Odvážne zmeny Druhého vatikánskeho koncilu

Rubrika o Druhom vatikánskom koncile podľa knihy Johna O´Malleyho s názvom: „Čo sa stalo na II. vatikánskom koncile“. Pripravil ju Jaroslav Mudroň.
Každý koncil má svoj osobitný charakter. Výnimočnosť Druhého vatikánskeho koncilu prirodzene tkvie v ohromných rozmeroch, v šírke medzinárodnej účasti a v rozsahu a rozmanitosti problémov, ktorými sa koncil zaoberal. Toto všetko je však len špičkou ľadovca.

Po začatí koncilu sa záujem médií a verejnej mienky obrátil predovšetkým na dva fenomény: dĺžku určitých debát a koncilových stretov (teoreticky boli tieto veci tajné, ale takéto tajomstva je vždy ťažko uchovať) a na perspektívu zmeny postojov a praktík, ktorá len pred niekoľkými mesiacmi vyzerala byť nemožná. Katolícka cirkev sa svetu stále predstavovala, či už do vnútra alebo navonok, ako miesto nemennosti a vždy jej záležalo na tom, aby ukazovala svoju jednotu pri riešení každého problému. Napriek snahám ukryť či zakamuflovať prípadné nezhody, koncilové častokrát ostré debaty a rozpory sa dostali na povrch a verejnosť sa o nich čoskoro dozvedela. Reakcie na túto skutočnosť boli rôzne, ale všetkým bolo jasné, že katolicizmus nebol jednoliatym prúdom, ako sa dovtedy myslelo. Odrazu sa obraz Cirkvi začal meniť.

Novinkou bola aj rýchlosť, s akou sa zavádzali zmeny do života Katolíckej cirkvi. Keď išli veriaci na prvú adventnú nedeľu v r. 1964 do kostola, zrazu pri svätej omši zakúsili niečo úplne nebývalé, v čo dovtedy snáď ani nedúfali... Druhý vatikánsky koncil sa ešte ani neskončil a viditeľné zmeny v liturgii sa začali plne realizovať – ako napríklad používanie národných jazykov vo viacerých častiach svätej omše.

Ďalším príkladom náhlej zmeny môže byť postoj voči Svätému písmu. Po stáročiach boli katolíci skôr odhováraní od čítania Biblie. V rokoch pred koncilom táto výstraha pred čítaním Písma pomaly doznievala, ale počas koncilu úplne zmizla, ba katolíci boli zrazu pobádaní a povzbudzovaní čítať a študovať Bibliu, a to aj spolu s protestantmi. Podobne bolo až po päťdesiate roky katolíkom zakázané zúčastňovať sa na pohreboch či svadbách protestantov a odrazu im bolo odporúčané spolupracovať s osobami odlišného vyznania a viesť s nimi dialóg aj na náboženské témy.

Odkiaľ prichádzali všetky impulzy, ktoré ospravedlňovali a odobrovali všetky tieto zmeny? V prvom rade to bola nová mentalita, v ktorej väčšina biskupov a teológov vyrastala. Otázky viery sa chápali viac z historického hľadiska. Napríklad väčšine bolo jasné, že učenie Cirkvi v 19. storočí o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie bolo neznáme v apoštolských dobách či neskôr v čase prvých cirkevných otcov. Išlo o postupné rozvíjane právd viery, ktoré bolo podmienené históriou. Celkovo aj kresťanstvo sa vnímalo ako náboženstvo, v ktorého jadre sa nachádza historická pravda o živote a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Preto sa záujem o históriu veľmi rozmohol medzi teológmi a ovplyvnil smerovanie Druhého vatikánskeho koncilu. Vysvitá to hlavne z troch kľúčových slov, ktoré rezonovali na koncile: taliansky pojem „aggiornamento“ (dosl. „zdnešnenie“, aktualizovanie), francúzsky termín „ressourcement“, ktorý označoval „návrat k prameňom“, a latinský výraz „progressio“, čo znamená rozvoj.

Najčastejšie používané a najznámejšie slovo je „aggiornamento“. Do cirkevného slovníka ho zahrnul pápež Ján XXIII., a to hneď pri vyhlásení svojho zámeru zvolať koncil, 25. januára 1959 pri Bazilike sv. Petra za hradbami. Okrem koncilu a rímskej synody, pápež prekvapení oznámil, že Kódex kánonického práva potrebuje „aggiornamento“ – úpravu, modernizáciu či prispôsobenie sa aktuálnym pomerom. So slovom „modernizácia“, „moderný“ sa vtedy zaobchádzalo veľmi opatrne, pretože pápeži počnúc Piom X. odsudzovali tzv. „modernizmus“. Už od konca 19. stor. ľudia, ktorí samých seba vnímali ako „moderných“, prirodzene odmietali všetko „tradičné“ či „staromódne“ a odmietali tým samotnú Cirkev, strážkyňu tradície a nemennosti.

Samotný Vatikán sa pritom nikdy nespieral výdobytkom modernej doby: Pius XI. inaugural v r. 1931 Vatikánsky rozhlas a vo vatikánskych úradoch boli moderné vynálezy ako písacie stroje, mikrofóny či reproduktory zavedené oveľa skôr než v iných európskych ministerstvách. Napriek tomu sa stále zväčšovala priepasť medzi Cirkvou a „modernou“ kultúrou s jej odlišným rebríčkom hodnôt. Termín „aggiornamento“ – „prispôsobenie sa dnešku“ vo vyjadreniach pápeža Jána naznačoval, že Cirkev sa potrebuje priblížiť k „modernému svetu“ aj v tomto zmysle a prispôsobiť sa novým podmienkam života ľudí.
S týmto súvisel aj druhý pojem – „progressio“, rozvoj – chápaný predovšetkým na poli pastorácie, slúženia svätej omše či takej skutočnosti, akou je vzťah medzi Cirkvou a štátom: Mnohí pápeži v minulosti odsudzovali oddelenie Cirkvi od štátu, a Druhý vatikánsky koncil naznačil, že je to cesta legitímneho rozvoja či vývinu odvekého problému.

Aby sa napokon náhle zmeny v mene rozvoja či modernizácie nevymkli kontrole a nešli proti stáročnej tradícii Katolíckej cirkvi, účastníci koncilu sa odvolávali na ďalší významný pojem, ktorý zaviedli francúzski teológovia: „ressourcement“ (rəsursəmò), návrat k prameňom, alebo v latinčine znejúce ad fontes – bolo výzvou bedlivo študovať spisy prvých cirkevných otcov a poznávať tým samotné korene, z ktorých kresťanstvo vzišlo. Paradoxne títo francúzski teológovia boli odsudzovaní samotným učiteľským úradom Cirkvi – z dôvodu spomínanej obavy pred „modernizmom“ – a mnohí z nich mali zakázané písať a vyučovať. Boli to príslušníci smeru Nová teológia, ako napr. Henri de Lubac a Yves Congar, ktorí sa nakoniec zúčastnili Druhého vatikánskeho koncilu a vo veľkej miere ovplyvnili jeho smerovanie.
Návrat k prameňom, pozornosť voči aktuálnym pomerom dneška a odvážne vykročenie na ceste rozvoja, znamenalo pre Druhý vatikánsky koncil zodpovedný a uvážený prístup voči tradícií Katolíckej cirkvi a potrebám zavedenia nových zmien. Tri slová, ktoré výstižne charakterizujú atmosféru koncilu aj spolu s jeho napätiami, zahŕňajú v sebe šírku času a dejín: bohatstva minulosti, výzvy prítomnosti a nádej do budúcnosti. Takto sa náležite prehlbovalo tajomstvo Krista, ktorý ostáva ten istý „včera, dnes a naveky“.