Mons. Cyril Vasiľ o Libanone – cieli pápežovej cesty
Benedikt XVI. odletí
v piatok na svoju 24. zahraničnú apoštolskú cestu na Blízky východ, konkrétne do Libanonu.
Pri tejto príležitosti sme sa obrátili na sekretára Kongregácie pre východné cirkvi
Mons. Cyrila Vasiľa, aby nám priblížil túto cestu z viacerých pohľadov. Prečo
práve návšteva Libanonu? „Libanon ako krajina je jednou z typických krajín Blízkeho
východu, a na druhej strane istým spôsobom aj netypická. V čom spočíva jej
typickosť a netypickosť. Typickosť spočíva v tom, že je to krajina -
po stránke zloženia obyvateľstva -, reprezentujúca naozaj zloženie Blízkeho
východu, s veľkou časťou veriacich islamského náboženstva, ale súčasne s veľkou
prítomnosťou kresťanov rozličných Cirkví, rozličných obradov. Na druhej strane je
to krajina netypická, pretože na rozdiel od okolitých krajín sa po stránke
politickej a spoločenskej štruktúry viac približuje štandardom západnej
európskej demokracie ako ostatné okolité blízkovýchodné krajiny. Vyplýva to
z veľmi komplikovaného historického prechodu, ktorým sa táto krajina vyformovala.
Už počas trvania Osmanskej ríše to bola krajina s vysokou koncentráciou
kresťanského obyvateľstva, ktoré bolo silne napojené na kultúru európskych
krajín, osobitne na francúzsku. Istým spôsobom bola aj pod nepriamym patronátom európskych
kresťanských veľmocí, ktoré sa snažili zabezpečiť osobitné postavenie kresťanským
komunitám, ktoré tu boli koncentrované. Toto neskôr prispelo k tomu, že Libanon sa
stal naozaj útočišťom aj pre kresťanov, ktorí boli prenasledovaní
aj v iných častiach ešte bývalej Otomanskej ríše. Preto je dnes náboženské zloženie
Libanonu, aj čo sa týka Katolíckej cirkvi, veľmi pestré.
V Libanone sú dnes prítomné administratívne jednotky prakticky všetkých východných
katolíckych cirkví. Majú tu sídlo traja patriarchovia, teda polovica zo šiestich východných
katolíckych patriarchov: maronitský patriarcha, sýrsky patriarcha a arménsky patriarcha.
Rovnako sú tu prítomné biskupstvá a farnosti ostatných patriarchálnych východných
cirkví – melchitskej, ktorej patriarcha sídli v Damasku, takisto tu sídli biskup chaldejskej
cirkvi a sú tu prítomní aj veriaci koptskej cirkvi. Takže z tohto hľadiska
je Libanon reprezentatívnou vzorkou tej zložitej mozaiky, ktorú prezentuje
celkovo Blízky východ, a ktorú prezentujú aj východné cirkvi. Okrem východných katolíckych
cirkví sú tu samozrejme prítomné aj východné nekatolícke – pravoslávne cirkvi.“
Už
tu bolo naznačené administratívne rozdelenie Katolíckej cirkvi v Libanone. Aká je
však tamojšia situácia, čo sa týka náboženského zloženia?
„Čo sa
týka náboženského zloženia, hlavnou kresťanskou skupinou, reprezentujúcou Libanon
sú maroniti, teda veriaci maronitského antiochijského patriarchátu. Je to starobylá
východná cirkev, ktorá vznikla ako následok skoncentrovania sa veriacich okolo mníšskej
skupiny sv. Marona a neskôr sa vytvorila na samostatný patriarchát, ktorý nikdy nebol
prakticky v nejednote s Rímskym stolcom. Maronitská cirkev sa spomedzi východných
cirkví vždy hrdí tým, že je cirkvou, ktorá bola stále v jednote s Katolíckou cirkvou,
a ktorá nemá vlastne ani svoju protistránku v zmysle niektorej z pravoslávnych
cirkví. Po stránke počtu veriacich je to najpočetnejšia katolícka cirkev v Libanone
a po stránke ich úlohy v libanonskej spoločnosti, je to takisto cirkev, ktorá má najväčší
dopad aj na spoločenské dianie. Totiž na Blízkom východe sú častokrát
aj spoločensko-politické súvislosti realizované na úrovni konfesií, ktoré sa
spájajú s etnickým, teda náboženským princípom, a preto aj cirkevní predstavitelia
sú častokrát chápaní ako tzv. „etnarchovia“, ako reprezentanti istej etnickej,
náboženskej alebo spoločenskej skupiny. V tomto zmysle aj úloha maronitského
patriarchu je v libanonskej spoločnostiveľmi vážená. Jeho hlas
je naozaj hlasom, ktorý je počúvaný aj politickými reprezentantmi a napríklad pri
tradičnom rozdelení úloh v libanonskej spoločnosti je dokonca štatutárne ustanovené,
že kým prezident má byť zástupca kresťanského – maronitského spoločenstva, prvý minister
zase zástupca niektorej z islamských komunít. Takže je tu isté rozdelenie síl, ktoré
je dokonca ústavne zabezpečené, a ktoré zabezpečujú akúsi rovnováhu medzi prítomnosťou
kresťanov a nekresťanov.“
Vráťme sa k samotnej apoštolskej ceste
Benedikta XVI. Aký, alebo aké sú jej motívy?
„Jedným z motívov, resp.
dobrou príležitosťou, je predstavenie posynodálnej apoštolskej exhortácie. Totiž pred
dvoma rokmi sa konala tu v Ríme biskupská synoda venovaná otázkam Blízkeho východu
a z nej sa pripravuje akýsi ucelený dokument, ktorý Svätý Otec ako výsledok debát,
návrhov predložených na tejto synode, chce predstaviť celému katolíckemu kresťanskému
spoločenstvu, ale špecificky, keďže je to otázka o Blízkom východe, chce sa obrátiť
na veriacich kresťanov na Blízkom východe, pretože pozná problémy života kresťanských
spoločenstiev tejto časti sveta. To, že bude tento dokument predstavený v Libanone,
je tiež len dôkaz záujmu Svätého Otca o túto časť sveta, o tieto problematiky,
o východné cirkvi, ktoré tu sú cirkvami väčšinovými, ktoré sú tu zastúpené,
a ktoré dnes prežívajú rozličné, častokrát náročné situácie z hľadiska prežitia viery,
z hľadiska spoločenského vývoja, z hľadiska bezpečnosti. Samozrejme,
situácie sú naozaj rôznorodé. Počnúc situáciou nestability v Iraku, súčasne prebiehajúcou
občianskou vojnou v Sýrii, po situáciu kresťanov, ktorí nemôžu verejne vyznávať svoju
vieru ako v niektorých krajinách, napr. v Saudskej Arábii, až po situáciu relatívnej
bezpečnosti, a dobrých cirkevných štruktúr v krajinách ako sú Libanon, Jordánsko
alebo niektoré iné krajiny. Ťažko ich vymenovať, pretože každá situácia, každá krajina
má svoje špecifiká. Tento dokument má akosi sumárne zhrnúťpohľad
na tieto rozličné situácie a poukázať na to, že kresťania v každej z týchto situácií
majú byť tými, ktorí majú prinášať do spoločenského života znak pokoja, solidarity,
ktorí si majú svoje miesto v spoločnosti vedieť obhájiť aj na úrovni prijímania ich
náboženskej slobody a ich zastúpenia v spoločnosti. Ale ktorí v prvom rade majú prežívať
svoju vieru tak, aby sa stala kvasom pre celé spoločenské žitie.“
Z
pohľadu sekretára Kongregácie pre východné cirkvi, pod ktorú jurisdikčne spadajú jednotlivé
cirkvi Blízkeho východu, a teda ako tak pozná situáciu – ako vnímajú túto návštevu
Benedikta XVI. tamojší náboženskí a politickí predstavitelia?
„Myslím
si, že Benedikt XVI. tak ako aj jeho predchodcovia, je vnímaný všetkými serióznymi
predstaviteľmi rozličných náboženstiev alebo politických zoskupení ako reprezentant
Katolíckej cirkvi, ako posol pokoja a ako morálna autorita, ktorá sa prihovára
dnešnému svetu, a ktorá neustále pripomína potrebu vzájomného mierového spolužitia,
vzájomného rešpektu. V tomto zmysle som presvedčený, že aj jednotliví
predstavitelia náboženských spoločenstiev alebo politických zoskupení privítajú túto
návštevu Svätého Otca, pretože je znakom a prejavom jeho úcty voči spoločenstvu, ktoré
navštevuje, či krajine, ktorú navštevuje a jeho prejavom potvrdenia tejto svojej
celosvetovej a všeobecne uznávanej misie.“