Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Dvadsiatu druhú nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Dvadsiatu druhú nedeľu v Cezročnom období s názvom Rob to so srdcom

Všetci asi poznáme scénu, ktorá sa rozličným spôsobom a v rozličných variáciách opakuje: Rodina je zhromaždená doma, všetci pohromade. Zrazu niekto zazvoní. Matka sa pozrie von oknom cez záclonu. Vidí prichádzať príbuzných, na ktorých práve nemá chuť. Vzdychne si: „Ký čert sem týchto ľudí práve teraz nesie!“ Malé deti to počujú. Keď ale otvorí, jej slová budú trocha iné: „Ó, aká milá návšteva. Sám Pán Boh vás sem poslal. Akí sme šťastní, že k nám prichádzate!“ Divadlo. Navonok sú hostia prijatí. Vo vnútri ale nie. Návšteva nebola prijatá srdcom. Je jasné, že celý rozhovor sa bude podľa toho aj odohrávať.

Poznáme zo života veľa situácií, ktoré sa odohrávajú len na rovine „púheho“ vonkajška. Napríklad nedeľná alebo sviatočná bohoslužba. Mal by to byť čas, kedy sa ľudia stretávajú so Svätým Svätých. Namiesto toho si tam ale vykonávajú folklórny alebo nejaký iný spoločenský (ba dokonca politický) obrad. Spomeňte si na mnohé tie parády, ktoré sa hlavne po našich dedinách stále ešte usporadúvajú. Navonok veľká sláva, no srdce účastníkov je dosť často neprítomné.

Okrem bohoslužieb sú tu aj iné oblasti, kde sa môže čosi podobné vyskytnúť. Dosť často to vidíte na mnohých stretnutiach ľudí, ktorí sú tam prítomní len fyzicky, mysľou a srdcom sú úplne inde. Často sa takto stretnete aj s jedincom. Máte ho v izbe, rozprávate sa s ním, no cítite, že on tam nie je. Mysľou a srdcom je preč. Stretnúť sa s takýmto človekom znamená stretnúť sa s tieňom. Rozprávate mu, avšak v skutočnosti s ním vôbec nekomunikujete. Keď sa rozídete, vaše pocity sú zmiešané. Pripadá vám to ako decembrové slnko: síce zasvieti, ale jeho žiara je taká slabá, že sneh alebo ľad nedokáže ani len načať, tobôž roztopiť.

Skutočná prítomnosť je úplne iná: je v nej srdce, slová, ktoré sa tu hovoria, plynú z neho. Ak naše slová majú byť pravdivé, musia nevyhnutne vychádzať zo srdca. Ak prichádzajú len z úst, ich zvuk je obyčajne veľmi dutý. Hoci sú múdre a inteligentné, predsa nedokážu presvedčiť alebo inšpirovať nikoho.
Vezmime si napríklad slová odpustenia. Ak nepochádzajú zo srdca, k čomu sú dobré? Ani toho, ktorý nás urazil, ani nás samých neoslobodia. Alebo si vezmime slová o pokoji. Ak nepochádzajú zo srdca, budú schopné priniesť a nastoliť pokoj? Samozrejme, že nie. Alebo slová privítania, napríklad z epizódky, ktorú sme si spomenuli v úvode. Môžeš mi otvoriť dokorán dvere svojho bytu, ale ak im zároveň neotvoríš aj dvere svojho srdca, budem sa cítiť dobre? Budem tam ako nevítaný hosť. Iba slová a skutky, ktoré vychádzajú zo srdca, budú schopné nastoľovať a šíriť dobro. A prítomnosť bez srdca je ako ohnisko alebo krb bez ohňa.

Ježiš na tento jav poukazuje v nedeľnom evanjeliu. Ľuďmi, ktorí stoja v centre javiska sú farizeji. Na ich správaní bolo vidno, že boli na míle ďaleko od toho, o čom hovorili a čo robili. Ich skutky boli perfektné, ale nikoho neoslovovali, pretože tam chýbalo srdce. Ich skutky boli prítomné, ale oni prítomní neboli.
Prečo to robili? Keď som o tom uvažoval, objavil som tri možné dôvody. Pouvažujme o nich a skúsme sa v nich hľadať aj my sami. Farizej sa totiž nachádza v každom jednom z nás.

Prvým dôvodom môže byť dôvod „politický“: Ich náboženstvo bolo náboženstvom „štátnym“ a tak teda robili to, čo sa od nich požadovalo, pretože nielenže nechceli byť čiernymi ovcami, ale navyše chceli aj postupovať po spoločenskom rebríčku. Preto robili to, čo sa páčilo a čo sa počítalo. Neboli v opozícii. Boli konformní so vtedajším trendom.

Tento dôvod by som tak trocha - hoci nie celkom - nazval aj dôvodom hysterickým. Hysterik je človek, ktorý nevidí prameň svojho šťastia v sebe, ale mimo seba: v ľuďoch, ktorí ho obklopujú, a na ktorých mu záleží. Snaží sa preto vzbudzovať pozornosť. Hrá divadlo. V tomto divadle sa snaží byť v strede javiska. Pre hysterika aj ten najnepatrnejší skutok má charakter divadelného aktu: Keď napríklad požiada o soľničku pri stole, robí to s pátosom Shakespeareovho Hamleta. Chce, aby si ho všímali, aby mu venovali pozornosť, aby ho chválili za to, a aby ho za to hodnotili, keď nie inak, tak aspoň pasovaním na výnimočne nábožného človeka. Hoci väčšina farizejov tohto typu nebola a ani nie je chorobne hysterická, tieto črty tam boli.

Bol tu ale aj iný dôvod. A to, že Boha neprijali celkom do svojho života. Ten predchádzajúci dôvod bol asi dôvodom pre tých, ktorí nemuseli nevyhnutne počítať s Bohom. Ľudia tohto prvého typu mohli byť - a verím, že vo väčšine prípadov aj boli - ateistami. Neverili v Boha, s Bohom vo svojom živote nepočítali, a tak robili iba akty, ktoré sa vyžadovali, alebo ktoré im samým slúžili. Boli to akty vyprázdnené od obsahu. Tento druhý dôvod bol ale odlišný. Títo v Boha verili, ale potrebovali si stále kupovať jeho priazeň a lásku. Pre nich bol Boh ako moloch, ktorý potreboval stále novú obeť, a ktorý nikdy nemal dosť. Pre nich bol Boh príšerou, ktorá im ich život znepríjemňovala a bez ktorej by sa boli najradšej zaobišli. Preto konali skutky, kopili ich jeden na druhý, a čakali, koľko ešte. Takáto nábožnosť nie je nábožnosťou šťastnou. Robí z človeka otroka. A tak nečudo, že človek takéhoto typu sa oslobodí od takéhoto Boha hneď, akonáhle mu to je možné.

Je tu ale aj tretia skupina ľudí a to sú ľudia, ktorí potrebujú dokazovať niečo sami sebe. Ani nie tak ľuďom (ako prvá skupina), ani nie iba Bohu (ako druhá skupina), ale sami sebe. Nemajú pevné sebavedomie, podceňujú samých seba, neveria si, nenávidia sa. Ich doterajší životný štýl ich nenapĺňal, a preto ho potrebujú zmeniť. Títo ľudia často začnú duchovný život so skutkami odriekania, s obradmi a rituálmi, a so skutkami lásky a darovania sa. Robia to však násilne a neslobodne. Chcú si dokázať, že oni vedia darovať samých seba, a že sú schopní aj hrdinských skutkov a obetí. Takýto život je znova životom neslobodného galejníka. Často týchto ľudí vidíte dokonca až na takých postoch, ako je rehoľný život alebo kňazstvo. Je u nich síce presvedčenie o správnosti a kráse cesty, ale neprijatie tejto cesty v slobodne a v láske. Navonok sa nútia, ale ich vnútro je ďaleko. Je to život frašky a vnútorného nešťastia. Do tejto tretej skupiny ľudí často patria podľa mojej osobnej skúsenosti - ľudia s ťažkým detstvom a pochádzajúci z rozvrátených rodín, alebo konvertiti, ktorí majú za sebou búrlivý a ťažko hriešny životný štýl, no ich cesta ku konverzii sa kdesi zasekla.

Aké je riešenie? Daj Mu srdce. Boh chce naše srdce, nie naše skutky. Skutky prídu samé tam, kde je srdce. O tomto je celé evanjelium. Treba si pretvárať svoje srdce, jeho motívy, jeho smer, jeho túžby. Mali sme nedávno sviatok sv. Augustína. Spomeňte si na jeho výrok: „Pre seba si nás stvoril Bože, a nespokojné je naše srdce, pokým nespočinie v tebe.“ Pane, daj, aby celá moja spiritualita bola spiritualitou srdca!