Komentár s. Agnes Jenčíkovej: Malý dvor orlom nestačí

Štvrtkový komentár pripravila sestra Agnes Jenčíková z Congregacio Jesu.

Milí poslucháči,

pred pár rokmi som sledovala televíznu reláciu, ktorej hosťom bol istý rehoľník, zaslúžilý kňaz vo vysokom veku. Jedna z diváčok mu adresovala otázku, ako vníma dnešných mladých rehoľníkov a zasvätených ľudí vôbec. Jeho odpoveď ma zaujala a veľmi povzbudila. „Skladám dolu klobúk pred nimi,“ povedal, „za to, že sa takto rozhodli a robia všetko preto, aby vytrvali.“ Spomenul čas svojej mladosti a uviedol, že vtedy nebolo toľko možností a ponúk, aké majú dnešní mladí ľudia na výber, ako i to, že vtedajšia spoločnosť, i cez jej nedostatky, bola iná, možno viac nasmerovaná k duchovným hodnotám a pravým ideálom.
Podobne, keď sa počas tohtoročného Siedmeho svetového stretnutia rodín v Miláne dvaja mladí snúbenci z Madagaskaru pýtali Benedikta XVI. na recept, ako zaistiť „navždy“ svojmu budúcemu manželstvu, pápež odpovedal, že do hry, okrem citov pri prvotnom nadšení, musí vstúpiť rozum a vôľa. Teda, vedomé uskutočňovanie ideálu vzájomnej lásky. Zároveň zdôraznil, že prvotné nadšenie pominie a nastupuje snaha budovať pravý vzťah.
Táto snaha môže mať meno vytrvalosť. Je potrebná v mnohých oblastiach života, nie len vo vzťahoch, ale i v práci, pri túžbach, ktoré chceme doviesť do konca, a to najmä vtedy, keď sa cieľ nášho úsilia zdá byť veľmi vzdialený.
Spomínam si na obdobie, keď som mala možnosť pracovať s mladými ľuďmi v prostredí stredoškolského internátu. Viedli sme často dlhé rozhovory o zmysle života, význame prekážok i o cene úprimnosti. Zaujímavé i povzbudzujúce boli postoje týchto mladých. Napriek ťažkostiam a neúspechom, ktoré ich postupne stretávali v živote, ich túžba po ideáloch neutíchala, skôr sa stupňovala. Sami skonštatovali, že mať ideály, či presnejšie veriť im v dnešnom premenlivom čase, poznačenom virtuálnou realitou a nestálosťou, krízou hodnôt, ktorá sa nás môže bolestne a konkrétne dotýkať, nie je jednoduché.
Štatistiky hovoria, že mnoho ľudí sa po dosiahnutí určitého veku a po viacerých neúspechoch ideálov začne vzdávať. Ďalšia skupina sa zameria na zmenu spôsobu, ako ich dosahovať. Sú presvedčení, že stratiť ich by bola škoda, i keď ísť za nimi predpokladá námahu a vieru.
Už dávnejšie som počula jednu bájku, ktorá sa mi veľmi páči a myslím si, že je aplikovateľná na viaceré ľudské postoje i riešenia situácií:
Jeden poľovník našiel cestou z lesa opustené mláďa dravého vtáka. Opatrne ho vzal a zaniesol domov. Cestou rozmýšľal, kam ho dá a ako sa oň postará. Pripojil ho k malému kŕdľu práve vyliahnutých kuriatok, ktorý ho bez problémov akceptoval. Malý dravec sa po čase začal správať ako domáce kuriatko, ktoré sa teší všetkému, čo dvor ponúka. Ako rástol, začal si uvedomovať svoju odlišnosť a zisťoval, že mu dvor nestačí, že ho obmedzuje a najviac ho trápilo, že sliepky sa správajú ako sliepky, postačuje im malý priestor, bitka o jedlo a plný žalúdok. Ani sa nepokúšali lietať. Tak to skúšal sám, a keď mu po čase spevneli krídla, vzlietol. Zrazu videl, aký je dvor malý a aký krásny je svet, na ktorý môže pozerať zhora. Už sa nevrátil, hoci si uvedomoval, že teraz sa o seba bude musieť postarať sám a prevziať zodpovednosť za svoj život.
Žiť v obmedzenom prostredí dvora, keď je človek stvorený na to, aby vzlietol do výšin pravdy a svojej celistvosti, môže znamenať rezignáciu, či uspokojenie sa s priemernosťou. Giuseppe Prezzolini konštatuje, že takéto deštruktívne prostredie pre ideály človeka môže byť spôsobované nestálosťou v dodržaní daného slova, servilnosťou, prílišným individualizmom a sklonom k malým klamstvám. Luigi Bazini si dokonca dovolil tvrdiť, že malé lži používané ako pravda sa postupne dostávajú i do spoločenských zákonov a fungovania politických inštitúcií. Takéto postupovanie sa časom uzavrie do bludného kruhu, z ktorého je ťažko nájsť východisko.
Oproti malému dvoru obmedzenosti a priemernosti stoja svedkovia. Jestvujú i dnes, keď s nasadením života stoja v službe Bohu, človeku i
spoločnosti v krajinách, kde zúri prenasledovanie, vojny, či pretrváva ekonomická kríza.
Orly, ktoré lietajú vo výškach, čeliac búrkam i nebezpečenstvám, s plnou zodpovednosťou za bohatstvo, ktoré v sebe majú. Nádherne v tejto súvislosti zaznieva presvedčenie Milana Rúfusa: „Len vernosť človeka na svedka povýši. Človeka na svedka a svedka na básnika. Toho, čo počuje, čím orloj času tiká. Orloj času i orloj večnosti. Len vernosť údelu. Aj more premostí.“
A Dana Podracká k tomu dodáva: „Aká je cena za vernosť? Byť sám a nebyť sám. Zotrvávať v duchu na svojom nemennom stanovisku, stelesňovať všetko, čo slovo fides zahŕňa v širokom rádiuse: vieru, dôveru, státie si v slove, poctivosť, spoľahlivosť, dobré meno.”
Drahí priatelia, nech nás stále lákajú výšky pravých ideálov, vernosti a svedectva, nech sme ochotní opustiť bezvýznamné skutočnosti, ktoré by nás chceli obrať o radosť, dôveru v seba i krásu života.