Benedikt XVI. počas audiencie o sv. Jánovi Krstiteľovi

Svätý Otec sa aj dnes prihovoril veriacim zhromaždeným na nádvorí apoštolského paláca v Castel Gandolfe. Keďže Cirkev si dnes pripomína mučenícku smrť sv. Jána Krstiteľa, Benedikt XVI. sa vo svojej katechéze zameral práve na postavu tohto svätca:

Drahí bratia a sestry,

na dnešný deň, poslednú augustovú stredu, pripadá liturgická spomienka mučeníckej smrti svätého Jána Krstiteľa, ktorý pripravoval cestu Ježišovi. V rímskom kalendári je to jediný svätec, pri ktorom sa slávi tak deň jeho narodenia, ako aj deň mučeníckej smrti. Dnešná spomienka sa viaže k hrobu v Sebaste, v Samárii, kde sa už v polovici štvrtého storočia uctievali Jánove relikvie, konkrétne jeho hlava. Táto úcta sa potom rozšírila aj do Jeruzalema a do Východných cirkví, neskôr aj do Ríma – a sviatok dostal názov Sťatie Jána Krstiteľa. V Rímskom martyrológiu sa hovorí o druhom nájdení jeho vzácnej relikvie, ktorá bola potom prenesená do kostola svätého Silvestra na Marsovom poli v Ríme.

Tieto historické záznamy nám pomáhajú uvedomiť si, aká stará a hlboká je úcta k svätému Jánovi Krstiteľovi. V evanjeliách je veľmi jasne opísaná jeho úloha vo vzťahu k Ježišovi. Predovšetkým svätý Lukáš rozpráva o jeho narodení, o živote na púšti a kazateľskej činnosti. Svätý Marek opisuje jeho dramatickú smrť, o ktorej sme počuli v dnešnom evanjeliu. Ján Krstiteľ začal svoje hlásanie za cisára Tibéria v roku 27 – 28 n.l. a pozýval ľud, ktorý ho prišiel počúvať, aby sa snažil pripravovať cestu Pánovi, aby vyrovnával krivé chodníky svojho života prostredníctvom radikálneho obrátenia srdca (porov. Lk 3, 4). Krstiteľ sa však neobmedzil len na hlásanie pokánia a obrátenia, ale spoznal aj Ježiša ako „Božieho Baránka“, ktorý prišiel na svet, aby z neho odstránil hriech (Jn 1, 29). Mal takú pokoru, že poukázal na Ježiša ako na skutočného Pánovho posla: umenšil sám seba, aby Kristus mohol rásť, aby jeho počúvali a nasledovali.

Na záver svojho života Krstiteľ vydáva svedectvo o svojej vernosti Božím prikázaniam bez toho, aby ustúpil alebo sa vzdal – svoju misiu spĺňa až do konca. Svätý Béda Ctihodný, mních žijúci v IX. storočí, vo svojich homíliách hovorí: „Svätý Ján dal svoj život za Krista – aj keď od neho nežiadali, aby poprel Krista, nútili ho, aby zamlčal pravdu. On ju však nezamlčal, a tak zomrel pre Krista, ktorý je Pravdou“ (Om. 23: CCL 122, 354). Práve pre lásku k pravde nepristúpil na kompromisy s mocnými tohto sveta a nemal strach adresovať silné slová tým, čo zišli z Božej cesty.

Teraz sa s obdivom pozeráme na túto veľkú osobnosť, na jeho ohromný zápal, na to ako dokázal vzdorovať mocným. Pýtame sa však, odkiaľ sa berie tento život, táto vnútorná sila, táto priamosť a úprimnosť, ktoré sa bezvýhradne dávajú k dispozícii Bohu, aby pripravili cestu Ježišovi? Odpoveď je jednoduchá: zo vzťahu s Bohom, z modlitby, ktorá je červenou niťou celej Jánovej existencie. Ján je Boží dar, tak vrúcne vyprosený od Boha rodičmi Zachariášom a Alžbetou (por. Lk 1, 13); je to veľký dar, ľudsky už neočakávateľný, pretože obaja boli starí a Alžbeta navyše neplodná (porov. Lk 1, 7); avšak Bohu nič nie je nemožné. Oznámenie o tomto narodení sa uskutočňuje priamo na mieste modlitby, v Jeruzalemskom chráme, dokonca k nemu prichádza v tom okamihu, keď Zachariáš využíva svoje veľké privilégium vstúpiť do najsvätejšej časti chrámu, aby priniesol kadidlovú obetu Pánovi (porov. Lk 1, 8-20).

Aj narodenie Jána Krstiteľa je poznačené modlitbou: radostný spev, chvála a vďaka, ktorú Zachariáš vzdáva Pánovi, teda Benediktus, ktorý každý deň recitujeme v Ranných chválach, vyzdvihuje Božie dielo v ľudských dejinách a prorocky naznačuje Jánov osud: má byť predchodcom Božieho Syna, ktorý sa stal človekom – má mu pripravovať cestu (porov. Lk 1, 67-79). Celá existencia Pánovho predchodcu je živená jeho vzťahom s Bohom – predovšetkým počas obdobia stráveného na púšti (porov. Lk 1, 80). Púšť je miestom pokušenia, ale aj miestom, kde človek zažije svoju vlastnú biedu, lebo sa nemôže oprieť o materiálne istoty a ako jediný pevný bod mu zostane len Boh sám. Ján Krstiteľ však nie je len mužom modlitby, mužom stáleho kontaktu s Bohom: je aj vodcom, ktorý ukazuje cestu k takémuto kontaktu s Bohom. Evanjelista Lukáš – opisujúc ako Ježiš učil svojich učeníkov modlitbu Pána – všíma si, že učeníci sami prišli za ním so žiadosťou, ktorú formulovali týmito slovami: „Pane, nauč nás modliť sa tak ako Ján naučil svojich učeníkov“ (porov. Lk 11, 1).

Drahí bratia a sestry, oslava sviatku svätého Jána Krstiteľa pripomína aj nám, kresťanom dnešných čias, že nie je možné pristupovať na kompromisy ohľadom lásky k Ježišovi, k jeho Slovu, k Pravde. Pravda je pravda – neexistujú kompromisy. Kresťanský život si vyžaduje takpovediac „mučeníctvo“ každodennej vernosti evanjeliu, odvahu dovoliť, aby v nás rástol Kristus a jemu prispôsobovať naše myšlienky a činy. Toto sa však v našom živote môže uskutočniť len vtedy, ak budeme mať dôverný vzťah s Bohom. Modlitba nie je strateným časom, nie je oberaním sa o chvíle, ktoré môžeme venovať iným aktivitám – nech už sú to aj apoštolské aktivity – je to presne naopak: ak dokážeme žiť život vernej, neprestajnej, dôveryplnej modlitby, sám Boh nám dá schopnosti a silu, aby sme dokázali žiť šťastným a spokojným životom, aby sme dokázali prekonať ťažkosti a vedeli vydávať o ňom svedectvo s odvahou. Nech sa za nás prihovára svätý Ján Krstiteľ, aby sme vždy dokázali postaviť Boha na prvé miesto v našich životoch. Ďakujem.

Preklad: Martin Kramara