoju hriešnosť. No zároveň Ježiš kládol dôraz na odev milosti, „svadobného rúcha“, bez ktorého nemožno vstúpiť na hostinu v nebeskom kráľovstve.

Ak preskočíme dlhé a pestré dejiny používania cirkevného odevu, z Dokumentov druhého vatikánskeho koncilu sa dozvieme len stručné zásadu: „Rehoľné rúcho“ – a prakticky to isté platí aj o každom inom cirkevnom odeve – „ako znak zasvätenia nech je jednoduché, skromné, chudobné a pritom slušné. Okrem toho nech vyhovuje zdravotným požiadavkám a nech sa prispôsobí časovým i miestnym okolnostiam a pracovným potrebám“ (PC, 17). Už dva roky po koncile Pavol VI. generálnym predstaveným ženských kongregácií zdôrazňoval, že vonkajší odev má svoj vplyv na zachovávanie pravého a autentického rehoľného života. Uznáva potrebu určitých zmien, avšak upozorňuje, aby sa nešlo od jedného extrému k druhému, a aby rehoľný odev aj pri svojej jednoduchosti bol naďalej vonkajším a pre všetkých viditeľným znakom vnútorného zasvätenia. V apoštolskej exhortácii Evangelica testificatio z júna 1971 Pavol VI. hovorí, že rehoľný odev sa má aspoň nejakým spôsobom odlišovať od výslovne sekulárnych foriem. Náuku a postoj Jána Pavla II. zhŕňa liturgista Matías Augé takto: Odev je znamenie, ktoré má byť zakorenené do každodenného života. Vytrháva rehoľníka z anonymity a poukazuje na jeho prítomnosť vo svete. Rehoľník nemá podľahnúť snahe vytlačiť Boha z ulíc súčasného sveta. Rehoľný a kňazský odev je vonkajším vyjadrením plného zasvätenia sa ideálom Božieho kráľovstva. Mení Benedikt XVI. kurz alebo len odpovedá na požiadavky súčasnej situácie? Tým, čo sa jeho postojmi príliš oháňajú aby podopreli svoje, treba odporučiť, aby si pozorne prečítali aspoň jeho knihu „Duch liturgie“ alebo postoje vyjadrené v knihe „Svetlo sveta“.

Pokoncilové opúšťanie nosenia kňazského a rehoľného odevu bol komplexný jav. Neraz bolo spontánnou rebéliou proti skostnatenosti vo vnútri Cirkvi. Podporovali ho aj teologické akcenty ponímania Cirkvi ako Božieho ľudu, dôraz na službu blížnym, na potrebu prelomiť izoláciu a priblížiť sa súčasnému svetu. Svoj vplyv zohral aj prerastajúci individualizmus, pre ktorý sa človek lepšie cíti v anonymite ako aj celkový spoločenský dôraz na praktickú a estetickú stránku odevu na úkor symbolickej. A bol tu samozrejme aj celkový náboženský úpadok, všeobecný vplyv i cielené útoky sekulárnej, prevažne liberálnej a konzumnej spoločnosti, v ktorom zanechávanie cirkevného odevu bolo prirodzeným dôsledkom zanechávania náboženského života a plného zasvätenia sa službe Božiemu kráľovstvu. Okrem toho sa príliš často hodnotilo, ako sa v cirkevnom odeve cíti rehoľník alebo kňaz a zabúdalo sa pýtať, ako ho vnímajú druhí.

Čo povedať o rastúcich trendoch návratu k vonkajším náboženským formám? To, že štruktúry ľudskej prirodzenosti nemožno oklamať, túži sa odevom vyjadrovať aj symbolicky. Je to aj spontánna reakcia na náboženský úpadok, vyjadrenie snahy o radikálnu obnovu. Ale nesie aj riziká. Napríklad riziko skratkovitého myslenia, ktoré zjednodušene povedané dôvodí asi takto: pred koncilom chodilo do kostola viac ľudí, zavedieme predkoncilové zvyky a kostoly budú opäť plné. Je tu aj neustále riziko uprednostniť formu na úkor ducha. Strnulá, puntičkárska purifikácia po svätom prijímaní niekedy trvá dlhšie ako rímsky kánon. A hrozí aj riziko lacného efektu: pôsobiť oddane a zbožne vďaka cirkevnému odevu. Cirkevný odev, ako každá uniforma, môže formovať, ak sa človek najskôr vnútorne stotožní s hodnotami, ktoré odev vyjadruje, alebo deformovať, ak ním zakrýva svoju prázdnotu alebo hľadá lacnú úctu i blahobyt. Človeka i jeho obliekanie, treba hodnotiť podľa jeho celkových postojov a najmä ovocia, ktoré prináša. Habitus non facit monachum ani v 21. storočí. Treba sa pýtať, či vernosťou kňaza cirkevnému odevu, liturgickým predpisom, vzrastá zbožnosť alebo vyháňa ľudí z kostola a vzďaľuje ich od Boha i z Cirkvi. Pravdou je, že ľudia, najmä mladí (a nielen starí nostalgici), hľadajú do liturgického vyprázdnenia hlbšiu náplň. Treba im ponúknuť obsah i formu. Celú problematiku dobre charakterizuje jednoduchý príklad: živú vodu – ktorou je evanjelium a sám Kristus – možno zlikvidovať dvomi spôsobmi. Buď ju vyparíme - to robí liberalizmus. No pary sa nemožno napiť. Alebo sa ju snažíme zachrániť a dáme ju do mrazničky - to robia tradicionalisti. Ale ani ľadu sa nemožno napiť. Treba čerpať a podávať živú vodu z nevysychajúceho prameňa evanjelia a osobného vzťahu ku Kristovi, z ktorého vychádzala každá obnova a pravá reforma.