Benedikt XVI. počas audiencie o Božom tróne, Baránkovi a knihe

V Aule Pavla VI. vo Vatikáne sa dnes opäť zišli tisíce veriacich, aby mohli pozdraviť Svätého Otca a vypočuť si jeho katechézu. Benedikt XVI. v nej nadviazal na tú minulotýždňovú, a venoval sa druhej časti knihy Zjavenia svätého apoštola Jána. Tu je jej plné znenie:

Drahí bratia a sestry,

minulú stredu som hovoril o modlitbe v prvej časti knihy Zjavenia svätého apoštola Jána; dnes prejdeme k druhej časti. Zatiaľ čo je modlitba v prvej časti zameraná do vnútra cirkevného života, pozornosť druhej časti sa obracia na celý svet; Cirkev kráča dejinami, je ich súčasťou podľa Božieho plánu. Zhromaždenie, ktoré počúva posolstvo svätého Jána prezentované čítajúcim, znovu objavuje svoju úlohu: má spolupracovať na rozvoji Božieho kráľovstva ako „kňazi Boha a Krista“ (Zjv 20,6; porov. 1,5; 5,10) a otvárať sa svetu ľudí. A tu sa objavujú dva – medzi sebou dialektické – spôsoby života: prvý z nich by sme mohli nazvať „Kristov systém“: patriť doň pokladá zhromaždenie za šťastie. Druhý spôsob je „pozemský systém“ – zameraný proti kráľovstvu a proti zmluve – založený na vplyve Zlého“, ktorý klame ľudí a chce vytvoriť svet protikladný k tomu, aký chcel Kristus a Boh (porov. Pontificia Commissione Biblica, Bibbia e Morale. Radici bibliche dell’agire cristiano, 70). Zhromaždenie teda musí vedieť správne čítať dejiny, v ktorých žije, aby sa naučilo vo viere rozlišovať medzi udalosťami, ktoré prežíva a spolupracovať svojou činnosťou na rozvoji Božieho Kráľovstva. A toto dielo čítania, rozlišovania a konania je úzko spojené s modlitbou.

Predovšetkým prostredníctvom Kristovho naliehania – keď on sám v prvej časti Zjavenia svätého apoštola Jána sedemkrát hovorí: „Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí Cirkvi“ (Zjv 2,7.11.17.29; 3,6.13.22) – zhromaždenie dostáva pozvanie vystúpiť do neba – aby sa pozrelo na skutočnosť Božími očami; a tu nachádzame tri symboly, oporné body, od ktorých sa možno odraziť, aby sme správne dokázali čítať celý príbeh: sú to Boží trón, Baránok a kniha (porov. Zjv 4,1-5,14).

Prvým symbolom je trón, kde sedí osoba, ktorú Ján neopisuje, lebo presahuje všetky ľudské vyjadrovacie prostriedky; môže len naznačiť krásu a radosť, ktorú prežíva, keď stojí pred ňou. Táto tajomná osoba je Boh, všemohúci Boh, ktorý nezostal uzatvorený vo svojom nebi, ale stal sa blízkym človeku, uzavrel s ním zmluvu; Boh, ktorý v dejinách tajomným, ale skutočným spôsobom necháva rozozvučať svoj hlas – symbolicky vyjadrený bleskami a hromami. Okolo Božieho trónu sú aj rozličné ďalšie postavy – 24 starcov a štyri živé bytosti, ktoré neustále vzdávajú chválu jedinému Pánovi dejín. Prvým symbolom je teda trón.

Druhým symbolom je kniha, ktorá obsahuje Boží plán týkajúci sa udalostí a ľudí;
tento plán je hermeticky uzavretý siedmymi pečaťami a nik ho nedokáže prečítať. Konfrontovaný s touto neschopnosťou človeka porozumieť Božiemu plánu, Ján pociťuje hlbokú ľútosť, ba začína až plakať. Existuje však liek na to, že človek sa nedokáže orientovať v tajomstve dejín: je tu ktosi, kto mu dokáže otvoriť knihu a osvietiť ho.

A tu sa objavuje tretí symbol: Kristus, nepoškvrnený Baránok, ktorý bol obetovaný na kríži, avšak teraz je tu znova – na znak svojho vzkriesenia. A je to práve Baránok, zabitý a vzkriesený Kristus, ktorý postupne otvára všetky pečate a odhaľuje Boží plán, hlboký zmysel stvorenia.

Čo znamenajú tieto symboly? Pripomínajú nám aký je správny spôsob čítania historických udalostí, aj nášho vlastného života. Dvíhajú náš pohľad k Božiemu nebu, v neustálom vzťahu s Kristom, otvárajú mu naše srdce a našu myseľ v osobnej a spoločnej modlitbe: takto sa učíme vidieť veci novým spôsobom a chápať ich skutočnú podstatu. Modlitba je ako otvorené okno, ktoré nám umožňuje pozerať sa stále na Boha – nielen preto, aby sme si pripomínali cieľ, na ktorý sme zameraní, ale aj preto, aby sme Božej vôli dovolili osvecovať naše pozemské putovania – aby nám ona pomáhala prežívať tieto putovania intenzívne a užitočne.

Akým spôsobom Pán vedie kresťanské spoločenstvo k hlbšiemu čítaniu dejín? Predovšetkým tak, že ho pozýva k tomu, aby sa reálne pozeralo na prítomnosť, ktorú práve prežíva. Baránok teda otvára prvé štyri pečate knihy a Cirkev vidí svet, do ktorého je vložená – svet, v ktorom je mnoho negatívnych prvkov. Sú tu zlá, ktoré robí človek – ako násilie, čo sa rodí z túžby po vlastníctve, po nadvláde nad druhými, až po vzájomné zabíjanie (druhá pečať); alebo nespravodlivosť, keď ľudia nerešpektujú zákony, ktoré si dali (tretia pečať). K týmto sa pridávajú zlá, ktoré človek musí podstúpiť – ako smrť, hlad, či choroba (štvrtá pečať). Tvárou v tvár týmto zlám, často veľmi dramatickým, je cirkevné spoločenstvo povzbudzované nestrácať nádej a pevne veriť, že zdanlivá všemohúcnosť Zlého bude raz premožená naozajstnou Božou všemohúcnosťou. A prvá pečať, ktorú Baránok otvára, obsahuje práve tento odkaz. Ján hovorí: „A videl som: Hľa, biely kôň; a ten, čo sedel na ňom, mal luk a dostal veniec a vyšiel ako víťaz, a aby víťazil“ (Zjv 6,2). Do ľudských dejín vstúpila Božia sila, ktorá nielenže dokáže vyvážiť zlo, ale nad ním aj zvíťaziť; biela farba je odvolaním sa na Vzkriesenie: Boh sa stal tak blízkym, že zostúpil do temnôt smrti, aby ich ožiaril jasom svojho Božského života; vzal na seba zlo sveta, aby ho očistil ohňom lásky.

Ako napredovať v tomto kresťanskom čítaní skutočnosti? Zjavenie svätého apoštola Jána nám hovorí, že modlitba v každom z nás i v našich spoločenstvách oživuje toto videnie svetla a hlbokej nádeje: pozýva nás, aby sme sa nenechali premôcť zlom, ale aby sme zlo premáhali dobrom, aby sme hľadeli na Ukrižovaného a Vzkrieseného Krista, ktorý nás pripája k svojmu víťazstvu. Cirkev žije v dejinách, neuzatvára sa do seba samej, ale s odvahou kráča uprostred ťažkostí a utrpenia, odvážne vydávajúc svedectvo o tom, že zlo, ktoré nie je definitívne, nemôže zvíťaziť nad dobrom – že tma neprekryje Boží jas. Je to pre nás dôležitý bod; ako kresťania nikdy nesmieme byť pesimistami. Dobre vieme, že na našej životnej ceste sa často stretneme s násilím, klamstvom, nenávisťou, prenasledovaním – avšak toto nám nemôže zobrať odvahu. Predovšetkým modlitba nás učí, aby sme dokázali vidieť Božie znamenia, vnímať jeho prítomnosť a konanie, ba aby sme sa aj my sami stávali svetlami dobra, ktoré šíria nádej a hovoria všetkým o Božom víťazstve.

Táto perspektíva privádza človeka k tomu, aby k Bohu a k Baránkovi pozdvihol svoj hlas plný vďaky a chvály: dvadsaťštyri starcov a štyri živé bytosti spoločne spievajú „novú pieseň“, ktorá oslavuje dielo Krista Baránka: on „všetko robí nové“ (Zjv 21,5). Táto obnova je však predovšetkým darom, o ktorý treba žiadať. A tu nachádzame ďalší prvok, ktorý musí byť modlitbe vlastný: naliehavé vzývanie Pána o to, aby prišlo jeho kráľovstvo, aby človek mal učenlivé srdce, načúvajúce Božej moci, aby Božia vôľa riadila náš vlastný život i život celého sveta. Vo vízii Zjavenia svätého apoštola Jána je táto prosebná modlitba prednášaná v kontexte dôležitých detailov: „dvadsaťštyri starcov“ a „štyri živé bytosti“ držia v rukách, spolu s citarou, ktorá doprevádza ich spev, „zlatú čašu plnú kadidla“ (5,8a), a to – ako je ďalej vysvetlené – sú „modlitby svätých“ (5,8b) – teda tých, ktorí už dosiahli Boha, ale aj všetkých nás, čo sme ešte na ceste.

Vidíme, že pred Božím trónom anjel drží v rukách zlaté kadidlo a neustále doň vkladá zrnká tymianu, teda našu modlitbu, ktorej príjemná vôňa stúpa pred Božiu tvár (porov. Zjv 8,1-4). Je to symbolické vyjadrenie, ktoré nám hovorí ako všetky naše modlitby – so všetkými ich obmedzeniami, s námahou, chudobou, vyprahnutosťou, nedokonalosťou – sú takmer dokonale očistené, a tak prichádzajú k Božiemu srdcu. Môžeme si byť istí, že neexistujú povrchné, zbytočné modlitby: žiadna z nich nie je stratená. Všetkým sa dostane odpoveď (i keď niekedy tajomná), pretože Boh je Láska a nekonečné Milosrdenstvo. Anjel, píše svätý Ján, „vzal kadidelnicu, naplnil ju ohňom z oltára a vrhol na zem. A nastalo hrmenie, burácanie, blesky a zemetrasenie“ (Zjv 8,5). Tento obraz znamená, že Boh nie je hluchý k našim prosbám, zasahuje a prejavuje svoju moc a svoj hlas na zemi; trasie a rozvracia vládu Zlého. Často práve zoči voči zlu máme dojem, že nemôžeme nič urobiť, no práve modlitba je najlepšou a najúčinnejšou odpoveďou, ktorú môžeme dať a ktorá posilňuje našu každodennú úlohu šíriť dobro. Božia moc robí plodnou aj našu slabosť (porov. Rim 8,26-27).

Rád by som zakončil poukázaním na záverečný dialóg Zjavenia (porov. Zjv 22,6-21). Ježiš niekoľkokrát opakuje: „Hľa, prídem čoskoro“ (Zjv 22,7.12). Toto tvrdenie nenaznačuje len budúcu perspektívu konca čias, ale aj tú súčasnú: Ježiš prichádza, stavia si príbytok v tom, kto v neho uverí a kto ho prijíma. Zhromaždenie vedené Duchom Svätým opakuje Ježišovi naliehavé pozvanie, aby im bol čím viac nablízku: „Príď“ (Zjv 22,17a). Je ako „nevesta“ (22,17), čo vrúcne čaká na zavŕšenie snúbeneckého obdobia. Tretí raz sa opakuje invokácia: „Amen. Príď, Pane Ježišu!“ (22,20b) a čítajúci zakončuje vyjadrením, ktoré poukazuje na zmysel jeho príchodu: „Milosť Pána Ježiša nech je s vami všetkými“ (22,21).

Kniha Zjavenia svätého apoštola Jána, aj keď prostredníctvom komplexných symbolov, nás uvádza do veľmi krásnej modlitby, v ktorej aj my samotní počúvame, chválime a ďakujeme – kontemplujeme Pána, a žiadame ho o odpustenie. Jej štruktúra – teda štruktúra veľkej, spoločnej liturgickej modlitby – je jasným poukázaním na potrebu znovu objaviť ten nezvyčajný a všetko premieňajúci náboj, ktorý v sebe nesie Eucharistia. Chcel by som vás predovšetkým intenzívne pozvať k tomu, aby ste boli verní nedeľnej svätej omši – v deň Pána – teda v nedeľu, ktorá je opravdivým centrom celého týždňa! Bohatstvo modlitby v Zjavení svätého apoštola Jána nás privádza k zamysleniu sa nad diamantom, ktorý má obdivuhodné množstvo hrán, ale jeho vzácnosť spočíva v čistote jediného centrálneho jadra. Sugestívne formy modlitby, s ktorými sa stretávame v Zjavení svätého apoštola Jána, nádherne poukazujú na jedinečnú, nevysloviteľnú vzácnosť Ježiša Krista. Ďakujem.

Preklad: Martin Kramara