Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Dvadsiatu prvú nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Dvadsiatu prvú nedeľu v Cezročnom období s názvom Moje fundamentálne rozhodnutie

Zaiste ste počuli o náboženstvách, ktoré stoja na náuke o predurčení. Podľa tejto náuky, Boh predurčuje už vopred ľudí k tomu, ako dopadnú: či už k večnému zatrateniu alebo večnej spáse. Človek sám nemá možnosť nič zmeniť svojimi silami na tomto predurčení. Spôsob, ako žije svoj život, neovplyvní jeho budúcnosť, ku ktorej bol predurčený. A tak, ak bol človek predurčený k večnej spáse, môže hrešiť a opíjať sa každý deň, bude aj tak spasený. A naopak ak bol predurčený k večnej záhube, môže sa modliť koľko chce, predsa bude zatratený.

Hoci si my si neskôr povieme, v čom spočíva základná slabina tejto náuky, predsa sú miesta vo sv. Písme, ktoré by ju mohli na prvý pohľad podporiť, napr. nedeľné evanjelium. Uvidíme v ňom ľudí, ktorí sa rozhodli nenasledovať Krista po jeho kafarnaumskej tzv. eucharistickej reči. Opustili ho a svoj život si pravdepodobne zariadili bez neho. Vidíme tam aj ľudí, ktorí sa rozhodli s ním ostať - apoštoli. Avšak vidíme tam aj človeka, ktorý sa zrejme sám nerozhodol nijako, ale za ktorého to bolo už vopred rozhodnuté: Judáša. Evanjelista Ján končí svoje rozprávanie tým, že Ježiš vedel, kto ho zradí. Teda Judáš, keď Ježiša neskoršie zradil, máme dojem, ako keby splnil to, čo mu bolo predurčené: „Ježiš to vedel a tak sa to muselo stať. Judáš nemal na výber. Bol hnaný k tomu, čo mu bolo predurčené.“ Keď zoberieme do úvahy ešte aj iné texty zo sv. Písma, hlavne tie zo Starého zákona, ktoré hovoria o človeku, ktorý Ježiša zradí, náš obraz je jasný: Judáš bol predurčený a tak nemal na výber... Ako to je? Bol či nebol Judáš predurčený? Bol či nebol slobodný pri rozhodnutí sa pre Ježišovu zradu?

Základnou vecou, ktorá sa stále a stále opakuje vo sv. Písme a na ktorej stojí celá dôstojnosť ľudskej osoby je to, že Boh stvoril človeka ako slobodnú bytosť. Človek je slobodný. A kde sa hovorí o slobode, tam musia byť aj možnosti, najmenej dve, z ktorých si je možné vybrať. Boh človeku túto slobodu nikdy neodníme, nikdy... To je základ, ktorý robí človeka človekom. To je definícia človeka. A tak každý jeden z nás sme naozaj v stave, kedy musíme rozmýšľať, čo urobiť a čo neurobiť. Od toho, ako sa rozhodneme závisí naša zodpovednosť. A tak v zmysle tohto, potom žiadna náuka o predestinácii neobstojí.

Keď tak sledujeme vývoj človeka, vidíme tam dve etapy: vek dieťaťa a vek dospelosti. Dieťa je to, ktoré nie je ešte dospelé. Dieťa je človek vystavený manipulácii iného, dieťa je bytosť, ktorou kmášu vetry. Kadiaľ vietor tadiaľ plášť. Dieťa prestane byť dieťaťom vtedy, keď si vytvorí, definuje a začne uvedomovať tzv. základný postoj svojho života. Kedysi sme to zvykli nazývať: svetonázor. Môj základný postoj k tomu, čo vidím okolo seba a k sebe samému je takýto a takýto. Na základe tohto postoja si potom vytvorím svoje tzv. základné rozhodnutie, t.j. definíciu môjho života, zmysel môjho života a smer môjho života. Toto všetko potom definuje moju identitu. Toto povie aj mne aj iným kto som, a akým človekom som. Človek, ktorý si nevytvoril svoje fundamentálne rozhodnutie sa nikdy nestal dospelým človekom a nikdy neopustil tak väzenie detskosti. (Ako príklad by sme mohli uviesť epizódu z austrálskeho filmu Shine (Žiara) o slávnom klaviristovi Davidovi Helfgottovi. Jeho osud je zaujímavý a dojemný. Ide o boj s otcom, ktorý si ho až príliš privlastňuje a sa s ním identifikuje, čo spôsobí, že mu nedovolí rozhodovať sa podľa toho, čo sám cíti: konkrétne ide o miesta jeho ďalších hudobných štúdií, na ktoré pre svoj talent bol pozývaný. Stále ustupoval. Až jedného dňa, vo svojich pätnástych rokoch sa konečne proti otcovi vzbúril: „idem tam, kde ja chcem.“ A išiel...)

V podstate ide o dve možné základné rozhodnutia: Buď sa rozhodnem pre Boha alebo bez neho. V našom živote musí byť okamih, kedy povieme: Boh je a tak ja chcem celý svoj život nasmerovať na neho. Všetky svoje rozhodnutia, ktoré neskoršie urobím, urobím s týmto vedomím a s týmto zreteľom. Alebo Boh nie je pre mňa a tak môj život bude životom bez neho. Alebo dokonca proti nemu.
Jeden urobí toto rozhodnutie v okamihu, kedy prechádza z mladosti do dospelosti (duševne), iný v momente svojho obrátenia alebo inej formy prebudenia.

Pýtame sa: a je človek, ktorý urobí takéto rozhodnutie, potom od okamihu tohto svojho rozhodnutia dobrý alebo zlý? Všetky jeho skutky sú dobré, alebo všetky zlé? NIE. My ostávame v podstate ľuďmi, stále hriešnymi, bojujúcimi zo svojimi slabosťami a chybami avšak vždy ochotnými dať veci, ak sme sa prehrešili, do poriadku. Jeden zlý čin, nás nerobí zlými a zatratenia hodnými. To, čo nás kvalifikuje a hodnotí aj vo vzťahu k Bohu, je náš celkový smer a rozhodnutie. Teológ Joseph Fuchs hovorí, že takto potom, ak človek s pozitívnym základným rozhodnutím príležitostne oklame, on sa ešte nestáva zatratenia hodným klamárom, alebo naopak ak človek s negatívnym základným rozhodnutím dá niekedy niekomu obrovskú almužnu, to ho ešte necharakterizuje ako človeka obráteného. Jednotlivé skutky sú jednotlivými skutkami; čo je hlavné to náš celkový, základný postoj a na ňom vybudované základné rozhodnutie.

Pýtame sa: Ako je možné robiť takéto rozhodnutie? Je človek sám schopný urobiť ho? NIE. Je to vec milosti. Boh ju však dáva každému. Aj Judášovi bola daná. Keby sa bol obrátil, niekto iný by bol síce zradil Ježiša, ale nebol by to on. Aj ľuďom v evanjeliu bola ponúknutá milosť. Boh ju vždy dáva; a ona obyčajne prichádza v pravý čas. Je na nás, iba na nás, i ju využijeme.
Modlime sa: Pane Ježišu, ďakujem Ti, že som tu, a že si mi dal svoju milosť rozhodnúť sa pre teba. Daj, aby som bol v tomto mojom rozhodnutí dôsledný.