Príprava najväčšieho zhromaždenia v dejinách Cirkvi
„Ctihodní bratia
v biskupskej službe, milovaní synovia a celý katolícky svet!... Ako sme už verejne
vyhlásili, zaumienili sme si zvolať ekumenický koncil, ktorý sa má zoberať
tým, na čom celej Cirkvi veľmi záleží.“ Toto posolstvo pápeža Jána XXIII.
zaznelo prostredníctvom rádia 27. apríla 1959, teda tri mesiace po tom, ako po prvýkrát
oznámil svoje rozhodnutie zvolať koncil. Stále však nebolo jasné, akými otázkami či
problémami sa má nový koncil zaoberať. Svätý Otec síce naznačil, že si želá, aby
sa na koncile zúčastnili aj nekatolíci, kresťania oddelených cirkví. Z toho sa usudzovalo,
že hlavnou témou koncilu bude ekumenizmus – jednota kresťanov. Táto vec, ako vieme,
veľmi ležala Svätému Otcovi na srdci, ale aj zo spomínaného rádiového posolstva vyplýva,
že pápež bol otvorený pre všetky živé a pálčivé problémy vtedajšej Cirkvi. Ekumenický
koncil sa podľa jeho slov „má zaoberať“ všetkým „tým, na čom
celej Cirkvi veľmi záleží“.
Na čom celej Cirkvi veľmi záležalo
koncom 50-tych rokov? Aké celocirkevné otázky vtedy rezonovali? Svätý Otec sa na to
chcel opýtať samotných biskupov, keďže oni najlepšie poznali situáciu svojich miestnych
cirkví. Len niekoľko dní po rádiovom posolstve v máji 1959 Ján XXIII. vymenoval tzv.
predprípravnú komisiu. Tá mala zisťovať medzi biskupmi, aké sú ich názory na problémy,
ktoré si nevyhnutne vyžadujú riešenie. Predprípravná komisia chcela poslať dotazník
všetkým, ktorí sa mali z titulu zúčastniť na koncile a mali právo voliť – teda biskupom
a generálnym predstaveným mužských reholí. Kardinál Tardini, ktorého pápež menoval
za predsedu komisie, však rozhodol neposielať dotazník, ale list. Pravdepodobne preto,
aby výber tém, ktoré majú byť diskutované, nebol už od začiatku nejakým spôsobom diktovaný
zhora. A Svätý Otec túto zmenu uvítal. List, ktorí dostali všetci biskupi a iní preláti,
znel: „Ctihodný Veľkňaz si želá poznať názory či stanoviská a obdŕžať návrhy a
túžby vašich excelencií, biskupov a prelátov... Tie budú veľmi potrebné pre prípravu
námetov do diskusie počas koncilu.“ List ďalej povzbudzoval biskupov predstaviť
vlastné myšlienky „v úplnej slobode a úprimnosti na hocakú tému, ktorá by sa mala
prejednávať na koncile“. List bol rozoslaný bez mála 2 600 biskupom
a prišlo naň skoro 2 100 odpovedí, čo znamená, že viac ako 75% biskupov a prelátov
naň reagovalo. Dĺžka ich listov sa líši: od siedmich riadkov, ktoré poslal biskup
z Wollongongu v Austrálii, až do 27 strán kardinála z mexického Guadalajaru. Väčšina
odpovedí žiadala prísnejšiu obranu status quo, t.j. stavu bez zavádzania nejakých
vážnejších zmien, či odsúdenie moderných nerestí, vnútorných aj vonkajších hrozieb
pre Cirkev a nejakú novú doktrinálnu náuku, osobitne sa týkajúcu Panny Márie – napr.
dogmu, že Panna Mária je sprostredkovateľkou všetkých milostí. Viacerých biskupov
trápil strach zo šíriaceho sa komunizmu, a preto žiadali nové a ráznejšie odsúdenie
komunistického režimu. Pár odpovedí bolo odvážnejších a biskupi v nich žiadali najmä
o prenesenie väčšej zodpovednosti na laikov a rozšírenie používania národných jazykov
pri svätej omši. Hŕstka biskupov z nezápadných krajín žiadala dokonca modifikáciu,
resp. zrušenie cirkevného celibátu. Počas jedného roku boli všetky tieto odpovede
zozbierané a pápež Ján XXIII. vytvoril prípravné komisie, z ktorých každá mala spísať
dokument týkajúci sa tej ktorej témy, ktorá vyplývala z odpovedí biskupov. Bola to
práca ohromných rozmerov – okolo 850 osôb (kňazov, biskupov, kardinálov) v priebehu
dvoch rokov spracovávalo všetky podnety a formulovalo základné dokumenty, o ktorých
mal koncil rokovať. Ich práca v tlačenej podobe predstavovala 32 knižných dielov,
pričom niektoré mali viac než 900 strán. Konečným výsledkom každej komisie bol krátky,
niekoľko stránkový dokument, ale za jeho výstižnosťou a presnosťou musela stáť práca
nepredstaviteľného rozsahu.
Svätý Otec a osoby zaangažované do prípravy koncilu
dúfali, že zakončia svoju prácu počas jedného či dvoch zasadaní, pričom jedno zasadanie
malo trvať nejaký ten mesiac. Ich prípravy však trvali štyri roky. Keď zhrnieme naraz
všetky formálne zasadnutia prípravných komisií, budeme možno prekvapení, že dokopy
netrvali viac než desať týždňov za rok. Avšak aktivita hlavných protagonistov koncilu
bola veľmi intenzívna a vyžadovala si individuálne nasadenie. Popri vypracovávaní
tém zostávala ešte úloha pripraviť sa na koncil po organizačnej stránke. Sekretariát
Vatikánskeho štátu v júli 1962 vyslal 2 850 pozvánok osobám, ktoré mali plné právo
zúčastniť sa na uzneseniach koncilu: 85 kardinálom, 8 patriarchom, 553 arcibiskupom,
2 131 biskupom, 26 opátom a 68 generálnym predstaveným mužských reholí. Išlo o najväčšie
zhromaždenie cirkevných predstaviteľov v dejinách Cirkvi. Biskupi prítomní na koncile
prišli zo 116 rozličných krajín. Pritom mnohí „konciloví otcovia“, ako boli
nazvaní, si priviedli so sebou sekretára alebo teológa, prípadne obidvoch. Ak si potom
uvedomíme iné skupiny ľudí, ktoré mali priamo, nepriamo či prerušovane nejakým spôsobom
dočinenie s koncilom, môžeme odhadnúť, že počet osôb prítomných v Ríme kvôli koncilu
bol okolo 7 500. Zhromaždenia sa konali v centrálnej lodi Baziliky sv. Petra. Napriek
jej enormným rozmerom priestor len tak-tak stačil pre všetkých prítomných. Pripravených
bolo 2 905 miest na sedenie. V bazilike boli umiestnené dva bary (ktoré neponúkali
alkoholické nápoje) a boli tu nainštalované aj toalety – tak vnútri ako aj vonku Svätopeterskej
baziliky. Pre biskupov a ich poradcov celkom iste koncil nebol rímskou dovolenkou.
Vatikánsky
koncil bol súčasne nepredstaviteľne nákladnou udalosťou. Ani dnes sa nevie, koľko
presne stál. Nové zariadenia, inštalácia mikrofónov a reproduktorov – na to všetko
sa minulo asi milión dolárov. Pritom biskupov, ktorí boli schopní hradiť všetky výdavky
spojené s cestou a ubytovaním, bolo o niečo viac než polovica, o ostatných sa musel
postarať Vatikán. Finančné bremeno Vatikánu aspoň čiastočne zmiernili príspevky konferencií
biskupov Nemecka a Severnej Ameriky. Napriek tomu, problematika nákladov nebola nikdy
zneužitá v diskusii pre presadzovanie svojej agendy či názorov. Faktom zostáva, že
koncil najviac stál samotný Vatikán, čo iste posilnilo rozhodnutie Pavla VI. zbytočne
nenaťahovať záverečné stretnutia a ukončiť všetky práce hneď po štvrtej etape v roku
1965. Neberúc do úvahy otváracie zasadanie v roku 1962 a záverečné v roku 1965,
koncil nejako zvlášť nepriťahoval masy ľudí, ako to zvyčajne býva na rozličných podujatiach,
napr. na olympijských hrách. Určite, koncil nebol najväčším zhromaždením v zmysle
počtu osôb zídených v jednom momente. Avšak bolo to najväčšie stretnutie, zhromaždenie,
ktoré vyžadovalo stálu účasť všetkých zúčastnených od začiatku až do učinenia skutočných
rozhodnutí. Zhromaždenie, ktoré až dodnes nemáme s čím porovnať. – jm –