II. vatikánsky koncil sa začína

Rubrika o Druhom vatikánskom koncile podľa knihy Johna O´Malleyho s názvom: „Čo sa stalo na II. vatikánskom koncile“. Pripravil ju Jaroslav Mudroň.
O pol deviatej ráno 11. októbra 1962 prechádzala pomedzi veľký dav ľudí na Námestí sv. Petra nebývala procesia: 2 500 biskupov a prelátov, oblečených do bieleho rúcha a s bielymi mitrami na hlavách, smerovalo do Chrámu sv. Petra. Na konci dlhej procesie, ktorej presun trval skoro hodinu, šiel Ján XXIII. – lepšie povedané, niesli ho na nosidlách podľa starého zvyku pápežov. Keď došli k oltáru, ktorý sa nachádza nad hrobom sv. Petra, pápež zostúpil z nosidiel, pokľakol a zaintonoval hymnus Veni creator Spiritus (Príď, Duchu Svätý tvorivý). Koncil sa začal.

Najočakávanejšou chvíľou bol otvárací príhovor Svätého Otca, ktorý nasledoval až po svätej omši. Pápež Ján ho predniesol v latinčine a jeho prvé slová zneli: Gaudet mater ecclesia – „Matka cirkev sa raduje“. Dnes vieme, že pápež si celý príhovor napísal sám a viackrát ho upravoval. Každé slovo bolo vybrané s veľkou pozornosťou. Ale tomu, kto nebol zvyknutý na pápežské príhovory, sa mohol zdať slabý a rozvláčny. Zaznel totiž až po štyroch hodinách liturgickej slávnosti a sám trval niečo vyše polhodiny. Možno to bolo dôvodom skutočnosti, že ľudia počuli to, čo tak trochu chceli počuť...
Nasledujúci deň vyšli v tlači rôzne interpretácie pápežovho príhovoru. Kým vatikánsky denník L´Osservatore Romano uvádzal: „Základným cieľom koncilu je obrana a podpora viery“, titulok parížskeho denníka Le Monde znel: „Pápež schvaľuje spôsoby moderného myslenia a výskumu“. Pravdou je, že oba tieto náhľady na pápežovu reč sú opodstatnené a bohatý text ponúka možnosti rozličnej interpretácie. Ale keď sa naň pozrieme viac s odstupom, celkovo, v kontexte pápežských prejavov od čias 19. storočia, pochopíme jeho silu a odlišnosť.

„Matka cirkev sa raduje, pretože ako dar Božej prozreteľnosti... začína sa Druhý vatikánsky ekumenický koncil.“ Dobrý pápež, ako Jána XXIII. radi nazývali, sa v prvom rade dištancoval od prísneho a podozrievavého postoja voči svetu. Vo svojom príhovore jemne odmietol názory tých, ktorí „v moderných časoch vidia iba skazu a záhubu a neustále opakujú, že v porovnaní s minulosťou sa naše časy len zhoršujú“. Je pravdou, že dnešný svet je príliš pohltený politikou a ekonómiou a chýba mu čas zaoberať sa duchovnými dobrami; no na druhej strane vtedajšie politické usporiadanie vytvorilo lepšie podmienky pre „slobodné pôsobenie Cirkvi“ a pápež taktiež ocenil „obdivuhodný pokrok a objavy ľudského génia“.
Ako sa má Cirkev vysporiadať s tým, čo je v dnešnej spoločnosti nesprávne? V prvom rade si podľa pápeža Ján treba zvoliť pozitívny prístup – podľa jeho slov: „Dávať prednosť lieku milosrdenstva pred zbraňou prísnosti... radšej poukázať na platnosť svojho učenia než vynášať odsudzujúce výroky.“ Ján XXIII. sa tým dotkol kľúčovej otázky, aký štýl si má koncil zvoliť: základné učenie Cirkvi má zostať stále rovnaké, ale spôsob jeho vyjadrenia sa môže meniť. Koncil mal nadobudnúť „charakter predovšetkým pastoračný“, keďže Cirkev „sa chce ukázať láskyplnou, zhovievavou a trpezlivou Matkou všetkých, milosrdnou a dobrotivou i voči dietkam, ktoré sa od nej odlúčili“. Cirkev, verná svojmu posolstvu, má súčasne hľadieť „na prítomnosť, na nové podmienky a formy života v dnešnom svete, ktoré otvorili nové cesty pre katolícky apoštolát“.
Napriek faktu, že väčšina poslucháčov plne nepochopila ďalekosiahlosť tohto pápežovho posolstva, prejav bol prijatý ako veľké povzbudenie pre tých, ktorí dúfali, že na koncile konečne zaznie pre Cirkev nová melódia. Počas prvej etapy koncilu sa táto nádejná skupina koncilových otcov často odvolávala na pápežov prejav, aby odôvodnili smer, akým sa koncil mal uberať.
Prejav bol skutočne znamenitý. Koncil si mal zvoliť pozitívny prístup a hľadieť dopredu. Nemal zostať prikovaný k starým metódam či formám a byť hermeticky uzavretý voči modernému mysleniu. Mal sa podujať k zavedeniu zmien v Cirkvi, pokiaľ sa tieto zmeny videli náležité a vhodné.
Pápež Ján súčasne ponúkol nový obraz Cirkvi – obraz jednoty celého ľudského pokolenia, a tento obraz mal slúžiť za vzor pri jej pastoračnom poslaní. Cirkev sa má vyznačovať univerzálnosťou, vzájomnou spoluprácou a záujmom nielen o svojich príslušníkov – kresťanov katolíkov, ale aj o ľudí, ktorí nepatria do Cirkvi. V príhovore zarezonovala trojaká jednota: „vzájomná jednota medzi katolíkmi“, „jednota modlitieb a vrúcnych želaní“ s ďalšími kresťanmi a napokon „jednota úcty a pozornosti“ k príslušníkom iných náboženstiev. Cirkev v tomto ponímaní má byť miestom pre vytváranie jednoty a obohacovanie sa vzájomným dialógom.

Nový obraz Cirkvi v podaní blahoslaveného pápeža Jána našťastie nezostal len na papieri, uväznený v kvetnatých výrazoch starožitnej latinčiny. Kto prišiel pred Baziliku sv. Petra večer ešte v ten istý deň, 11. októbra 1962, na ukončenie fakľového sprievodu, bol svedkom dojemnej udalosti, ktorá skvele ilustrovala Cirkev ako spoločenstvo jednoty s prístupom láskavej Matky – o čo sa postaral dobrý pápež svojim ďalším, tento krát spontánnym príhovorom: „Drahé deti, počujem vaše hlasy. Môj hlas je len jeden, ale zahŕňa všetky hlasy sveta; a tu je naozaj zastúpený celý svet. Mohli by sme povedať, že dokonca aj mesiac sa poponáhľal v tento večer – len sa naň hore pozrite – aby sa díval na toto predstavenie, ktoré ani Bazilika sv. Petra ešte nevidela, hoci má už štyri storočia histórie za sebou. Končíme veľký deň pokoja. Áno, pokoja... Deti Ríma, ktoré sú tu prítomné, by mohli povedať: my sme vaši najbližší synovia a dcéry a vy ste náš biskup... Na mojej osobe nezáleží: som bratom, ktorý k vám hovorí; bratom, ktorý sa stal otcom z vôle nášho Pána... Keď sa vrátite domov, nájdete tam svoje deti. Pohlaďte ich a povedzte: „To je pohladenie od Pápeža.“ Nájdete možno nejakú slzu, ktorú treba utrieť. Majte slovíčko útechy pre tých, čo trpia. Nech trpiaci vedia, že pápež je so svojimi synmi a dcérami v hodinách skľúčenosti a trpkosti. A potom, všetci sa navzájom povzbuďme: spievajúc, vzdychajúc, plačúc, ale vždy plní dôvery v Krista, ktorý nám pomáha a počuje nás, pokračujme v našej ceste. Zbohom, deti. K požehnaniu pripájam želanie dobrej noci.“ Fakľový sprievod po Ríme bol pripomienkou výročia koncilu v Efeze (r. 432) a súčasne bol manifestáciou radosti a nádeje na nový koncil, ktorý mal zmeniť tvár Cirkvi tým, že ju vrátil k jej evanjeliovým základom.